Ladislav Mňačko Ako chutí moc

Rozprávačom celého príbehu je prominentný novinár Frank. Dej sa odohráva v priebehu troch dní počas pohrebu bývalého predsedu vlády a bývalého Frankovho priateľa. Nepomenovaný „Mŕtvy“ sa vlastne stáva hlavnou postavou. Kniha začína opisom prípravy rozlúčky s Mŕtvym. Frank má za úlohu zásobovať svoju redakciu fotografiami z rozlúčky. Dej v reálnom čase však nie je takmer žiadny, väčšinu tvoria úvahy novinára nad jeho vzťahom k Mŕtvemu a nad Mŕtvym samotným. • K nohám mŕtveho položili dekoratéri sklenenú vitrínu s vyznamenaniami a radmi. Bolo ich veľa. Mŕtvy ich miloval. Túžil po nich, priam si organizoval príležitosti, aby sa k nim mohol dostať. Ak nie ešte horšie, ak svoju činnosť neusmerňoval na to, aby sa dostal k novej blyšťavej čačke, akú ešte nemal v svojej kolekcii.
Postupne vysvitá, že to bol kedysi jeho dôverný priateľ. V SNP bol Frankovým veliteľom - tvrdým, rozhodným a úspešným. Z tých čias na neho spomína ako na „chlapa“. Po vojne si prepracovával od najnižších miest stále vyššie a získaval si dôveru svojimi úspechmi.
• Čistil. Čistil a čistil. Osvedčil sa. Poslali ho vyčistiť zasvinený kraj. Žiadali od neho: buď rozhodný, pevný, tvrdý a nepodplatiteľný. neboj sa tvrdých činov a pamätaj, keď sa rúbe les, lietajú triesky. Za triesky ťa nikto nebude volať na zodpovednosť. Tak rúbal.
Postupne, s postupom na spoločenskom rebríčku, sa však z neho stáva figúrka bažiaca iba po moci so všetkými charakteristickými znakmi a chváli sa tým, že pre neho neexistujú priateľstvá. • Možno bol chlap. Ale prestal byť. Trasie sa o seba, o svoje postavenie, bojí sa každého, všetkých, a preto musím žiť ako zajatkyňa v tomto dome. K nám nikto nechodí. Nikto k nám nechodí a on stále skúma steny, či mu niekde nenastrčili odpočúvacie zariadenie. Je to doživotný žalár. Nie z neho úniku!
• Dnes je ten mŕtvy pre obidvoch cudzí, ako je cudzí každému. Ale Frank s Margitou ho poznali aj iného. Boj bol od malička jeho údelom. Viedol štrajky. Poburoval ľud na námestí. Chceli ho kúpiť, umlčať, diskreditovať. Nenávideli ho, ale museli ho rešpektovať. • A nebolo čo závidieť na jeho práci. Denne sa musel zapodievať desiatkami vážnych i menej vážnych problémov, z ktorých mnohým vôbec nerozumel, ale za ktoré zodpovedal. (...) Pravdaže, občania sa na neho obracali so všetkými starosťami, ale dobre fungujúci úrad si vie s takými vecami poradiť. Lenže on chcel rozhodovať o všetkom sám.

Rozhodoval o tom, čo je právo a čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb...
• Franka tá spomienka ešte mrazí. A jedna privoláva druhú. To už bol ten druhý šéfom kabinetu, prvým mužom v krajine. Raz ho vzal po akejsi slávnosti do auta. Boli si vtedy už celkom cudzí, ale v ich minulosti bolo priveľa pút, aby si nemali čo povedať. Sedeli na zadných sedadlách a pri šoférovi jeho osobný strážca, pištoľník. Za nimi šiel druhý osemvalec, s pohotovosťou. Pištoľníkovi na chvíľu ovisla hlava. Zaspal. Štátnik to zbadal a zlostne ním zatriasol. „Súdruh,“ vyrútil sa na neho, „konaj si svoju povinnosť!“
Stáva sa až paranoický voči všetkým, obávajúc sa o svoje miesto a moc. Najväčší strach mal z vysokopostaveného Galoviča, s ktorým sa delil o prestíž najdôležitejšieho muža v štáte.
• Isteže sa v priebehu rokov sám presvedčil, že nejeden jeho „škrt pera“ priniesol namiesto osohu katastrofu. Ale vždy boli na vine druhí. Chceli mu podkopať pozíciu. Chceli ho zdiskreditovať, znemožniť, úmyselne mu podkladali na podpis falošné doklady. Frank uvažuje aj o sebe a vlastnej práci. • Frank nebažil po sláve ani po popularite. S tým si bol už dávnejšie na čistom. jeho nechuť k práci, jeho chorobné nálady a stavy vyplývali z čohosi iného. Bol výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých. Kedysi, keď začínal, chcel v živote čosi inšie. Toto nie...
• Význačný človek bez mikrofónu, to nie je to pravé, neraz je to iba tuctová, bezvýrazná tvár, len mikrofón dodáva postave patričnú dôležitosť, tváre, podoby za mikrofónom sa jednostaj striedajú, menia, ale to nie je dôležité, v tlači len mikrofón vytvára potrebný kontakt medzi rečníkom a národom.
Do deja vstupuje aj niekoľko ďalších postáv, ktoré sa poznali s mŕtvym. Jeho syn, ktorého otec zavrhol, profesor Fonda, ktorý si vďaka Mŕtvemu zničil zdravie v bani, jeho bývalé dievča a zároveň spolubojovníčka z povstania. • Mŕtveho syn prišiel naraz do siene, Frank ide za ním. „Ale aspoň preobliecť si sa mal, Martin!“ „Nemohol som. Nechcel som ta ísť. Neviem, čo ma to zrazu pochytilo. Musel som.. len na chvíľu som odbehol z práce. Asfaltujeme narýchlo hlavnú ulicu, pozajtre musí byť hotová, pôjde po nej smútočný sprievod...“ (...) Čo má ten hranatý asfaltér spoločné s namysleným sopliakom pred šiestich rokov? Nič. Našiel sám seba. Jeho otec sám seba nenašiel.
• Fonda. Nechce peniaze, nechce chatu, nechce auto. Stačí si sám. Vystačí si s tým, čo má.

čo chce vdova? Aby prestali za ňou sliediť vvšezvedavé oči, aby mohla byť sama sebou. Martin chce byť hranatým asfaltérom. Nič menej. Nič viac. Tí všetci už okúsili, ako chutí sláva, peniaze, moc, okúsili a prišli na to, že je aj čosi iné, možno hodnotnejšie. • Človek je ešte vždy vo svojej podstate lovcom mamutov. Tých už dávno niet, ale človek ešte vždy chcel uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto jeho prapodstatu maskovali. Milióny ľudí dnes rozmýšľajú rovnako. Peniaze, auto, chata, postavenie, sláva. To sú dnešné mamuty.
Napriek tomu, že títo ľudia by mali dôvod Mŕtveho nenávidieť, sú buď úplne zmierený s osudom a berú ho skôr ako dobro, alebo nechcú vidieť, že kedysi skvelý chlapík a priateľ sa mohol aj zmeniť. Niektorí z nich boli dokonca odsúdení aj jeho pričinením. Mnohí si však myslia, že nemohol proti ich uväzneniu nič robiť. (Frank chce vysvetliť:)
• Mohol robiť jediné, Judka. Jediné, čo sa dalo. Mohol vystúpiť pred súdom ako svedok. Súdy v kraji vtedy aj tak podliehali jemu. A on sám mlčal. Pravdaže, mohol čosi urobiť, Judka! Mohol odísť, odísť z funkcie, keď videl, čo sa robí a kam to všetko smeruje. Bolo v jeho moci nepripustiť ten proces, a keď ho už pripustil, mal sa hlásiť k svojej zodpovednosti.
Frank rozoberá aj problém osobného života prominentov, ktorí pod dohľadom ochranky a Štátnej bezpečnosti strácajú akékoľvek súkromie.
• Kedysi sa kvôli tebe rozviedol. Mohlo ho to stáť kariéru, ale ešte nebol tak vysoko, mohol si to dovoliť. Vy dvaja ste spätí navždy. Dnes ani rozvod, ani rozchod neprichádza do úvahy. Štátnici sa nerozvádzajú. O smrti Mŕtveho sa viackrát hovorí ako o vyslobodení. Bol už totiž politická mŕtvola, aj keď bol stále vo funkcii. Zomrel na urémiu (moč v krvi), no v lekárskej správe je napísaná leukémia. • Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Aj ten neznámy, čo pošepkal tajomstvo inému neznámemu, keď vychádzali zo smútočnej siene. Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu úmrtia. Prinajmenej nie verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.
Záver diela je úvaha nad tým, ako moc deformuje človeka, Frank o nej hovorí ako o chorobe, no nechápe celkom jej príčiny. • Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný.

Zintenzívnilo sa tvoje šťastie? Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? (...) Možno je také šťastie, čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš rozhodovať o ľudských osudoch, suverénne rozhodovať, ty sám, bez zodpovedania, bez skladania účtov. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť a potom ho zašliapnuť. Chutí to? Dáva to človeku uspokojenie? Ukája to jeho vášne, jeho pudy?
Úplným záverom je zdanlivo paradoxný názor: Galovič tým, že zničil Mŕtveho, zničil sám seba, spochybnil svoju generáciu politikov a metódy, zostal jediným terčom pre všetkých, ktorí sa tlačia hore. (R)evolúcia požiera svoje deti...

- kľúčový princíp - Mŕtvy: predseda NR Strechaj
Galovič: Bacílek


Citáty:
• Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na remienku na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselblad, to som ja.
• Fotoreportéri sú vždy a všade pliagou. Tmolia sa štátnikom pod nohami, prekážajú, počas hymny, keď všetko stojí v pozore, rujú sa o výhodné miesta, pobehujú hore-dolu, na zem si líhajú, driapu sa na stromy, lozia po tribúnach ako opice, oslepujú ľudí neprestajným blýskaním, otravujú, pchajú sa všade, kde nemajú čo hľadať. • Nie hocikto a hocičo sa smelo uverejniť. Každý obrázok, ktorý tlačová kancelária vydala, musel prejsť schvaľovacou komisiou. Kdeže, aby sa činiteľ usmieval! Má deravé zuby! Skúmali, či je ten a ten dostatočne v popredí pred ostatnými, menej významnými, či sa tvári dosť reprezentačne a dosť dôstojne
• (prominenti) Všetci sú tuční, dalo by sa povedať - na mieru. Frank ich pozná, všetkých ich dávno pozná, má ich v pamäti ešte ako hranatých revolucionárov, to sa im uprieť nedá, boli revolucionármi a boli hranatí, keď ešte revolúcia bola hranatá. Od tých čias sa revolúcia akosi zaguľatila a oni sa zaguľatili s ňou. Ako ten mŕtvy.
• Ľahnúť si spolu nie je nič ťažké a mimoriadne, Frank, ale niekedy je možno mimoriadne a oveľa viac neľahnúť si spolu
• (barmanka Licka) Muži sú smiešna časť ľudstva.
• Ten zákon je tu. Môžete si o ňom myslieť, čo chcete, ale je tu a je to zákon. A na krivdy sme si už akosi zvykli. Nikoho netrápia. • Po celý život si len bral, hrabal, od malička si len bral, hrabal, namiesto opätovania oddanosti splácal si blahosklonnou priazňou, dovolil si, aby sa aj iným ušlo čosi z tvojho výslnia. • Moc nie je ani dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. • Vodcovský typ, ktorý prestane viesť sám seba, nemá viac právo stáť na čele.
• Ľahko je sa zopsuť, keď má človek na to toľko príležitostí, ako mal on.

Ťažko nezopsuť sa.
• Zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä pre tých nie, ktorí ich sami vymysleli a odhlasovali.