Spolu s matkou a snúbencom Petrom Petrovičom Lužinom prichádza do Petrohradu navštíviť brata.
Avdotia Romanovna bola neobyčajne pekná. Mala pekné ženské tvary a bola vysoká. Jej tvár bola krásna. V niečom sa podobala na Raskoľnikova, no vlasy mala trochu svetlejšie ako jej brat, boli gaštanovohnedé. Hlboké a múdre oči mala čiernej farby. Neustále v nich blčali iskierky, boli živé a zároveň, v niektorých chvíľach, neobyčajne dobré. Tvár mala bledú farbu. Nebola to však chorobne bledá farba, z jej tváre vyžarovala sviežosť a zdravie. Duňa mala veľmi zaujímavé pery. Jej ústa boli maličké. Ich farba bola jasnočervená, spodná pera trocha prečnievala spodnú. Takisto aj brada. To jej dodávalo výraz určitého povýšenia a hrdosti. Veľmi jej pristal smiech, ktorý bol mladý, veselý a úprimný. Napriek tomu, že nebola oblečená do honosných panských šiat, dôstojne sa niesla. Jej skromné šaty ešte zvýrazňovali jej vnútornú vznešenosť a urodzenosť.
Ako jej vzhľad napovedá, bola to vznešená a hrdá mladá žena. Aj Svidrigajlov o nej povedal, že keby žila v časoch, keď boli mučeníci, podstúpila by ukrutnú smrť so vztýčenou hlavou. Puľcheria Alexandrovna: „...vieš, aká je rozumná a aký má pevný charakter. Dunečka veľa znesie a dokonca aj v tých najťažších chvíľach vie v sebe nájsť toľko veľkodušnosti, že sa nepoddá.“ 42 Jej vystupovanie bolo na úrovni, v spoločnosti sa správala slušne. Nebola typom ženy trpiacej na hysterické záchvaty. Svoje city vedela kontrolovať. Vo chvíli, keď zistila, že s Roďom nie je čosi v poriadku, neutápala sa v plači. Radšej si s ním sadla a porozprávala sa. To svedčí o tom, že bola rozvážna a vedela riešiť situácie s chladnou hlavou. Keď ju obťažoval Svidrigajlov, nebála sa vytiahnuť svoj revolver a streliť. Nemôžeme však povedať, že bola bezcitná. Súcitila s chudobnými a bolo jej ľúto brata, s ktorým to bolo čoraz horšie. Dokázala sa obetovať zaňho i za iných. Bolo jej ľúto Svidrigajlova, keď sa pred ňou hádzal do prachu a nadával si. Rozprávala sa s ním a snažila sa mu zo všetkých síl pomôcť. Avšak najväčšia obeta, čo chcela Duňa spraviť, bol sobáš s Petrom Petrovičom Lužinom. Duňa si uvedomovala, že rodina Raskoľnikovovcov je veľmi chudobná a vedela, že reálne by ich mohol z biedy vytiahnuť Raskoľnikov, keď vyštuduje. To by však mohlo byť neskoro. Zrazu ju žiadal o ruku Lužin- bohatý muž a ona to pochopila ako osud zobrať na seba úlohu tej, čo sa obetuje pre iných. Chcela svojím sobášom pomôcť rodine.