Anotácia
Dielo Otcovia a deti som rozobrala tematicky, jazykovo aj kompozične. Zamerala som sa na charakteristiku hlavnej postavy - Bazarova. V závere je môj vlastný názor.

Charakteristika doby
V Rusku sa v tomto období prejavuje rozpor medzi buržoáziou, rozvíjajúcim sa priemyslom a pretrvávajúcim nevoľníctvom a nespokojnosťou medzi ľudom. To sa prejavilo aj v umeleckej tvorbe Turgeneva, ktorý bojoval proti nevoľníctvu a zobrazoval protirečenia ruskej spoločnosti.

Chronotop – dej sa odohráva v Rusku v druhej polovici 19. storočia, presnejšie od mája roku 1859 do augusta roku 1861. Miesto sa menilo, časť sa odohrávala u Arkadijovho otca na vidieku, časť v dome bohatej vdovy Odincovovej a časť u Bazarovových rodičov, jednoduchých ľudí.

Tematický rozbor
Postavy – hlavné – Jevgenij Vasiľjič Bazarov – nihilista
Arkadij Nikoľajič Kirsanov– jeho priateľ
Odincovová – vdova, do ktorej sa Bazarov zamiloval
vedľajšie – Nikolaj Petrovič – Arkadijov otec
Pavel Petrovič – Arkadijov strýc
Vasilij Ivanovič – Bazarovov otec
Arina Vlasievna – Bazarovova matka
Kaťa – Odincovovej sestra, neskôr Arkadijova manželka
Fenička – priateľka, neskôr manželka Nikolaja Petroviča
Sitnikov, Kukšinová – Bazarovovi a Arkadijovi známi

Konflikt – 1. interpersonálny: Bazarov – Pavel Petrovič
2. spoločenský: Bazarov – spoločnosť
3. individuálny: Bazarov, Odincovová, Arkadij

Jazykový rozbor
Historizmy – zvrchník, parobok, tarantas, obramok, jutra, viersta, lampáš, kareta, klavichord
Archaizmy – família, felčiarik
Neologizmy – gigant
Profesionalizmy – hemoroid, chrobák Dytiscus marginatus
Hypokristiká – otecko, strýčko
Pejoratíva – strachopud, hlupák
Deminutíva – očká, nôžky, krásavička, bucko, vtáčik, smejko
Apoziopéza – „Ona je v práve,“ podotkol Arkadij, „ale môj otec...“
„Ona je tu.. chcem ju vidieť.“
„Ako? Nielen umenie, poéziu.. ale aj..

strašné vysloviť...“
Parentéza – ...a odchádza na dve-tri viersty od domu, nie na prechádzku – neznáša prechádzky
bez cieľa – ale zbierať rastliny a hmyz.
Rečnícka otázka – No, čo vám povedať...že som vás ľúbil?
A koho vlastne potrebuje?...
Rečnícke zvolanie – No, zbohom!
...veď ja som gigant!
Epiteton – sirupové city, chladný úsmešok, gniavivá vášeň
Prirovnanie – ...chytiť sám seba za šticu a vytrhnúť sa ako redkvičku z hriadky.
...vzdychla ako človek, ktorý práve zdolal vysoký kopec...
Metafora – ...rozprúdila sa medzi nimi taká debata...

Kompozičný rozbor
Architektonika – dielo sa delí na 28 kapitol, jednotlivé kapitoly nemajú názov
Makrokompozícia:
Rozprávanie – „Zrazu ho zaujal hrkot perovaného koča , hrkot, ktorý je taký neobyčajne
nápadný v dedinskej mĺkvote. Čoraz väčšmi sa blížil zvuk ľahkých kolies; už bolo počuť fŕkanie koní. Ani si neuvedomil, čo by to mohlo znamenať, a v záchvate akejsi nezmyselnej radosti vybehol na schodíky.. Lokaj v livreji už otváral dvierka na karete, a z nej vystupovala dáma s čiernym závojom a v čiernej peleríne...“(str.232)

Opis – „Kraj, ktorým prechádzali, nedal sa veru nazvať malebným. Ďaleko-široko až po obzor
iba polia, tu sa mierne dvíhali, tam zas klesali; kde-tu sa zjavovali neveľké horičky a preliačiny, porastené riedkym a nízkym krovím, akoby sa človek díval na starú mapu z čias Kataríny. Boli tu i riečky s podmytými brehmi i maličké rybníčky s biednymi hrádzami i dedinky s nízkymi chalúpkami, pokrytými tmavou, často do polovice rozváľanou strechou, i spustené mlatoviská s prútenými stenami a rozchliabenými vrátami vedľa spustnutých humien, i kostoly, niektoré murované, s omietkou kde-tu opadanou, iné drevené, s nachýlenými krížmi a zanedbanými cintorínmi.“(str.17)

Priama charakteristika – „Arina Vlasievnabola veľmi dobrá osoba a svojím spôsobom vôbec
nie hlúpa. Vedela, že na svete sú páni, ktorí musia rozkazovať, a prostý ľud, ktorý musí slúžiť – a preto sa jej nebridilo ani pätolizačstvo ani hlboké poklony, ale k podriadeným bola láskavá a mierna, ani jedného žobráka nepustila bez almužny a nikdy nikoho neohovárala, i keď si kedy-tedy poklebetila. Za mladi bola veľmi pekná, hrala na klavichord a trocha vedela po francúzsky; ale za mnohoročného vandrovania sa svojím mužom, za ktorého sa vydala proti svojej vôli, stučnela a zabudla na hudbu i na francúzštinu. Svojho syna milovala a nevýslovne sa ho bála...“(str.144)

Nepriama charakteristika – „Na maličkej a neúhľadnej postavičke emancipovanej ženy nebolo
nič škaredé; ale výraz jej tváre nepríjemne pôsobil na diváka. Človek sa nevdojak chcel spýtať: - Čo si hladná? Či sa nudíš? Alebo sa bojíš? Čo sa tak silíš? – I ju, rovnako ako Sitnikova, večne čosi škrelo. Rozprávala a pohybovala sa veľmi nenútene a zároveň neobratne; zrejme sa pokladala za dobrosrdečnú a prostú osobu, ale nech robila čokoľvek, ustavične sa vám zdalo, že práve to nechcela urobiť; všetko vyzeralo, ako vravia deti – náročky, teda nie prosto, nie prirodzene.“(str.79)

Mikrokompozícia: V diele je využitá priama reč aj nevlastná priama reč.

Pásmo postáv je vo
forme dialógov, ostatok je pásmo rozprávača.
Priama reč – „Ale čo! A akú knižku ti dal?“
Nevlastná priama reč – „...a už viacej nechytráč...“

Obsah
Dielo zachytáva osudy dvoch priateľov – Jevgenija Vasiľjiča Bazarova a Arkadija Nikoľajiča Kirsanova. Prvý z nich je zarytý nihilista neuznávajúci nič, čo neuspokojuje základné ľudské potreby a zároveň učiteľom Arkadija, mladého chlapca, ktorý sa tiež pokladá za nihilistu a Bazarov je pre neho veľkým vzorom, ale nakoniec si ide svojou vlastnou cestou.
Dej sa začína návratom Arkadija domov zo štúdií. Bazarov príde s ním a už tu je zjavný generačný konflikt. Ani nie medzi Nikolajom Petrovičom, Arkadijovým otcom, ale medzi Pavlom Petrovičom, Arkadijovým strýcom a Bazarovom. Potom Bazarov a Arkadij cestujú do mesta, kde spoznávajú vdovu Odincovovú – krásnu, príťažlivú a pre oboch veľmi zaujímavú ženu. Dej sa presunie do vily Odincovovej, kde ju spoločne navštívia. Spoznávajú jej mladšiu sestru Kaťu, s ktorou Arkadij trávi veľa času, hoci je zamilovaný do Odincovovej. Medzitým sa medzi Bazarovom a Odincovovou vyvinie zvláštny vzťah, ktorý vyvrcholí incidentom a Bazarov odíde ku svojim rodičom. Spolu s ním ide aj Arkadij. Bazarovovi rodičia sú veľmi natešení z návratu svojho syna. Autor veľmi pekne vystihuje detinskú radosť a naivnú lásku matky a otca k dieťaťu a zároveň rozdiel medzi prejavmi tejto lásky. Po krátkom čase sa opäť vracajú k Arkadijovi domov. Arkadija to ťahá naspäť k Odincovovaj, preto sa tam vráti bez Bazarova. Ten zostane u nich a študuje. Pobozká Feničku, budúcu manželku Nikolaja Petroviča, postrelí v súboji Pavla Petroviča, na ktorý ho vyzval. Nakoniec sa vyberie domov a cestou sa ešte posledný krát zastaví u Odincovovej. Doma sa nešťastnou náhodou poreže pri pitve chorého na týfus a ochorie. Pred smrťou ho navštívi Odincovová a na ďalší deň zomrie. Arkadij si vezme Kaťu, Nikolaj Petrovič si vezme Feničku a Odincovová sa po rokoch tiež vydá, nie z lásky, ale z rozumu. BAZAROV – veľmi silný človek, nihilista. Jeho názory sú veľmi zaujímavé, tiež jeho obdivuhodná vyrovnanosť, sebavedomie a spokojnosť s tým, v čo (ne)verí. Vzťah s Odincovovou je popieraním jeho samého, preto je veľmi vzrušujúci. „Tak vedzte, že vás ľúbim, hlúpo, šialene.. Vidíte, čo ste dosiahli.“.. Rýchlo dýchal – na celom tele sa navidomoči chvel. Ale nebolo to bojazlivé mladícke chvenie, ani ho neovládal sladký úžas z prvého vyznania: to sa v ňom zmietala vášeň, mocná a gniavivá vášeň, podobná zlosti a možno jej blízka...“(str.123). Postupne ako vášeň opadala, dokázal ovládnuť svoje city. „Okrem toho, láska.. je cit predstieraný.“(str.207). Ich vzťah sa skončil až na smrteľnej posteli. „...No, čo vám povedať..

Že som vás ľúbil? Nemalo to nijaký zmysel predtým a tým menej teraz. Láska je forma a moja vlastná forma sa už rozkladá. Radšej vám poviem, aká ste skvelá!...“(str.235). Takisto jeho vzťah s Arkadijom bol veľmi zvláštny. Boli priatelia, ale každý si to slovo vysvetľoval inak. Pre Arkadija bol Bazarov vzorom, idolom a Bazarov cítil k Arkadijovi najväčšie priateľstvo, akého bol schopný, napriek tomu, že to je len cit. „...Romantik by povedal: Cítim, že naše cesty sa rozchádzajú, ale ja vravím jednoducho, že sme sa navzájom zunovali.“(str.206).. „...konal si múdro; ty nie si stvorený pre náš príkry, trpký samotársky život. Nemáš v sebe ani bezočivú odvahu ani zlosť, máš len mladícku smelosť a mladícky elán; to našim cieľom nevyhovuje. Váš človek, šľachtic, sa nikdy nedostane ďalej ako k ušľachtilej pokore alebo ušľachtilému rozhorčeniu, a to sú taľafatky. Vy, napríklad, ani nebojujete, a už sa pokladáte za junákov, ale my chceme bojovať. Kdeže! Náš prach by ti oči vyžral; naše blato by ťa zababralo, okrem toho ešte si dosť nevyrástol, nevdojak sa kocháš sám sebou, robí ti radosť karhať sám seba; ale nás to nudí – my sa vrháme na iných! My chceme iných drviť! Si skvelý chlapec, ale predsa si len fajnové liberálne pánča...“ „Navždy sa lúčiš so mnou, Jevgenij,“ smutne prehovoril Arkadij, „a nemáš pre mňa iné slová?“ Bazarov sa poškrabal na zátylku. „Mám, Arkadij, mám iné slová, lenže ich nepoviem, lebo by to bol romantizmus – to znamená sirupové city.“(str.217). Život berie proste tak, aký je a ak mu aj niečo príde ľúto, určite o tom nevie. Slová, aké vyslovil pred smrťou dokazujú ako žil, aký bol. „Ech, Anna Sergejevna, hovorme si pravdu. So mnou je koniec. Dostal som sa pod kolesá. Ako vidieť, škoda bolo rozmýšľať o budúcnosti. Smrť je stará vec, ale každému nová. Dosiaľ sa ma ešte nezmocnil strach.. a potom príde bezvedomie a fuit!“.. „ A tiež som si myslel – koľko len vecí vykonám, neumriem, kdeže – veď ja mám svoje poslanie, veď ja som gigant! A teraz jediným poslaním giganta je, aby vo všetkej počestnosti umrel, hoci do toho nikoho nič. Ale to je už jedno: vykrúcať sa nebudem.“.. „Zabudnete na mňa,“ začal znova. „Mŕtvy nie je priateľom živému. Otec vám bude hovoriť, hľa, akého človeka Rusko stráca.. To je hlúposť; ale nevyvracajte to starkému...“(str.235)

Charakteristikou Bazarova som charakterizovala aj Arkadija a Odincovovú, pretože tieto postavy hrali v knihe úlohu len vo vzťahu k Bazarovovi a ich povahové vlastnosti sa dajú vyčítať z jeho charakteristiky a rozhovorov s ním.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ivan Sergejevič Turgenev Otcovia a deti