Tak načo si sem dočerta chodil?“15
Pod pojmom nevyspytateľné správanie by sme si mohli predstaviť prchkosť. Raskoľnikov však prchký rozhodne nebol. Naopak, bol mimoriadne hĺbavý a každý čin, každú jednu myšlienku dôkladne analyzoval. Raskoľnikov: „Ale napokon priveľmi táram. Preto ani nič nerobím, že toľko táram. Ostatne, je to možno aj naopak: preto táram, lebo nič nerobím.“ Niekedy sa až vyžíval v tom, že predpokladal to, na čom ho tí druhí chceli nachytať. Raskoľnikov: „Ej, braček, márne ma ty strašíš a márne sa so mnou zahrávaš! Nemáš nijaké dôkazy a ten včerajší človek neexistuje! Chceš ma jednoducho popliesť, predčasne vyprovokovať...“16
Popri všetkom tom úsilí, ktoré Raskoľnikov vkladá do toho, aby sa ovládol pri vypätých situáciách, je poverčivý. Neverí na zhodu náhod a preto aj tú najnáhodnejšiu situáciu považuje za znamenie osodu. Každá jedna drobnosť, ktorú on považuje za znamenie osudu,vo veľkej miere ovplyvní jeho ďalšie konanie. „Tento bežný krčmový rozhovor mal na neho neobyčajný vplyv pri ďalšom vývine udalosti, ako keby tu naozaj jestvovalo dajaké predujrčenie, pokyn...“17
Raskoľnikov bol ľahostajný k okolitému svetu. Keď vyšiel na ulicu, zo všetkého najmenej ho trápili jeho „handry“ a čo si ľudia o ňom pomyslia.
Raskoľnikov je krehký a citlivý. Možno to znie čudne, veď je dvojnásobný vrah. Možno si to sám neprizná, no je to tak, Na polícii pri vypočúvaní stratil vedomie, vražda mu podlomila zdravie.. „Ako Raskoľnikov začal čítať list, skoro celý čas mal tvár mokrú od sĺz...“.18 Mával zvláštne sny, sny, ktoré mu poskytujú náhľad do budúcnosti. Sen o kobyle, symbolizuje trápenie, ktoré ho čaká, sen o mešťanovi predpovedá príchod Svidrigajlova.
Raskoľnikovove rozhodnutia boli zvláštne. Keď si niečo zaumienil, vždy na svojom pláne našiel nejakú chybičku, ktorá bola v jeho očiach fatálna, pričom išlo len o detail. Práve pre tento jeho spôsob zmýšľania bol preňho mimoriadny pokrok ak niečo dôkladne zanalyzoval, pričom sa v jeho prísnych očiach nezračili o tom – ktorom pláne žiadne pochybnosti. „Rozhodnutia sa vyznačovali zvláštnou vlastnosťou: čím boli definitívnejšie, tým sa v jeho očiach stavali podlejšie a nezmyselnejšie. A hoci prežíval taký mučivý vnútorný zápas, za celý čas ani raz, ani na chvíľu nemohol uveriť, že svoje zámery naozaj uskutoční.“
Aj napriek tomu, že Raskoľnikov bol samotár a jeho myslenie bolo pre bežných smrteľníkov nepochopiteľné, bol schopný citu, dokonca veľkej lásky. Na druhej strane aj láska uňho bola iná ako u iných ľudí. A síce jeho láska mala určité štádiá.