-výpisky:


Šli a šli a spievali Večnuju pamiať a keď sa niekedy zastavili, zdalo sa, že ju zo zotrvačnosti ďalej spievajú nohy, kone, dujúci vietor.
Chodci uvoľňovali sprievodu cestu, rátali vence, prežehnávali sa Zvedavci sa pridávali, spytovali sa: „Koho to pochovávajú?“ – „Živaga.“ – Aha, zato. Teraz už chápem.“ - „Ale nie jeho,. Ju.“ – „To je jedno. Kráľovstvo jej nebeské. Krásny pohreb.


Raz ráno, koncom augusta, Jurij na rohu Gazetnej nastúpil do električky, čo šla hore Nikitskou, od univerzity na Kudrinskú. Prvý raz išiel do zamestnania do Botkinovej nemocnice, čo sa vtedy nazývala Slodatenkovou – bolo to bezmála prvý raz, čo ta šiel úradne.
Natrafil na nešťastný vozeň, ktorý ustavične postihovali rozličné nehody......
Jurij sedel na ľavom osobitnom sedadle, celkom pritisnutý k obloku. Celý čas mal pred očami ľavý chodník Nikitskej, na ktorom je Konzervatórium. Voľky-nevoľky, s otupeným vnímaním človeka mysliaceho na inšie, pozoroval ľudí, čo šli a viezli sa po tej istej strane ulice, každého sa dotkol pohľadom.
Vliekla sa tade stará šedivá dáma v bledom slamenom klobúku, ozdobenom umelými margarétkami a nevädzami, a bledofialových, staromódnych obtiahnutých šatách; odfukovala a ovieval sa akýmsi plochým zvitkom. Bola stiahnutá v korzete, zmorená horúčavou, zaliata potom a utierala si mokré obrvy a kútiky úst čipkovou vreckovôčkou.......
Zablyslo sa, zahrmelo. Nešťastný vozeň, bohviekoľký raz už, ostal trčať na svahu od Kudrinskej ulice k zoologickej záhrade. Dáma v lilavom sa onedlho zjavila v ráme obloka, minula električku a vzďaľovala sa.....
Jurij pocítil, že mu je nevoľno. Vstal zo sedadla, premáhajúc mdlobu, a pokúsi sa otvoriť oblok, mykal remencami na ňom hore-dolu. Oblok nepovolil.
Na Jurija kričali, že rám je priskrutkovaný, nedá sa otvoriť, ale on, zápoliaci s mdlobou a naplnený úzkosťou, neuvedomil si, že to kričia na neho, a neporozumel. Ďalej sa pokúšal otvoriť oblok, a znova troma pohybmi pomykal rámom, nahor, nadol a k sebe, a v tom pocítil vnútri hroznú, nenapraviteľnú bolesť a pochopil, že sa to pretrhlo čosi v ňom, že vykonal. Čosi osudné a je stratený. V tom sa vozeň pohol, ale prešiel iba kúsok po Presni a zastavil sa.....
Strhol sa krik, reči, hádky, sypali sa rady. Niekoľký zoskočili z plošinky a obklopili ležiaceho. Čoskoro zistili, že nedýcha a srdce mu nebije......
Dáma v lilavom bola švajčiarska občianka madmoiselle si písomne vymáhala povolenie odcestovať do vlasti. Konečne jej žiadosť vybavili kladne. Medemoiselle pricestovala do Moskvy po výjazdné vízum. V ten deň išla poň na veľvyslanectvo, ovievajúc sa stočenými, stužtičkou previazanými dokumentmi. A teraz šla ďalej, desiatky raz predbehla električku, a nevedomky predbehla Živaga a prežila ho“.