Dominik Tatarka Prútené kreslá

Kompozícia: bez číslovania kapitol

Žáner: komorná novela

Literárne obdobie: literatúra po roku 1945 (slovenská)

Rok vydania: 1962

Motto: „Počúvať toho druhého znamená dávať mu voľnosť k rozletu, znamená sústreďovať sa naňho, vrývať si na večné veky do pamäti všetkých zmyslov milého človeka, aby si ho aj naša prsty. Oči, uši, celé naše telo zapamätali natoľko, aby nám ho v mysli nezatienila, nerozpustila najbližšia príhoda." (Tatarka, D.: Prútené kreslá. Smena, Bratislava 1963, str. 133)

Kedy a kde sa odohráva dej: tesne pred 2. svetovou vojnou v Paríži (v penzióne i v uliciach)

Zhrnutie: Autor vychádza z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou.

Bartolomej Slzička rozpovie na podnikovom zájazde Jarmile svoj vlastný príbeh lásky z času, keď študoval v Paríži.

Prútené kreslá - v prútených kreslách sedí Bartolomej a Jarmila, keď jej rozpráva svoj príbeh; v prútených kreslách sedávali aj s Danielou, keď chodili do istej parížskej kaviarne; predstavujú pre neho pohodlie a spomienky na kaviareň

Postavy:

Bartolomej Slzička
- rozpráva svoj príbeh z mladosti Jarmile
- teraz: starý, ostrieľaný, skúsený chlap, akvizitér, ktorý získava predplatiteľov pre Spoločnosť milovníkov dobrej knihy, vie pekne rozprávať, cestuje po svete a utešuje ženy (svojimi príbehmi)
- vtedy: nevinný, neskazený študent zo „zeme nikoho", z Československa, ktorý študuje na parížskej Sorbonne; chce byť učiteľom
- polosirota
- býva v rodinnom penzióne, kde je mnoho cudzincov jeho veku a musí im rozprávať o Československu
- zamiluje sa do Francúzsky Daniely
- ich láska skôr platonická, nikdy sa nebozkávali ani nechytili za ruku, Bartolomej sa nikdy o nič nepokúšal
- prekladá politické letáky pre rodákov do slovenčiny a dostane sa do problémov s políciou - hrozí mu vyhostenie, pomoc mu prisľúbi konzul Čačko
- stretol sa aj s krajanmi - s Gregorovcami

Daniela
- pyšná, hrdá Francúzska
- chce sa stať učiteľkou, študuje tiež na Sorbonne
- rada poučuje, opravuje a rýpe
- cudzinec ju pre ňu vždy len cudzinec
- obľúbi si Bartolomeja
- nedotklivá, nedotknuteľná panna

otec Augier
- starý predavač v potravinách, kde Bartolomej nakupoval
- Bartolomej si ho obľúbi, akoby mu nahrádzal otca

osadenstvo penzióna:
Madame - pani domáca
jej dcéra kreolka a zať
ubytovaní:
Jerzy - Poliak
Jack - Američan
Luc - Francúz, tiež zamilovaný do Daniely
Ingrid

československý veľvyslanec
- zarmútený, smutný, bez nálady, kade chodí tade plače nad francúzskou zradou a budúcnosťou „krajiny nikoho"

konzul Čačko
- bývalý záhradník, teraz konzul
- chcel Slzičku zoznámiť s ostatnými krajanmi

Gregorovci
- krajania u ktorých bol Slzička na návšteve

Dej:

Bartolomej Slzička na podnikovom zájazde v Poľsku rozpovie akejsi Jarmile príbeh z čias, keď študoval na parížskej univerzite.
Prišiel so Paríža študovať tesne pred 2. svetovou vojnou. Šmelinár Poliak v cestovnej kancelárii ho presviedčal, aby si vymenil franky zo štipendia na koruny a čo najskôr sa vrátil domov, že situácia je neutešená, no on nechcel zničiť svoj celoživotný cieľ. Vybral si penzión, v ktorom sa ubytoval, hoci sa mu jeho „umrlčia izba" vôbec nepáčila, avšak páčila sa mu Daniela. Hneď v prvý večer vymyslela si dcéra domácej spolu zo zaťom jednu hru, ktorú hrali, vždy keď prišiel niekto nový. Nováčik si mal vybrať jednu z troch dám z penziónu a tí ostatní mali podľa jeho vkusu uhádnuť, odkiaľ prichádza. Bartolomej si vybral kreolku a tá na to bola veľmi pyšná. Uhádli, že je Slovan a uhádli aj, že prichádza zo „zeme nikoho" a posmutneli, lebo predtým Československo „ohovárali".
Bartolomej sa zamiluje do Daniely, ráno sa ju snaží stretávať na raňajkách a aj a mu to darí. Spolu chodia na prednášky a potom do kaviarne, kde sedávajú v prútených kreslách. Nikdy jej nepovie, že ju miluje, no ona to vie. Bartolomej sa zoznámi s konzulom Čačkom a ten mu rozpráva o krajanoch. I on sám bol niekedy v Paríži len obyčajný záhradník a ľudia z Československa pracujú i v baniach. Povie mu rodine Gregorovcov, ktorá emigrovala už dávnejšie. Bartolomej k nim odchádza na návštevu. Majú dvoch synov, obaja sa už vo Francúzsku i oženili - jeden si vzal Francúzsku a druhý Poľku. Hlavný hrdina sa zapletie s Poliakom, čo má cestovnú kanceláriu a čo ho niekedy presviedčal, aby sa vrátil domov a prekladá politické letáky (len kvôli peniazom). Polícia mu pohrozí vyhostením, Čačko mu povedal, že nie je správne, čo urobil, ale prisľúbil mu, že sa pokúsi to nejako urovnať. Blížia sa Vianoce a Daniela povie, že odíde k tete do Verdunu. Odísť má aj Luc a všetci ostatní nechcú zaostávať a povedia, že i oni na Vianoce odchádzajú preč. Aj domáci na tieto sviatky opúšťajú penzión. Jedného večera Daniela opustí debatujúcu spoločnosť a neskôr príde dole nahodená do „gala" a povie, že ide do divadla a že má jeden lístok voľný a pozve Bartolomeja. Namiesto toho však má lepší nápad: pozve ho pozerať po miestach, kde ešte nikdy neboli. Dostanú sa až do verejného domu. Pozrú si tu striptíz, Daniela zaplatí na tácku a odídu do parku. Daniela vymyslí hru: ona sa mu schová a on ju má hľadať. Čaká na neho na fontáne a on si s oddanosťou psíka ľahne k jej nohám. Ona mu dovolí pobozkať prsia, ale keď sa on rozvášni, dostane zaucho. Idú spolu taxíkom do baru a dajú si absint. Pred Vianocami ide Danielu s malinkým kufríkom odprevadiť na stanicu.

Potom ide k otcovi Augierovi a ten mu predá fľaše šampanského a pošle ho k susedovi sklenárovi požičať si poháre. Keď príde domov, penzión je prázdny a on si otvorí šampanské, avšak tri poháre sa mu rozbijú v rukách. Potom počuje s izby susediacej s jeho nejaké zvuky, odsunie skriňu a vidí tam tajný prechod. Zistí, že je do Danielina izba a ona k nemu cez tajný priechod príde. Zbalia zvyšné šampanské a poháre a odchádzajú k jej priateľke Mauricette. Ona je práve psychicky na dne, pretože jej milenec, advokát, ju mal predstaviť svojej rodine a nesplnil to. Chcela už aj spáchať samovraždu, ale dávna priateľka Daniela ju zachránila.
Oblečú sa do pyžama, popíjajú pod stolom šampanské a potom Bartolomej zaspí a oni kecajú. Ráno, keď Mauricette robí raňajky, chce Daniela, aby ju Bartolomej objal.
Tu sa končí Slzičkove rozprávanie. Pridá Jarmile ešte pár slov o láske.

„Lebo je všetko pravda, čo som vám rozprával. Som kadlubom prázdnym, dutým kadlubom lásky, o ktorej som vám rozprával, a po rokoch ešte jednej lásky, o ktorej rozprávať si nikdy netrúfam. Žiť ako vdovec po láskach, ktoré žijú, nie z mojej viny ani z ich viny k iným mužom pristali, to je pre mňa dosť." (Tatarka, D.: Prútené kreslá. Smena, Bratislava 1963, str. 134).