Jerome David Salinger Kto chytá v žite

Príbeh rozpráva s odsupom času sám hlavný hrdina, šestnásťročný Holden Caufield. Celý sa odohráva v priebehu dvoch predvianočných dní. Holdena práve vyhodili zo strednej školy Pencey v Pennsylvánii a on sa vracia domov do New Yorku. Obáva sa však reakcie svojich rodičov a preto chce počkať pár dní, kým sa správu dozvedia zo školy a on sa bude môcť vrátiť domov.
Prvý deň trávi na internáte so spolubývajúcimi, ktorých odporné zvyky a obmedzenosť ho privádzajú do zúrivosti. Na svoje výsledky v škole má triezvy pohľad. Je vynikajúci v slohu a angličtine, ale inak sa nič neučí a hovorí o sebe ako o „jedinom tupcovi z rodiny.“
Keďže sa zamýšľa nad zdanlivo samozrejmými javmi a frázami, zisťuje, že sú nezmyselné a stále viac si uvedomuje svoje vylúčenie zo spoločnosti. Nezúčastňuje sa na kolektívnych akciách a odmieta robiť všetko, čo robia všetci len preto, že to robia všetci. Keď sa lúči s jedným z mála obľúbených profesorov, ten mu dáva rady a presviedča ho o nevyhnutnosti jeho vyhadzovu:
• „Život je zápas, chlapče. Život je zápas, ktorý sa má hrať podľa pravidiel. -Vraj zápas. Pekný zápas. Keď sa dostanete na tú stranu, kde sú samí kanóni, tak to hej, tomu sa už hovorí zápas, to pripúšťam. Ale keď sa dostanete na druhú stranu, kde nie je ani jeden kanón, je to nejaký zápas? Kdeže. To nie je nijaký zápas.“
Neskoro večer odchádza do New Yorku, kde sa potĺka ulicami. Spomína na svojho brata, ktorý písal dobré poviedky, ale neskôr odišiel do Hollywoodu a živí sa filmovými scenármi. Hnusia sa mu všetci umelci, ktorí sú buď slabí, alebo takí dobrí, že ich to kazí. • „Prisámpánubohu, keby som ja bol klavirista alebo herec, alebo niečo také a všetci tí analfabeti by si mysleli, že som úžasný, ja by som to tuším neprežil. Nechcel by som ani, aby mi tlieskali. Ľudia nikdy nevedia, čomu majú tlieskať. Keby som ja bol klavírny virtuóz, asi by som hral niekde v skrini.“
Stretáva sa s niekoľkými priateľmi, ale takmer vždy sa s nimi lúči opäť znechutený. • „V jednom kuse niekomu hovorím, teší ma, že vás poznávam, hoci ma to vôbec neteší. Ale ak chcete prežiť, musíte také veci hovoriť.“
Rozmýšľa aj nad svojim vzťahom k dievčatám, keď sa známy pohrdlivo vyjadruje o jeho priateľke. Znova si uvedomuje svoju odlišnosť, až asociálnosť. • „Zväčša to býva tak, že keď ste s dievčaťom a keď sa s ňou dostanete tak ďaleko, že by ste to už-už mohli urobiť, začne vás to dievča prosiť, aby ste prestali. Mojím nešťastím je, že naozaj prestanem. Väčšina chalanov neprestane.

Ja za to nemôžem.“
Tvrdí, že sa mu nepáčia apoštoli a že si ich Ježiš vybral len tak od oka. Keď ho podvedie pasák prostitútky, s ktorou sa nakoniec len chcel porozprávať, rozplače sa a predstavuje si strašnú pomstu. Zároveň vie, že by jej nikdy nebol schopný. Zdá sa, že jediné, čo má rád, sú malé deti. • „Bohatstvo, ako ja školu nenávidím! A nielen školu. Všetko. Nenávidím život v New Yorku a vôbec. Nenávidím taxíky a autobusy na Madison Avenue so šoférmi, čo večne na teba revú, že sa vystupuje vzadu, nenávidím výťahy, v ktorých sa musím voziť, ak chcem ísť von, predavačov u Brooksa, čo ti donekonečna skúšajú nohavice, nenávidím...“
Premýšľa nad tým, kam sa podejú kačky z jazierka v zime, ale nenachádza nikoho, kto by sa nad tým chcel zamýšľať. Jedinou nádejou beznádejného idealistu zostáva malá sestrička Phoebe. Podarí sa mu vkradnúť sa do domu, aby ho nespozorovali rodičia a zobudiť ju. Tá mu však vyčíta, že ho vyhodili zo školy a že je proti všetkému a všetkým. Pýta sa ho, čo by chcel robiť, či existuje niečo čo by mal rád. • „Poznáš tú pesničku Keď raz človek niekde v žite chytí človeka? - To má byť Keď raz človek niekde v žite stretne človeka. To je báseň. povedala Phoebe. - Proste ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takmom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko-ďaleko ani jediného dospeláka, myslím teda okrem mňa. A ja Ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedáva pozor, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale je to jediná vec, ktorú by som fakt rád robil.“

Odchádza od sestry a chce prespať u ďalšieho učiteľa Antoliniho. Ten mu vysvetľuje, že sa nemá vzdávať a strácať svoje ideály:
• „Zistíš, že nie si prvý, v kom ľudské konanie vyvoláva zmätok, hrôzu, ba hnus. V nijakom prípade nie si v tom sám, a toto vedomie ťa vzruší a povzbudí.“
Na druhej strane mu hovorí, že vzdelanie nie je snobský výmysel pre blbých:
• „Nechcem ti nahovárať, že len vzdelanci a učenci môžu dať svetu niečo hodnotné. Nie je to tak. Ale tvrdím, že vzdelanci a učenci, ak majú navyše aj talent a tvorivú iskru, čo sa nanešťastie stáva zriedka, zanechávajú po sebe neporovnateľne hodnotnejšie záznamy ako ľudia, ktorí majú iba talent a tvorivú iskru.

Vyjadrujú sa spravidla oveľa jasnejšie a vedia obyčajne vášnivo ísť za svojou myšlienkou až do konca.“
Potom, ako Holden ujde od profesora, ktorý sa ho, možno, dotýkal viac, ako je normálne, rozhodne sa navždy odísť a kúpiť si chatu ďaleko v horách. Chce sa rozlúčiť so sestrou, no tá príde s kufrom a chce ísť s ním. Vynadá jej, no o chvíľu sľúbi, že nikam nepôjde a vráti sa domov. Takmer štyridsaťročná kniha Kto chytá v žite, vyznieva, akoby bola určená revoltujúcim súčasníkom, ktorí pochybujú o zmysle života, zmysle vzdelania a zmysle všetkého. Mladým ľuďom, ktorí si myslia, že je tu všetko nenormálne. Kniha o hľadaní a nachádzaní ľudských hodnôt. • „Keď sa rozprávate s profákom, nemusíte si veľmi namáhať mozgové závity.“
„Ľudia nikdy nikomu neodovzdajú váš odkaz.“
• „Bohatstvo, keď je raz človek mŕtvy, tak má na večné veky po chlebe.“.