V prvej vlastnej próze Biedni ľudia (1845) na postave Makara Devuškina ukazuje, že ani v chudobe, pri nízkej intelektuálnej a kultúrnej úrovni ľudské srdce neumiera. Preto každý človek má právo na šťastie. Toto dielo patrí k výrazným dielam naturálnej školy. V tom čase bol Dostojevskij spätý s ideami Belinského utopického socializmu. Prehĺbený psychologizmus, analýza rozpoltenosti ľudského vedomia, výnimočnosť charakterov a situácií, typické črty Dostojevského realizmu, sa prejavujú už v začiatočných dielach, ako v novele Dvojník (1846) , v ktorom na postave Goľadkina demonštruje rozkladný vplyv nespravodlivého rozdelenia pozemských statkov na morálne slabších ľudí, tak aj v diele Gazdiná (1847) , či Biele noci (1848) a Netočka Nezvanovová (1849,nedokončená) , v ktorých vytvoril originálne typy rojkov, ktorí svoj protest proti banálnej skutočnosti vyjadrili tým, že sa dobrovoľne odsúdili na tregickú samotu.
Od roku 1847 navštevoval krúžok M.V.Petraševského, na jednej schôdzi čítal Belinského list Gogoľovi. Idei socializmu a atmosféra sociálno-filozofických dišpút mali vplyv na jeho ďalšiu tvorbu. V apríli 1849 Dostojevského s ďalšími členmi Petraševského krúžku zatkli a odsúdili na smrť. Tesne pred popravou zmenili trest na štvorročné galeje. V decembri 1849 ho odviezli do väzenia v Omsku na Sibíri. Vo väzení často trpel epileptickými záchvatmi. Od roku 1854 slúžil ako vojak v sibírskej posádke. V roku 1859 mu vrátili šľachtický titul a dovolili publikovať. Vrátil sa do Tveru, neskôr do Petrohradu. V tom čase uverejnil satirické romány Strýčkov sen (1859) a Obec Stepančíkovo a jeho obyvatelia (1859), román Ponížení a urazení (1861) ,v ktorom Dostojevskij miestami púšťa zo zreteľa spojitosť, existujúcu medzi konkrétnymi historickými podmienkami života a charaktermi ľudí. Psychológia hrdinov sa stáva akousi samostatnou silou. Román sa hodne líši od autorových predchádzajúcich diel a aj po kompozičnej stránke pripomína jeho neskoršie diela. Sujet je refinovane skĺbený a rozuzľuje sa len na samom konci príbehu. obsahuje mnoho záhadných i podivných situácií a udalostí.
Trpkú väzenskú skúsenosť stvárnil v románe Zápisky z mŕtveho domu (1861-62) , kde podal svoje zážitky z nútených prác. Kniha bola strašnou obžalobou nielen cárskeho súdnictva a neľudského trestného systému, ale celého zriadenia v ktorom sa naschopnejší ľudia dostávali medzi zločincov. Ani takmer desaťročný pobyt na Sibíri, plný telesného a morálneho utrpenia, nenarušil Dostojevského vieru v človeka. Stal sa vnímavým k ľudskému utrpeniu.