Pomocou týchto komentárov približuje čitateľovi dej a ilustruje ho faktami, ktoré by si čitateľ nemusel uvedomiť.
V priebehu deja sa stretávame stále s novými postavami. Autor nám hneď pri prvom kontakte s nimi podáva ich pomerne dôkladný opis, ktorý nám umožňuje vytvoriť si o postave predstavu hneď pri prvom styku s ňou. Samozrejme, že opis postáv sa postupom deja dopĺňa, no tento výrazný prvý opis je evidentný. Autor používa reč úmernú spoločenským vrstvám. Stretávame sa teda od hrubej až vulgárnej reči opilcov až po vznešenú a vyumelkovanú reč bohatších a významnejších ľudí. Porfifij Petrovič: „Povinný som,povinný vám niečo vysvetliť,prosím...“63 Stretávame sa aj s výmimkami ako Marmeladov, ktorého reč a vyjadrovanie má úroveň, vznešenú reč teda používajú ľudia z vyšších vrstiev, ale aj vzdelaní ľudia, ako Razumichin a Lebeziatnikov. Znaky realizmu

Aj keď sa toto dielo vymyká zo šablón určujúcich žáner, je to predsa Dostojevského dielo, ktorý nepoznal medze a nebál sa vytvoriť niečo nové, svoj realistický pôvod nezaprie. Je to realistické dielo telom i dušou. Dej sa odohráva v Petrohrade, čiže na nijakom zvláštnom mieste, ale v bežnom mestskom prostredí, kde žijú tisícky ľudí. Autor majstrovsky vykresľuje vtedajšiu spoločnosť bez ružových okuliarov, v reálnom svetle zobrazuje jej prehnitosť a neduhy. Do tohto prostredia zasadzuje postavy, ktoré si v ňom žijú svoj každodenný život. Môžeme sa tu stretnúť so zástupcom z takmer každej spoločnskej vrstvy, čiže od žobrákov až po vznešených ľudí z vyšších vrstiev. Snáď jediná, nie práve každodenná záležitosť je Raskoľnikovova vražda stareny a jej sestry. Výnimka ale potvrdzuje pravidlo. Autor aj postavy zobrazuje v reálnom svetle, nebojí sa odkryť ich najhoršie vlastnosti, odkrýva ich najtajnejšie duševné zákutia. Postavy sa priebehom deja menia – autor využíva typizáciu. Ovplyvňuje ich prostredie, v tomto prípade prehnitá spoločnosť, veľkomesto a zlá sociálna situácia. Zo Sone sa stáva prostitútka, z Raskoľnikova vrah, aby boli v závere vzkriesení pre nový život, prežitý spolu v nekonečnej vzájomnej láske. Román má výraznú epickú, takisto aj dramatickú zložku. Cieľom Dostojevského nebolo vytvoriť nejakú strhujúcu zápletku. Chcel rozpitvať ľudskú dušu, čo sa mu aj podarilo. To znamená, že je tu veľmi výrazný lyrická zložka, najčastejšie zastúpená vnútornými monológmi. Román má viacero dejových línií, vystupuje v ňom množstvo postáv. Dej kulminuje veľmi rafinovane, až nakoniec vrcholí v závere. Má otvorený záver, tým nám autor necháva priestor pre fantáziu.