Ján Kalinčiak Reštavrácia

Reštavrácia vrcholné dielo Jána Kalinčiaka, označené ako "obrazy z nedávneho života", vyšla v roku 1860 v almanachu Lipa. patrí k jeho ojedinelým humoristicky ladeným prózam so šťastným koncom. Vznikla na základe spomienok na prostredie, v ktorom vyrastal. Podarilo sa mu v nej zobraziť svet zanikúcej triedy a na úrovni humoru a irónie zaujať k nej kritický postoj. Osobitosťou je jazyk, ktorý sa vyznačuje používaním množstva prísloví a porekadiel.
Hlavné postavy sú Adam Bešeňovský a Ján Potocký, ktorí sa snažia získať vo voľbách miesto prvého vicišpána. Nehanbia sa používať rôzne, a nie vždy čestné spôsoby, aby získali čo najväčší počet hlasov. Sympatickou postavou je zeman Števko Levický, ktorý ľúbi Bešeňovského dcéru Anuľku. Karikatúrnou postavou je zeman Matiáš Bešeňovský, človek slabého charakteru, ktorý pre peniaze dokáže zradiť i najbližšieho príbuzného.
V Záhorskej stolici sa chýlilo k voľbám. Kto bude vicišpánom, o tom mali rozhodnúť obyvatelia stolice. Navrhnutí boli páni Adam Bešeňovský a Ján Potocký. Ich príbuzní, priatelia a prívrženci nevynechali ani jednu možnosť nahovárať tých druhých na stranu svojho kandidáta.
Pán Matiáš Bešeňovský - hlavný organizátor kortešačiek zo strany Adama Bešeňovského - doviedol kmotra Petra Barinu do domu Bešeňovských, aby ho presvedčil o svojich slovách. Na prahu domu ich privítal synovec Štefan Levický, mladý, vrtký a švárny mládenec, o ktorom všetci dobre vedeli, že má viac rozumu ako jeho strýc Adam a že práve on rozhoduje o vážnych problémoch. Prišli práve na veľkú hostinu, kde sa mali presvedčiť o bohatstve a štedrosti pána Adama. Na hostine bola i dcéra pána Adama Bešeňovského, Anička, pohľadné mladé dievča a bohatá dedička. K jej boku posadil grófa Želinského, aby jej dvoril, no ona využila prvú príležitosť a pridružila sa k Števkovi. Dalo sa vycítiť, že otec by rád vydal Anuľku za grófa, Števov strýc Ondrej stál však na strane mladých. Keď sa aj okolie pridalo na ich stranu, pán Adam ich odbil slovami: "No, keď bude Števko vicišpánom, môže sa s Anuľkou oženiť." Bol presvedčený, že síce múdry, no chudobný Števko k úradu tak ľahko nepríde. Úrady boli iba pre bohatých zemianského rodu. Mnohí chudobnejší zemania, prítomní na hostine, sa postavili a so slovami: "Nedajme sa kúpiť zato, že sme chudobní. Ja pán, ty pán!" - odchádzali od stola a nedali sa zadržať ani pánom Adamom. Mrzelo ho, že s nimi odišli aj nádeje na množstvo hlasov.
Chcel si však zachovať i priazeň Želinského pre peniaze.

Ten mu však vyjadril nespokojnosť s reštavráciou i s Anuľkou. Všimol si, že slečna si lepšie rozumie so Števkom Levickým. Uspokojil sa až vtedy, keď Adam sľúbil, že Anuľku pošle na pár týždňov k tetke do Prešporka. Neskôr si dal Adam dcéru zavolať a dal jej najavo, že jemu i matke by urobila radosť, keby bola naklonená grófovi, v ktorom by dostala pekného a dobrého muža. Anuľka sa zasmiala a pripomenula, že ju sľúbil Števkovi, keď bude vicišpánom a ona bude Števkovi k tomu dopomáhať.
Adam inak Števka rád videl. Učil sa od neho maďarčinu, ktorá bola potrebná pre hovor so zemanmi. Števko sa zasa vycvičil pri strýkovi v úradných veciach. Bohatstvo nemal, lebo jeho otec nešetril peniazmi a ani dlho nežil. Od najväčšej biedy ich zachránil otcov brat Ondrej Levický, starý mládenec, ktorý poskytol svoj osobný majetok v tých najhorších chvíľach. Števka dali na štúdiá do Gemera a Kežmarku a patrilo by sa i viac, no ujec Ondrej už toľko peňazí nemal. A tak sa unúvali za Adamom, veď to bol i jeho synovec - brat Števkovej matky. Ťažko, ale predsa, dal peniaze na ďalšie štúdiá v Pešti. Na tom, že Adam peniaze poskytol, mala veľkú zásluhu Anuľka.
Po štúdiách sa teda Števko usadil u Adama Bešeňovského. Ten mu teraz prikázal, aby bez meškania išiel do Levíc naprávať, čo sa na hostine pokazilo. Treba prehovárať ľudí, aby nešli voliť Potockého. Večer sa potom treba rozlúčiť s Anuľkou, ktorá odchádza k tetke. Števko pochopil, že ich chce od seba odlúčiť. Kočom odišiel do Levíc k strýkovi Ondrejovi odovzdať odkaz od Adama Bešeňovského. Števkov strýko mal už plán premyslený. Rozhodol sa, že pomôže synovcovi k úradu vicišpána a tým aj k Anuľke. Vyložil Števkovi plán, ne ten sa nedal tak ľahko prehovoriť. Mrzelo ho, že musí klamať strýka Adama. Ondrej odišiel do Rašova k pánovi Potockému, druhému vicišpánovi. Ten tiež robil pre zemanov hostinu. Ondrej ho stiahol na bok a vyložil mu svoj plán. Levickovci sa pridajú na stranu Potockého pod podmienkou, že ak bude Potocký prvý vicišpán, zo Števka urobí druhého vicišpána. Po chvíli zdráhania Potocký pristal a poslal svojich dvoch prívržencov do Bešeňovej, za Matiášom Bešeňovským. Mali za úlohu podplatiť Matiáša, aby aj s rodinou pri voľbá volili Potockého.
Bešeňová - obec s vyše tisíc dušami, prevažne zemianskými, bola rozdelená na hornú, dolnú a prostrednú. Nepísaný zákon znel, že sedliak nemohol mať viac než zeman a čo navyše mal, mohol mu ktokoľvek vziať.
Bešeňovský neboli príliš bohatí, no tu v okolí mali najviac.

Najchýrnejší z nich bol Matiáš, známy ako vábnik pri reštavráciách, človek obozretný a výrečný, čo vedel zemanov privábiť i spolu udržať. Práve okrikoval nezbedné detiská pod oblokom, keď zbadal vyslancov Potockého.
Tí si splnili poslanie na výbornú. Netrvalo dlho a pán Matiáš vykrikoval "Vivat Potocký!" Chýr sa rozletel po celej dedine. Na druhý deň stiahli páni bratia Matiáša medzi seba a žiadali, aby im to vysvetlil. Nahovoriť sa mu však nedali. Bránili pána Adama: "Veď sa ti ten i s chudobným porozpráva, nie ako Potocký. I starú nechá vždy pozdraviť." Keď im nedal za pravdu odobrali sa preč.
Števko vyriadil pánovi Adamovi odkaz od Ondreja Levického, nech si príde svoje veci vybaviť sám.
Adam so Števkom sadli na ďalší deň do koča a viezli sa do mesta. V Leviciach bola celá família Levických pokope. Ondrej ich poučil, komu treba dať hlasy vo voľbách.
Keď prišiel pán Adam do domu Levických, mlčali a neopätovali jeho vrelé prejavy. A keď spomenul grófa Želinského, Martin Levický povedal: "Všetko by bolo dobré, ale nám sa ten váš gróf nepáči." Pán Adam nečakal taký odpor. Bránil grófa a argumentoval tým, že bez neho prepadnú vo voľbách všetci - on, Levickovci, Števko.. Ondrej zakončil tým, že Adam si musí vybrať. Alebo oni, alebo gróf. Nepomohli žiadne argumenty. Debata sa skončila zvolaním: "Vivat Potocký!"
Od Levických sa vybral Adam do Bešeňovej. Doma je doma. Tam ho podporovali a tam má svojich ľudí istých. Medzi zhromaždenými však nevidel Matiáša, preto poňho poslal. Keď prišiel, v dome bolo veselo. Adam odviedol Matiáša bokom ako najlepšieho priateľa."Matiáško, prečo vy bočíte odo mňa?" - pýtal sa. Ten mu vypovedal, že je na mizine a on, Adam, mu málo platí, vraj tí druhí dali viac. Adamovi padlo ťažko vynaložiť ďalšie peniaze, ale čo robiť? Vytiaho tisícku a podal ju Matiášovi.
Ako Matiáš prví raz v živote tisícku zhliadol, vlstným očiam neveril, že naňho tak zrazu zo všetkých strán prší požehnanie, čiahol po nej i zvolal:
"Tak si, vaša milosť, i dom pokryjem, i stodolu vystavím, i dačo dlžôb splatím - a len o dvoje prosím! Po prvé, aby ste mi to na drobné premenili a potom sám pred slávnou famíliou vyriekli, že som ja na vaše slovo zbližoval Potockovcov, aby som skúsil, kto je verný, kto nie, lebo ináč by mi páni bratia neverili."
"Dobre Matiáško," odpovedal s úsmevom vicišpán, "urobím vám všetko po vôli, ale sa bojím, že vás Potockovci prenasledovať budú ak, sa dozvedia, že ste si z nich len bláznov robili za ich vlastné peniaze."
"Hja, vaša milosť, nechajte vy vodu bežať a kamene ležať, lebo vidíte, - kto sa hnevá, nech sa o zem hodí.

Z toho si ja nič nerobím, hnevu sa nebojím, o lásku nestojím, a kto sa chce biť, musí tam byť."
Bešeňovský prekvapene pozerali na Matiáša, keď zvolával na slávu Adamovi. Ondreja Levického to však zarmútilo. Vybral sa za Mikovičom, pomocníkom Potockého, a kuli plán. Rozhodli sa Matiáša potrestať za jeho "krivoprísažníctvo" a odskakovanie od jedných k druhým.
Keď išlo Bešeňovský vozom na kortešačky, narafičili prepad a uniesli Matiáša na tajné miesto. Pod rôznymi vyhrážkami ho donútili odprisahať, že nebude podnikať nič proti Potockovcom.
Dni utekali, blížil s deň volieb. Hostilo sa, pilo, veselilo. Pijatiky bolo dosť a pánov to tak zmohlo, že pospali jeden cez druhého. ráno ich slúžny Števko nemohol zobudiť. Naložili ich na voz, dali ešte po poháriku rumu a bolo im úplne jedno, že vozy ich vezú na opačnú stranu než je miesto, kde sa konali voľby. V mestečku sa schádzali páni zemania, hlavný župan gróf Gábory, Adam Bešeňovský, Ján Potocký.
Jožo Levický, aby odpútal pozornosť rodiny Medziborských, ktorá išla voliť Bešeňovských, odlákal ich ku komediantom pozerať komédiu. Voľby otvoril pán hlavný vicišpán. Zvolený výbor začal zapisovať hlasy. Adam s hrôzou zistil, že Potocký začína mať viac hlasov ako on. Keď sa Matiáš zdvihol, že ide hľadať stratené rodiny Bešeňovských, Medziborských, Kadičovcov, vynoril sa pri ňom Peter Barina a šepol: "Vykričím, kmotor, vykričím!"
Voľby skončili. Prvým vicišpánom sa stal Janko Potocký, druhým Števko Levický. Adama polomŕtveho dali do koča a poslali domov do Radošoviec.
Až o chvíľu dorazili Bešeňovský, ktorí sa precitli v lese po opici. Medziborskí sa zabávali pri komédii a Kadičovcom ktosi ukradol člny a nemohli sa dostať cez rieku.
I sám Potocký sa čudoval, ako to všetkov Ondrej Levický zariadil.
Števko padol u Adama do nemilosti. Ondrej mu odstúpil celý dom. Peter Barina zbytočne nahováral Adama, aby splnil sľub a dal Anuľku Števkovi, ten nechcel ani počuť.
Až raz prišli k nemu na návštevu všetci traja - Potocký, Števko i Ondrej Levický. Zložili mu poklonu a oznámili mu novinu. Kráľ si ho povoláva do Budína za konziliára. Hneď omladol a ožil. Keď si Števko vypýtal Aničku za ženu, zdráhal sa len krátko. Po svadbe odišiel Adam do Budína. Rodiny Bešeňovských, Potockých a Levických sa zmierili. Pán Matiáš sa oddal alkoholu a zomrel chudobný. Peter Barina spokojne nažíval v zhode s Levickými a rozprával ich dietkam, ako to bolo, keď ich otca za vicišpána volili: "Hej, deti moje, to boli časy! Takých už viac nebude!".