Sám cíti, že jeho náklonnosť k ľuďom je umelá.
Jeho duševné rozpoloženie sa mení po rozhovoroch s Porifirijom Petrovičom. Nedokáže sa pozerať pravde do očí a správa sa nepríčetne. Silou- mocou sa snaží správať sa nevinne a tým viac presviedča detektíva o tom, že je vrah.
Zmena v jeho vnútornom postoji nastáva až vtedy, keď ho Soňa, jediný človek, ktorého ma Raskoľnikov naozaj rád a verí mu, privedie k Bohu. Raskoľnikov si zrazu uvedomí , že jeho povinnosť je niesť následky za svoj čin. V deji sa nachádza symbolika celej Raskoľnikovovej premeny. Vo chvíli, keď zabil starenu, ukradol jej prívesok, na ktorom bola len ikona a krížik. Vzápätí zisťuje, že to nemá pre neho reálnu hodnotu a odhodil ho. Symbolizuje to jeho postoj k zodpovednosti za svoj zločin – zbavuje sa jej. Zlomová situácia nastala, keď si Raskoľnikov prišiel k Soni po krížik a dal si ho zavesiť na krk. Je to symbol toho, že Raskoľnikov „nesie svoj kríž“, tým pádom nesie aj následky za svoj zločin. Raskoľnikov berie svoj trest a odchádza na nútené práce na Sibír. Nemôžeme však zabudnúť na Raskoľnikovov postoj k sebe ako k ,,výnimočnému”. Raskoľnikov si uvedomuje, že ním nie je a to sa stáva pre neho väčším trestom, ako nútené práce. Svidrigajlov: „...aj teraz trpí pri myšlienke, že teóriu síce vytvoril, ale bez váhania prestúpiť nie je schopný ,a teda nie je ani geniálny. No a už toto samo o sebe je pre mladého človeka veľmi ponižujúce...“14
Jeho trest však nie je úplný, pretože ešte stále trestá sám seba. Nenávidí sa za všetko, čo spravil. Vyslobodenie z bezvýchodiskovej situácie nastáva, keď k nemu prichádza Soňa ako vzor čistoty a prijíma ho. Raskoľnikov zisťuje, že zmysel jeho života nie je v trápení a mučení sa a pomocou Soninej lásky sa oslobodzuje od svojho duševného bremä. Raskoľnikov je postava rozporuplná. Prejavy náklonnosti sa uňho v zlomku sekundy dokážu zmeniť v nenávisť, vôľa žiť v túžbu zomrieť. To je jeden z dôvodov, prečo bol Raskoľnikov taký samotár. Raskoľnikov nevyhľadával spoločnosť, priam sa jej vyhýbal a spoločnosť sa vyhýbala jemu. Iba ľudia „imúnni“ voči jeho správaniu boli schopní zblížiť sa s ním. Raskoľnikovovo vnútro bolo miestom neprebádaným, terrou incognitou aj pre jeho najbližších. Jeho povaha bola nevyspytateľná, nikto nemohol s istotou predpovdať ako sa zachová, častokrát to netušil ani on sám. Svojim nepredvídateľným správaním dokázal popliesť aj svojho najlepšieho kamaráta Razumichina. Razumichin: „Si v delíriu, alebo čo? – zrúkol napokon už nahnevaný Razumichin. Čo mi tu hráš za komédiu? Aj mňa si poplietol..