aká to zlosť!“
- mladá pekná učiteľka, páči sa jej Širický a ona sa páčila jemu, sebavedomá, pyšná, samoľúba, rozmaznaná, za každú cenu chce mať to, čo si zaumieni /rodičia si ju tak vychovali, dávali jej všetko, čo chcela/, vymáha si to častým plačom

Dej sa odohráva v istej dedine v Hrablickom okrese. Nočný pokoj dediny rozruší správa o vypuknutí 1. svetovej vojny. Všetci sú preľaknutí. Výkriky zúfalstva, nešťastia i zadosťučinenia počuť nocou. Ale páni, a spočiatku i ľudia, sú presvedčení o skorej porážke nepriateľa. Vojna sa však predlžuje a odobratí sú i takí, ktorí boli spočiatku oslobodení od vojenskej služby. Žiada si stále nových chlapov a tak príde rad i na Širického a notára Baláňa. Baláň všetkých posmeľuje do boja, ale keď jemu príde povolávací rozkaz, je z neho úplne iný človek, je bledý, vystrašený, chorý, bojí sa smrti, dokaličenia. Sľubuje hory-doly, len aby nemusel narukovať. Nakoniec, keď ho nezoberú, ako keby sa znova narodil: „Nesúci! Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť." Širický je odobraný. Tomu sú protivné vystatovačné reči pánov, je znechutený Baláňovým správaním, jeho „vlastenectvom“, cíti s trpiacim ľudom. Chce ísť Líze, ktorú už dlhšie miluje, vyznať lásku, ale náhodou začuje jej tvrdé reči na dedinských ľudí, ako sa smeje z plaču a kvílenia nešťastných žien, nesúceho sa dedinou, z utrpenia ľudu. Širický, ktorý je s ľudom spätý, nechápe jej povrchnosť, nahnevá sa na ňu a svoj úmysel nevykoná. Na vojnu odchádza vyrovnaný, keďže v dedine nezanecháva nikoho, koho miluje /nemal rodinu/. Vojna pokračovala ďalej. Denne prichádzali správy do dediny, kto padol, kto je dokaličený a čoskoro sa preto vráti domov. Aj u pánov pomaly hasne vlastenecký zápal a nadšenie za vojnu. Za tri a pol roka od začiatku vojny sa už ani jeden z nich neoduševňuje pre vojnu, nikto v nej nevidí spásu pre krajinu ako predtým, chcú pokoj, mier. I Baláň zmenil reči: „Kedy bude konjec týmto časom strašným? Nebolonám dosť vyliatej krvi?!“ V tomto čase sa dozvedeli od Paľa Dubovie, ktorého na pár dní z vojny pustili, že Širický padol. Zomrel na fronte pri záchrane nepriateľského vojaka: „Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala - oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale ich - nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela." Aj keď bol Štefan Širický nútený zabíjať, zachováva si svoju ľudskosť, vyjadril takto svoj odpor k vojne. Je to však len individuálny protest.