Pavol Országh Hviezdoslav vstúpil do slovenskej literatúry v druhej polovici 19. storočia. Pri charakterizovaní jeho tvorby je cítiť vo všetkých dielach jeho zdedenú citlivosť po matke, a od otca pochopil že:“ práca dáva zmysel a hodnotu ľudského života.“
Šťastných 14 rokov prežil v rodnom dome vo Vyšnom Kubíne, potom prešiel na gymnázium v Miškovci. Tu sa mu páčili básne maďarských básnikov preto začal písať maďarsky. Napätie medzi slovenským pôvodom -materinským jazykom a maďarskou výchovou na gymnáziu si musel vyriešiť sám. K obratu došlo v čase pobytu v Kežmarku, kde sa stretol s významnými predstaviteľmi európskej literatúry.
Z jeho pomerne rozsiahlej tvorby na mňa zapôsobila lyrickoepická skladba Hájnikova žena. Hájnikova žena je dielo, ktoré s niekoľkými ďalšími patrí medzi vrchol slovenskej literatúry.
Túto skladbu začal Hviezdoslav písať po príchode do Námestova v roku 1883 a prácu na nej ukončil v r. 1886. Ako som už spomínala ide o lyrickoepickú skladbu, v ktorej sa stretávame s lyrickými pasážami, epickými časťami a udivuje nás bohatstvom reflexií. Túto nenapodobiteľnosť mu vryl práve rukopis P.O. Hviezdoslava. Jeho reč je veľmi ťažká a zložitá, ale hádam práve tu tkvie umenie a nádhera jeho poézie.
Príbeh lásky a tragédie trojice mladých ľudí je koncipovaná na princípe protikladu: svet chalúp a kaštieľov ako prvotný protiklad; mravná a čistá Hanka a zhýralý a skazený Artuš Villáni; ťarbavý a proti ľudu zaujatý žalobca, a obhajca hájnik Michal Čajka ako sám autor.
Dôležitú úlohu tu zohráva príroda. Slúži autorovi ako prostriedok na zobrazenie protikladu medzi panským a ľudovým svetom. Už nie je len kulisou, na pozadí ktorej sa odohráva večný zápas dobra a zla; je to už element, ktorý vstupuje do deja, spoluhrdina a spolutrpiteľ s Čajkovcami. Vedno s nimi prežíva ich radosti, lásku: 1,“.... les celý ozývnul sa plesom, jak k radostnému uvítaniu. ...“, 2, „ .. i jedľa .. na pozdrav šumí, kloní sa, sťa keby dáka rečnica, že vitaj, vitaj medzi nami....“ Autor v lone panenskej prírody hľadá zdravé jadro slovenského ľudu, morálne čistého – nie skazeného a upadajúceho ako hýriaca šľachta. Môžeme konštatovať, že mu hory, lesy slúžia na podčiarknutie a súčasne vyzdvihnutie jednoduchého dedinského človeka – no morálne silného so svojimi zásadami priamymi a čestnými.
Skladba sa člení na 15 častí, začína sa Pozdravom a končí doslovom básnika, ktorý nazval Zbohom.