Postaviť sa proti vojne, vzdorovať zmýšľaniu celého národa - veď to bolo akoby zdvihnúť kostol, ktorý ich prikrýval svojím pancierom! Jediným útočiskom bol zabudnúť nemyslieť na to až do poslednej sekundy a potajme dúfať, že táto posledná sekunda nikdy nepríde. Až do tej chvíle byť šťastný."
Peter si vymohol, aby Lucia maľovala jeho portrét doma na periférii mesta v čase, keď jej matka pracovala. Tu sa dozvedel o jej detstve a rodine. Lucia, ktorá vyrastala v chudobných pomeroch, predvídala prekážky, ktoré by nasledovali, keby sa s ňou Peter chcel oženiť. Obaja sa snažili nedívať ďalej, lebo jedinou istotou pre nich bola prítomnosť. O vojnu sa zaujímala ešte menej než Peter, pokladala ju za trápenie navyše. Bola dievčaťom "s predčasnou skúsenosťou", ktoré poznalo zápas o každodenný chlieb. Jej reči o živote rozrušovali citlivého Petra, preto mu nehovorila o všetkom. Mala usmievavú, pokojnú povahu, život brala tak, ako prišiel. Netrápila sa o zajtrajšok, lebo si uvedomila, ako málo stačí na prerušenie života, ktorý "visí len na vlásku". Peter "uzrel náhle, očami tohto dievčaťa, tú hroznú úbohosť srdca, tú pustatinovú vyprahnutosť meštianskej triedy, do ktorej patril."
Uvidel tých, "čo myslia, že ľúbia, a ľúbia iných len ako svoj majetok, obetujú ich svojmu sebectvu, svojej zaťatej pých, svojmu obmedzenému a hlavatému rozumu. .. A Peter, mysliac na tých, čo práve umierali, trpko riekol:
- A toto je tiež ich dielo. Áno, zachrípnutý štekot kanónov kdesi v diaľke, svetová vojna, tá strašná katastrofa - vyprahnutosť srdca a neľudskosť toho márnomyseľného a obmedzeného meštiactva mala v tom veľkú časť zodpovednosti. A teraz (bolo to spravodlivé) odpútaná obluda sa už nezastaví, kým nezožerie aj samo toto meštiactvo."
Lucia sa postupne Petrovi priznala, že s matkou si už nerozumie tak dobre ako pred vojnou. Vojna hlboko prenikla aj do medziľudských vzťahov. Dva vojnové týždne plné zatýkaní, bojov uplynuli pre mladých zaľúbencov bez povšimnutia. Vojnu zatlačili do úzadia, sebecky sa venujúc len svojmu citu, momentálnej chvíli. Petrovi vyplnili spoločné chvíle s Luciou celú dušu, už nehľadal porozumenie u staršieho brata. Filip náhodou odhalí príčinu Petrovej zmeny a opäť nachádzajú dôverný vzťah. Vie, že čas Petrovho odchodu do vojny sa blížil, čo ho napĺňa smútkom. Peter je odhodlaný, že až tam bude, nebude zabíjať. Filip však vie, "čo neúprosná stádna sila vie urobiť zo slabých duší a ich vôle."
V marci sa stupňovali správy o hrôzach vojny, ale Peter a Lucia ešte stále nechceli nič vidieť. Potajomky sa rozhodli, že sa jeden druhému oddajú skôr, než ich od seba rozdelí "slepá ukrutnosť ľudí."
Tým veľkým dňom mal byť posledný marcový deň - Veľká noc. Sobotu pred kvetnou nedeľou sa vybrali na prechádzku do lesa.