Tento román je akousi mozaikou spomienok stredoškolského profesora slovenčiny a dejepisu Jána Kameníka. Odohráva sa v roku 1970 v priebehu výročnej klasifikačnej konferencie - pre Kameníka poslednej, pretože zo školy odchádza. Strávil tu dva a pol roka a v snahe zahnať nudu, predstavuje si, že sa mení na psa a hryzie riaditeľa, potom pozoruje muchu a háda, na ktorého kolegu si sadne. Potom si vymyslí hru: bude postupne preberať všetkých profesorov a pokúsi sa zostaviť si zo svojich spomienok ich obraz. Aby rozprávanie nebolo nudné (tristo strán je tristo strán), dáva mu rôznu formu: chronologicky zostavený životný príbeh, príhovor k dotyčnému, charakteristika vlastnými slovami, využitie prvej, druhej aj tretej osoby, ľúbostné vyznanie, detektívka či chaotické nenadväzujúce asociácie a útržky spomienok.
Pomocou opisu konania postáv sa vynárajú ich ostré obrazy a typické „školské“ postavy (charakterná slovenčinárka, krásny telocvikár). Samotný Kameník je súčasťou kolektívu, ale dokáže sa naň pozrieť aj z nadhľadu. Nie je vykreslený ako výlučne kladný hrdina - v rozprávaní sa objavuje najmä jeho veľká láska k alkoholu a nechuť chovať sa čestne a taktne, pokiaľ ide o ľudí, ktorých nemá rád. Lenčo používa na opis postáv presvedčivé a sugestívne príbehy i prirovnania, z ktorých sa dá vynikajúco vytušiť charakter postáv. Snaží sa však aj hľadať príčiny ich konania, najmä v ich minulosti. Poradie postáv volí Kameník podľa toho, ako sedia na konferencii. Ako prvý sedí za vrchstolom riaditeľ Dezider Hrajnoha. Väčšina profesorov o ňom šíri klebety, nemá nijakú autoritu („klobása a zákusky“) Keď Kameník prišiel do školy, musel si ísť do Bratislavy po nezmyselné potvrdenie - nemal ho preto rád, neskôr zistil, že je slušný a dobrý (dal mu falošné vysvedčenie - príklad pre dcéru) - teraz sa hanbí, že sa kedysi takmer pridal k ženám - ohováračkám
zástupca Michal Klen - 60rokov, dôstojný vzhľad, neotrasiteľná autorita, vznešenosť, geniálne príležitostné prejavy, puntičkár, všetci (aj žiaci) ho majú radi, uznávajú ho, vie sa im priblížiť (vtipy, futbal)
• Keď niekto nevedel, nenapísal mu hneď pätorku, ani mu nevynadal. Zavolal si ho po hodine na školský dvor a priateľsky sa s ním pozhováral. Usiloval sa vyzvedieť jeho záujmy, spoznať jeho problémy a len tak medzi rečou mu vysvetlil v rámci jeho záujmového okruhu všetko, čo nevedel. Vinník sa zahanbil a na druhú hodinu sa sám hlásil Taký človek bol Michal Klen. Chcel ísť do Ríma a do Grécka, vždy to úradníci zrušili.