Studenti ho nemali radi, nepôsobil na nich dobre a tak sa mu radšej vyhýbali. Profesori ho chceli stoj čo stoj nachytať, to sa im podarilo na skúškach. Pohŕdal žiakmi zo sedliackych rodín, ktorí sa kňazmi stávali len preto aby nemuseli manuálne pracovať a mali vždy čo jesť. „Po niekoľkých mesiacoch neúnavnej príčinlivosti bolo na Julienovi ešte vždy badať, že myslí. Pohyby očí a úst nesvedčili ešte o slepej viere, hotovej všetkému veriť a všetko obhajovať, hoci mučeníctvom. Julien rozhorčene zisťoval, že najhrubší sedliaci ho prevyšujú v tomto umení. Nie div, pravda, že nemali výzor mysliacich ľudí.“ S pani de Renal sa znovu stretol,hoci nie cielene, v kostole počas procesie.nebolo to však radostné a ani dlhé stretnutie. Krátko na to ho prvýkrát povýšili. Jeho ochranca,abbé Pirard, však začal pomýšľať na odchod. Dávno vedel, že ho chcú zosadiť a navyše mal pre ňho pán de La Mole, ktorému sa staral o právne veci v tejto oblasti, pripravenú dobrú faru. Poslal Juliena s rezignáciu k biskupovi. Toto bol zlom v Julienovom seminárnom živote. Biskupovi sa zapáčil a to sa rýchlo roznieslo. Spolužiaci sa k nemu začali správať milo, no Juliena to netešilo. Cítil z toho prízemné zaliečanie sa. Pirard odišiel, no zakrátko prišiel Julienovi list, že má prísť do Paríža, markíz totiž potreboval pisára. S radosťou sa zbalil a odišiel. Po príchode sa ubytoval, pár dní obdivoval Pariž a potom sa prihlásil u abbého. Ten mu vysvetlil, čo ho čaká. V stručnosti ho oboznámil s rodinou a správaním sa v Paríži. Uvod u markíza sa mu nepodaril. Keď sa však otriasol, vynikal vedomosťami z antiky, moderná doba mu však veľa nehovorila. Uprimnosťou a nevinným chovaním si každého získal. Postupne si osvojoval zvyky Paríža. No nie všetkým sa prispôsoboval. Zároveň si získaval obdiv Mathilde. „Abbé, pravý parvenu, si veľmi zakladal na cti, že môže obedovať u veľkého pána. Zatiaľ čo sa snažil vnuknúť tento pocit aj Julienovi, začuli tichý šuchot a obzreli sa. Julien videl, že slečna de La Mole počúvala. Začervenal sa. Prišla po akúsi knihu a všetko počula; Julien v nej vzbudil akúsi úctu. Ten človek sa nenarodil na kolenách, pomyslela si, ako starý abbé. Bože, aký je ten abbé ošklivý!“Postupne si Julien získaval vážnosť v dome. Večery trávil v salóniku so spoločnosťou, ale to ho nebavilo. Markíz ho poveroval čoraz ťažšími úlohami a Julien veľa cestoval. V zime chytal markíza záchvat lámky, z domu všetci odišli a tak Julien trávil čas s markízom.