Pri jeho prvej návšteve u Soni premýšľa o mnohých sociálnych a existenčných otázkach, Soňa ho zaujíma skôr ako objekt, ako obeť sociálnych pomerov, ktorých obeťou sa má stať i jeho sestra Duňa v podobe vydaja za Lužina.
Raskoľnikov má vážne pochybnosti, či Soňa nie je pomätená. Raskoľnikov: „Vari niekto so zdravým rozumom uvažuje ako ona? Vari možno takto stáť nad svojou záhubou, rovno nad smradľavou jamou, do ktorej ju to už ťahá, a mávať rukami a zapchávať si uši, keď jej hovoria o nebezpečenstve? Vari čaká na zázrak? Asi. Vari toto všetko nie sú známky pomätenosti?“ 52 Nerozumie tomu, ako môže niekto ako Soňa viesť život aký vedie a pritom nerozmýšľať nad iným východiskom.
Tu si Raskoľnikov uvedomuje, že len Soni sa môže zveriť so svojim činom, len jej. Ju si totiž už dávnejšie zvolil a pochopil, že aj ona zahubila život – svoj. Práve preto len ona smie vypočuť jeho spoveď. Práve u nej videl v akej chudobe žije, aj napriek tomu akým podradným zamestnaním sa živí, že hrozí, že po smrti Kateriny Ivanovny bude jediná, kto sa o jej deti postará a ak sa jej samej niečo stane, deti stihne krutý osud. Videl, ako ju trápi táto predstava a ako hrozne trpí. Raskoľnikov si uvedomuje, že Soňa je stelesnením utrpenia, padá pred ňou na kolená a bozkáva jej nohy. Sám vysvetľuje, že sa poklonil celému ľudskému utrpeniu.
V tomto románe Raskoľnikov nezápasí len s vyšetrovateľom Porfirijom Petrovičom a s celou políciou, ale aj s vlastným svedomím, ktoré prehovára práve kvôli Soni, ona je totiž najväčším nepriateľom Raskoľnikovovej teórie, ona odmietala jeho právo zabiť, a preto zasahovala jeho najcitlivejšie miesto a tým bola pochybnosť o správnosti jeho teórie a nevydarený pokus o jej realizáciu prostredníctvom vraždy stareny, a práve ona bola hlavným podnetom, ktorý ho dohnal k priznaniu. Po Marmeladovovom kare prichádza Raskoľnikov ku Soni. Pred pokusom o priznanie sa k nej pocíti prudkú nenávisť, keď sa však na ňu pozrel, „stretol sa s nepokojným a mučivo starostlivým Soniným pohľadom, bola v ňom láska, jeho nenávisť zmysla ako prízrak. Nebola to nenávisť, jeden cit si splietol s iným.“53
Keď Raskoľnikov posledný raz navštívi Soňu, predtým, ako sa udá, uvažuje: „Ja som potreboval jej slzy, potreboval som vidieť jej zdesenie, pozerať sa, ako ju srdce boli a ako sa sužuje! Musel som sa niečoho zachytiť, všetko oddialiť, vidieť človeka! A to som si trúfol toľko si o sebe namýšľať, tak sa na seba spoliehať, ja úbožiak, ničomník, podliak, podliak!“ Raskoľnikovovej pýche bola Soňou zasadená smrteľná rana. Pochopil, že ju potreboval, potreboval jej slzy, trápenie. Nebol „výnimočný“, nedokázal si svoj krž na plecia vyhodiť sám. V tejto chvíli v ňom ešte nebolo lásky k Soni.