Zločin a trest nie je jednoducho iba románom s kriminalistickou zápletkou, nie je iba románom- tragédiou, románom psychologickým či filozofickým, ale azda všetkým spolu a ešte viac: je naozaj závratným obrazom ľudskej duše. Dostojevskij ním zabúchal na brány večnosti, zdá sa, že nikto pred ním a nikto po ňom neprenikol do človeka tak hlboko, prenikavo, úspešne. Je to obraz, ku ktorému sa ľudstvo zrejme bude ustavične vracať. Bude ešte dlho s ním a s jeho hrdinami diskutovať, lebo sotva sa dakedy zbaví túžby po dokonalejšom sebapoznaní.
Dielo je rozčlenené na šesť častí s epilógom. Každá jedna časť sa delí na kapitoly, ktorých počet sa pohybuje od päť do osem. V priemere má každá časť asi sto strán. Dej v každej časti kulminuje a vrcholí v závere časti, často však až nasledujúcej. Z globálneho hľadiska dej romámu postupne graduje, prichádzajú nové postavy, zamotáva sa, až nakoniec vrcholí v závere. V epilógu sa dozvedáme, čo sa stalo po Raskoľnikovom priznaní a keďže je tento román otvorený, nedokončený, autor nám v tejto časti necháva priestor na premýšľanie. Dostojevského román využíva tri zobrazovacie postupy: epický, lyrický a dramatický. Toto dielo nie je ,,šablonovité“, a preto epický postup tu nie je prvoradý. V Dostojevskom diele je prvoradý lyrický postup, ktorý sa uplatňuje pri zobrazovaní Raskoľnikového duševného rozpoloženia. Dramatický postup aj v tomto diele ide bokom a využíva sa pri zobrazovaní priamych rozhovorov medzi postavami. A v tomto románe nechýba ani rozprávačský slohový postup, ktorý je prevedený rozprávačom.
Dostojevskij sa venuje obzvlášť jednej postave a to Raskoľnikovovi, ale nevenuje sa jej ako hlavnej postave. Tu sa prejavuje Dostojevského majstrovstvo nazrieť do hlbín ľudskej duše. Skúma každé jej zákutie, jej rozpoloženie v tých najrôznejších situáciách a ostatné veci idú bokom.
S Dostojevským prichádza hrdina, ktorého hlas sa vytvára asi tak, ako v románoch zvyčajného typu hlas autora. Hrdinovo slovo o sebe samom i osvete má rovnakú závažnosť ako spisovateľov komentár. Nepodriaďuje sa obrazu hrdinu ako jeden z prostriedkov jeho charakteristiky, a nie je ani tlmočníkom tvorcu diela. V štruktúre výtvoru zaujíma výlučné a samostatné postavenie, znie akoby popri autorskom slove a osobitým sa spája s ním i s rovnocenným hlasmi ostatných hrdinov. Dostojevského hrdinovia majú takú vlastnosť, že môžu zaujať miesto vedľa svojho tvorcu, nesúhlasiť s ním a dokonca sa aj vzbúriť proti nemu. V Dostojevskom umeleckom svete vystupujú hrdinovia, ktorí sú akoby svojprávni, od autora nezávislí, už či je to Raskoľnikov alebo iní.
Autor často komentuje dej, jeho poznámky sú v zátvorkách.