Jeho humanizmus však stráca optimistické rysy a stáva sa až pochmúrne tragickým, najmä v názoru na človeka ako na „absurdnú bytosť”, odsúdenú k smrti. Autor nerozmýšľa nad smrťou preto, aby ju schválil ako nutnú súčasť osudu, ale preto, aby vyvolal v človeku protest proti smrti, ktorá urobí rázny koniec všetkým ľudským snaženiam. Rieux:„Ešte stále som si nezvykol na pohľad na umierajúceho.”

Aby čitateľ lepšie pochopil podstatu diela uvádzam nasledujúci dialóg. Tarrou: „Vaše víťazstvo bude vždy iba provizórne, v tom je ten háčik.” Rieux: „Viem to, ale to nie je dôvod aby som prestal bojovať.” Tarrou: „Nie, to nie je dôvod. Ale viem si predstaviť, čím je pre vás tento mor.” Rieux: „Áno...nekonečnou porážkou.”

Tu sa ukazuje konflikt činného postoja s rizikom nekonečnej porážky a zároveň hľadisko pacifistu, ktorý má ruky čisté iba preto lebo nič nerobí. Rieux nepozná dôvody pre ktoré by mal prestať bojovať proti moru práve preto lebo chápe nekonečnú porážku, ktorú pripravuje smrť všetkému ľudskému snaženiu, lebo chápe polohu v ktorej môže byť činnosť i nečinnosť považovaná za rovnako absurdnú. To však nemení nič na nutnosti boja. Autor sa prikláňa k ofenzívnej, spoločensky angažovanej pozícií boja. Pritom nie je prvý, ani posledný humanista, ktorý spája činný postoj so skepsou a pesimizmom, týkajúcich sa cieľu ľudského života.