Stendhal Červený a čierny

Postavy: Julien Sorel- ctižiadostivý obdivovateľ Napoleona. Otec a bratia ho nemali radi. Pre nich bol čudný a príliš slabý aby robil na píle. Celé dni dokázal hltať knihy. Náboženstvo ako filozofiu neuznával, hoci polovica francúzska bola priam svätuškárska. Svoje city nedával príliš najavo. Keď to potreboval, dokázal hrať aj tú najväčšiu vášeň. Mal však aj svetlé chvílky. Túžil vykonať veľký čin ako Napoleon. To bol jeho cieľ, za ktorým tvrdo šiel.
Pani de Renal- manželka starostu. Manžela mala rada a bola mu oporou. Mala čistú, mestom neskazenú dušu, ktorá však bola aj naivná. Skutočnú lásku spoznala až s Julienom. Pre ňho bola ochotná urobiť čokoľvek a kedykoľvek. Julinova životná láska.
Valenod- „otrokár“ vo Verrieres. Spravoval väznicu a chudobinec. Z financii si nechával časť pre seba. Takto rýchlo zbohatol. 6 rokov sa snažil získať pani de Renal. Proti Julienovi sa spojil s Elisou, Julienom ohrdnutou slúžkou. Celá jeho rodina mala grobianské spôsoby. Rád sa pretekal so starostom kto má krajší dom, viac peňazí. Veľká bitka bola o Juliena ako vychovávateľa. „Toto rozhodnutie je aj v inom ohľade vhod, - pokračoval pán de Renal apozrel potmehúdsky na ženu; - Valenod je náramne nadutý, že kúpil do koča dva krásne normandské kone. No vychovávateľa pre deti nemá. - Mohol by nám ho prebrať.“
Fouque: Julienov najlepší a jediný priateľ. Obetoval by za ňho život. Rozmýšľal však úplne inak ako Julien, preto sa občas nepochopili.
Mathilde:- Na rozdiel od pani de Renal nemilovala Juliena od prvej chvíle. Boli úplne odlišné. Nikdy nezískala celé Julienovo srdce. Vychoval ju parížsky život, no napriek tomu uvažovala inak ako ostatné Parížanky. V spoločnosti často a s obľubou „odrovnávala“ ľudí výstižnými a cynickými poznámkami.
abbé Pirard: Julien mu prirástol k srdcu v seminári, kde vynikal ( len nie tak ako mal). Radil mu a pomáhal v Paríži.
Dielo: Dej sa odohráva v dobe po Napoleonovom páde. Spomínať Napoleona bolo hriechom, nieto ešte prejaviť k nemu sympatie a už vôbec nie na verejnosti. Celé francúzsko zmenilo svoje zmýšľanie. Kniha má dve časti. 2 príbehy lásky v dvoch odlišných prostrediach a k dvom odlišným ženám. Každú kapitolu uvádzajú citáty (najčastejšie z dona Juana a od Shakespeara), ktoré ju vystihujú. Nájdeme tu odkazy na históriu Francúzska. Dej sa začína vo Verrieres, malej fiktívnej dedinke na hraniciach so Svajčiarskom.

Hlavnou obživou sú píly a fabrika na farebné súkno.
Dej: Starosta (pre ktorého slovo peniaze znamená predohru k útoku na jeho peňaženku) si zmyslel, že potrebuje vychovávateľa pre svoje deti. Preto najal Juliena, ktorého mu odporučil farár. Julien aj jeho otec sú radi, že odchádza z domu. U starostu Julien robil len to, čo mal. Zivot vo vyššej spoločnosti ho nezaujímal, opovrhoval tými ľuďmi. Pani de Renal ním bola očarená, hoci si to pripustila až vo Vergy (letné sídlo). Dlho sa bránila citom. Letné večery strávené v záhrade bez starostu však spravili svoje. Záujem už totiž prejavil aj Julien a rozhodol sa správať ako don Juan. Co sa mu občas, najmä zo začiatku, nedarilo. Casto býval zmätený a nevedel čo skôr. Plány mu nevychádzali. Postupom času však nadobudol odvahu a istotu. Nebezpečenstvo prišlo až keď sa takmer prezradil. „Napoleonova podobizeň, vravel si a krútil hlavou, keby ju tak boli našli u človeka, ktorý vyhlasuje, že nenávidí toho samozvanca! Keby ju tak bol našiel pán de Renal, taký rojalista a taký nahnevaný! A na dovŕšenie mojej neuvážlivosti sú na zadnej bielej strane riadky napísané mojou rukou, ktoré sú nepopierateľným dôkazom môjho bezhraničného obdivu!“ Na jeseň prechádzal mestom kráľ. Všetko bolo vyzdobené a pani de Renal presadila aby bol Julien v čestnej stráži, čím si pohnevala mnohých občanov, ktorí si už aj tak šuškali o ich pomere. Navyše bol Julien aj po boku farára v kostole, kde ho najviac prekvapila mladosť a jemnosť biskupa. Krátko po tejto udalosti ohrozila ich lásku choroba najmladšieho syna, ktorú brala pani de Renal ako trest boží. Toto prinieslo zmenu do ich vzťahu. Pani de Renal už nebola taká ľahkomyselná a onedlho prišiel starostovi anonymný list o ich vzťahu. Veľmi sa preto trápil. Julien sa to snažil ešte nejak zakamuflovať, ale radšej odišiel späť do Verrieres. Juliena začali mnohé rodiny pozývať na obed, chceli ho získať pre seba. Túto príležitosť si nenechal ujsť ani Valenod. Z jeho domu mal však julien najhorší pocit. „Všetko bolo pekné, nové a pri každom kuse nábytku mu vraveli, čo stál. Ale na Juliena to pôsobilo dojmom čohosi ohavného a cítil z toho nakradnuté peniaze. Zdalo sa, že všetci, aj služobníctvo, sú ako v obrannom postavení proti znevažovaniu.“ Pán de Renal z nejakých dôvodov listu nechcel veriť, no Julien sa aj tak rozhodol radšej odísť do Besanconského semináru. Tu mu nastali krušné chvíle. Sľúbené listy od pani de Renal mu zachytával abbé Pirard. Jeho jedinou vedomosťou bol Nový zákon po latinsky a obdiv k Napoelonovi. V seminárnej knižnici si však rozširoval vedomosti o humanitných a rímskych filozofoch.

Studenti ho nemali radi, nepôsobil na nich dobre a tak sa mu radšej vyhýbali. Profesori ho chceli stoj čo stoj nachytať, to sa im podarilo na skúškach. Pohŕdal žiakmi zo sedliackych rodín, ktorí sa kňazmi stávali len preto aby nemuseli manuálne pracovať a mali vždy čo jesť. „Po niekoľkých mesiacoch neúnavnej príčinlivosti bolo na Julienovi ešte vždy badať, že myslí. Pohyby očí a úst nesvedčili ešte o slepej viere, hotovej všetkému veriť a všetko obhajovať, hoci mučeníctvom. Julien rozhorčene zisťoval, že najhrubší sedliaci ho prevyšujú v tomto umení. Nie div, pravda, že nemali výzor mysliacich ľudí.“ S pani de Renal sa znovu stretol,hoci nie cielene, v kostole počas procesie.nebolo to však radostné a ani dlhé stretnutie. Krátko na to ho prvýkrát povýšili. Jeho ochranca,abbé Pirard, však začal pomýšľať na odchod. Dávno vedel, že ho chcú zosadiť a navyše mal pre ňho pán de La Mole, ktorému sa staral o právne veci v tejto oblasti, pripravenú dobrú faru. Poslal Juliena s rezignáciu k biskupovi. Toto bol zlom v Julienovom seminárnom živote. Biskupovi sa zapáčil a to sa rýchlo roznieslo. Spolužiaci sa k nemu začali správať milo, no Juliena to netešilo. Cítil z toho prízemné zaliečanie sa. Pirard odišiel, no zakrátko prišiel Julienovi list, že má prísť do Paríža, markíz totiž potreboval pisára. S radosťou sa zbalil a odišiel. Po príchode sa ubytoval, pár dní obdivoval Pariž a potom sa prihlásil u abbého. Ten mu vysvetlil, čo ho čaká. V stručnosti ho oboznámil s rodinou a správaním sa v Paríži. Uvod u markíza sa mu nepodaril. Keď sa však otriasol, vynikal vedomosťami z antiky, moderná doba mu však veľa nehovorila. Uprimnosťou a nevinným chovaním si každého získal. Postupne si osvojoval zvyky Paríža. No nie všetkým sa prispôsoboval. Zároveň si získaval obdiv Mathilde. „Abbé, pravý parvenu, si veľmi zakladal na cti, že môže obedovať u veľkého pána. Zatiaľ čo sa snažil vnuknúť tento pocit aj Julienovi, začuli tichý šuchot a obzreli sa. Julien videl, že slečna de La Mole počúvala. Začervenal sa. Prišla po akúsi knihu a všetko počula; Julien v nej vzbudil akúsi úctu. Ten človek sa nenarodil na kolenách, pomyslela si, ako starý abbé. Bože, aký je ten abbé ošklivý!“Postupne si Julien získaval vážnosť v dome. Večery trávil v salóniku so spoločnosťou, ale to ho nebavilo. Markíz ho poveroval čoraz ťažšími úlohami a Julien veľa cestoval. V zime chytal markíza záchvat lámky, z domu všetci odišli a tak Julien trávil čas s markízom.

Zmenila sa markízova mienka o ňom.,,Vidiečania prichádzajúci do Paríža zvyčajne všetko obdivujú, myslel si markíz, tento všetko nenávidí.Ostatní sú veľmi strojení, on je primálo, a preto ho hlúpi ľudia pokladajú za hlupáka.“. Zakrátko odišiel Julien na dva mesiace do Anglicka. Celkom nechápal načo tam ide, ale zoznámil sa s mladým ruským šľachticom, ktorý mu aj neskôr pomohol. Tento vystihol Juliena slovami: nepochopili ste svoje storočie. Po návrate sa na Mathildinu žiadosť zúčastnil prvého veľkého bálu. Veľkolepá výzdoba ho udivovala, no nelákala. Mathilde sa snažila nejak upútať jeho pozornosť, no nedarilo sa jej. Od toho večera si začala Juliena viac všímať, snažila sa preniknúť do jeho povahy. Postupne sa spoznávali. Akademik, tráviaci čas u rodiny markíza, objasňoval Julienovi históriu rodiny. Co vysvetľovalo niektoré zvyky Mathilde. Jej správanie pomaly ovládalo Julienovu mysel, no napriek tomu často pochyboval o jej láske, rovnako ako ona o jeho. Ju miatlo jeho chladné správanie, citom podliehal iba občas.považoval to za slabosť v Paríži. Jeho miatli jej vrtochy, nikdy nevedel, či to nerobí len ako napriek všetkým jej nápadníkom. Nepoznali ešte dobre svoje povahy. Bál sa ,že by to mohlo byť sprisahanie. Po prvej schôdzke však uveril. Písali si listy, hoci boli v jednom dome. Raz ho markíz zobral ako zapisovateľa na jedno nočné stretnutie. Všetko bolo tajné a Julien sa dovtípil, že to asi nebude celkom v súlade so spoločnosťou. Markíz ho poslal do Strasburgu , kde sa znovu stretol s mladým Rusom. Ten mu poradil s jeho neistotou v láske, hoci vzťah s Mathilde bol v plnom prúde. Boli rozhodnutí sa vziať, aj tajne. Mathilde už písala listy otcovi, aby ho nato pripravila. Bol ochotny dať im nejaký domček, Julienovi hodnosť a rentu. Zrazu však markíz zmenil svoje názory úplne opačným smerom. Prišiel mu totiž list od pani de Renal, ktorý ju donútil napísať mladý kňaz. List bol o tom, že Julien ide iba za peniazmi a slávou. Ten okamžite odišiel na vidiek pomstiť sa. Tehotná Mathilde nevedela o čo mu ide, no verila mu. Po príchode do Verrieres si Julien kúpil pištole a zaútočil na pani de Renal v kostole. Postrelil ju, nie však vážne, čo netušil. Vedel, že ho popravia a zmieril sa s tým. Zlomil sa až keď zistil, že pani de Renal žije. Proces bol dlhý a obe ho navštevovali. Mathilde však už nemiloval.,,Keď mal Fouqué dosť síl aby na ňu pozrel, videl, že postavila Julienovu hlavu pred seba na mramorový stolík a bozkávala ju na čelo...vlastnými rukami pochovala hlavu milého, Fouqué pritom div nezošalel od žiaľu. Pani de Renal dodržala sľub, nesiahla si na život, ale o 3 dni skonala v náručí svojich detí.“.