Hanka vycítila, že je v nebezpečenstve, rýchlo vbehla do domu, zamkla a ukryla sa. Villáni zbytočne obchádzal dom, musel odísť porazený. Hanka spokojná sama so sebou, pracovala a čakala na Miška. Najskôr si myslela, že mu všetko rozpovie, ale potom si pomyslela, že by to bolo zbytočné.
Hviezdoslav otvára dostatok priestoru aj pre zachytenie života ľudu v piesňových zložkách, ale ani tu nezabúda na blížiaci sa konflikt: „Malina, malina, sladká si dievčina, dievčina, švárna si! Malina, malina, podaj sa- dievčina, dievčina, nedaj sa!“- tu sa anticipuje statočnosť, vernosť Hanky. Podobne poukazuje na silu a čistotu ľudu: „chudobná som chudobná som, ale zato statočná som! Príde vĺčik, schytím tĺčik: Čo tu sliediš v dvore našom?!“
Začiatok deviatej časti je venovaný poľovníckym piesňam a úvahám o jeseni v lese. Zaujímavá je tá časť, v ktorej naráža na vyrubovanie lesa ako symbol ľudu, jeho ochranca. Ničia les, niečia i ľud. Zem nie je tá, čo bývala: „ Či čuli ste už padať les? Videli ste jak sa valí, videli ste pád a čuli ston!? Ó, to zjav hrôzy neskonalý ...“ Básnik volá o záchranu „ Čo stváraš ledačino? Či nevieš jak ti vzácnou hora?“ Les to je predsa život! Márne však sú jeho prosby, nenachádza odozvu a z toho vyplýva pesimizmus, skles a beznádej. Konflikt sveta chalúp a kaštieľov prerastá a konkretizuje sa v konflikte Hanky a Artuša Villániho. Básnik nás k nemu postupne privádza predzvesťami.
Pred poľovačkou básnik vsúva ďalšie piesne teraz už poľovonícke, ale aj tu je isté tušenie, istá anticipácia: V podobe srdiečka režem sľub svoj tu, hľa: neustanem, neustanem, kým tú srnku nedostanem!. Ľúbosť strelca nemá hraníc, sveta zhla ...“- ide o akúsi predzvesť poľovačky aj honby Artuša za Hankou.
Pán Artuš prikázal, aby bolo všetko pripravené na poľovačku. Je poľovačka. Miško mal na starosti psov. Lov začal. Psy sa rozbehli a lesom sa ozývali výkriky honcov, streľba, výskot, lomoz. Zrazu sa ozval výstrel a statný srnec padol mŕtvy. Miško mal medzi poľovníkmi aj neprajníkov. Jeden z nich podpichol Villániho, že nie on zabil krásneho srnca, ale Čajka. Villáni sa rozhneval a dal Michalovi facku. Poľovníci sa začali zabávať, ale Michal sedel bokom ponížený a zhanobený. Keď všetci odišli Villáni sa vybral do hájovne. Hanku trápil akýsi nepokoj, lebo sa s Miškom pohádali. Odrazu pred ňou stojí Artuš Villáni. Vykríkla Miškovo meno, ale zbytočne.