jest cesta z totej dobrej hviezde, jest možnosť híč jej dobyť; je bližej, lenže- zatmená ...“ Tu zároveň je i obrana šľachty: „Povedia –ľud sám si na vine za svoje bôrgy, handry, špiny, za brloch, v ktorom sa váľa ...“ Vrak úrečo sa utiekajú len k prírode! Však tu je „stará pieseň“. Treba do vyšších kruhov zájsť, vyššie ducha pozdvihnúť. Básnik odpovedá: to nie bez príčin je ľud taký aký je. Že na vlastné nohy sa postaviť nevie. Šľachta nevie a nechce pomôcť; žiadne dobrodenie z jej strany – odrieka sa, s odporom sa stráni dedinského človeka, nedáva mu žiadnu šancu na obradu: „ Kde krvi jeho kropaje, sĺz, potu s vašimi sa poja? Kde zväzky, úprimnosti styky?“ Ľud chce ale rásť, začať znova, chce učiť ducha: „Chce žiť! Chce rásť pre všetky hate, čo veky v priek mu zakládli i ktoré uplietol si sám.!“
Ráno bola v lese búrka. Miško sa rozhodol vyjsť na svoju každodennú pochôdzku. Hanka sa ho snažila odhovoriť. No mladý hájnik poznal svoje povinnosti a bol rozhodnutý plniť ich. Neskôr sa v lese vyjasnilo a vyšlo slnko. Hanka sa vybrala k potoku prať šaty. Odrazu sa vynorili dvaja jazdci. Zdalo sa, že zablúdili. Bol to Artuš Villáni so svojim sprievodcom Jančim. Pán bol zvedavý kto je hájnikom v tomto lese. Priateľ mu povedal, že akýsi mamľas Mišo Čajka. Potom mu ukázal Hanku, ktorá práve končila pranie a oboch mladých mužov sa zľakla. Cítila nevysvetliteľný strach, akúsi predtuchu do budúcnosti. Artuš videl, že je vyľakaná. Robil si z jej nemohúcnosti posmešky. Hanka sa nakoniec osmelila a chcela vojsť do domu. Artuš sa je však postavil do cesty. To sa už Hanka nezdržala a ostro oboch odháňala od hájovne. No Artuša začala mladá žena zaujímať ešte viac. Bol sklamaný, že je vydatá. Vypýtal si od nej vodu. Keď je vrátil krčah, uštipol ju do líca. To ju veľmi pobúrilo a skríkla na pána: „Mne pokoj dajte sväto-sväte! Ja nie som žiadna pobehlica. Mňa netknite sa- lebo ver, až muž môj príde navečer, ten ...!“Artuš sa len smial. Nakoniec sa rozhodol odísť. Vzal od Hanky odkaz pre Miška, že ho čaká a bojí sa oňho. Páni odcválali. Hanka si vydýchla. Keď vylievala vodu z krčaha,“ sťa hada -tak sa razom zľakla“. Na dne sa žltli peniaze. Za čo jej chcel zaplatiť? Za čo taká odmena? Čo má robiť? Rozhodla sa veľmi rýchle. Pozbierala peniaze a hodila ich do potoka. Večer sa vrátil domov Miško. Spýtala sa ho na oboch pánov, nebol však ochotný o nich rozprávať.
Na jeseň sa príroda mení. Lesy sa ozývajú piesňami maliniarok. Okolo hájovne je ticho. Hanka je vonku, no zrazu sa zľakne, lebo k hájovni sa blíži kôň. Bol to Artuš. Tento raz však nestála ako primrazená, hneď sa oborila na nevítaného hosťa. Kázala mu prísť, keď bude doma jej muž. Artuš však prišiel za ňou a nemienil tak rýchlo odísť.