zomrela v Paríži v stave blízkom šialenstvu.“
Bazarova však tento príbeh nerozľútostil, ani nezaujal: „Jedno je však isté, že človek, ktorý celý svoj život postavil na jednu kartu ženskej lásky, a keď mu túto kartu prebili, zmľandravel a spustil sa na toľko, že už nie je na nič súci, nie je chlap, ale samec.“

Inak sa mal Bazarov na vidieku viac než dobre. Rozumel si s Feničkou, opatrovateľkou Duňašou, komorníkom Petrom. Neznáša ho len sluha Prokofjič a Pavel Petrovič, ktorý sa s ním neustále hádal. Bazarov sa venuje práci – pitve žaby, pozoruje črievičky. Jedného dňa Nikolaj Petrovič vypočuje rozhovor Arkadija a Bazarova. Náhle si uvedomuje, že nech sa snaží ako chce už nikdy nebude mať so synom rovnaké názory.
„Tvoj otec je dobrý chlap,“ ozval sa Bazarov, „ale je to už vyradený človek a svoju pesničku už dospieval.“
Nikolaj Petrovič zbystril sluch...Arkadij neodpovedal. ,Vyradený človek postál nehybne zo dve minúty a potom sa pomaly pobral domov.
Porozpráva sa s bratom: „Tak vidíš, my dvaja,“ vravel v ten istý deň Nikolaj Petrovič bratovi v jeho pracovni, „patríme už medzi vyradených ľudí a svoju pesničku sme už dospievali. Čo sa dá robiť? Bazarov má hádam aj pravdu; ale priznám sa , jedno ma bolí; dúfal som, že sa práve teraz zblížim s Arkadijom, ale ako vidieť zaostal som, on je ďaleko predo mnou a nemôžeme sa navzájom pochopiť.“

Večer prebehne zúrivá diskusia medzi Pavlom Petrovičom a Bazarovom, ktorá vzťahy vyhrotí do krajnosti, keď ju Bazarov radšej rázne ukončí.
„Vieš čo?“ vravel tej noci Bazarov Arkadijovi. „Mám znamenitú myšlienku. Tvoj otec dnes hovoril, že dostal pozvanie od toho vášho vznešeného príbuzného. Tvoj otec ta nepôjde; zaskočme si my dvaja do ***; veď ten pán volá aj teba. Vidíš aké sa tu vytvorilo ovzdušie; my sa pekne prevezieme a poprezeráme si mesto. Potúlame sa zo päť, zo šesť dní a basta!“
„O pol hodiny vybral sa Nikolaj Petrovič do parku do svojej obľúbenej besiedky. Opanovali ho smutné myšlienky. Prvý raz si jasne uvedomil, že medzi ním a synom sa vytvára priepasť; tušil, že sa bude zo dňa na deň prehlbovať. Teda nadarmo vysedával za zimného pobytu v Petrohrade celé dni nad najnovšími knihami; nadarmo počúval debaty mladých ľudí; nadarmo sa tešil, keď sa mu podarilo vsunúť aj svoju myšlienku do ich búrlivej dišputy. – Brat hovorí, že my máme pravdu, - rozmýšľal. – A mne, ak aj odložím nabok všetku svoju samoľúbosť, sa tiež zdá, že oni sú ďalej od pravdy ako my, ale zároveň cítim, že majú za sebou čosi, čo nemáme my, že majú akúsi prednosť pred nami.. Mladosť! Nie, to nie je len mladosť. Hádam ich prednosť spočíva, v tom, že sú menej poznačení panštinou ako my?“
Na bále sa zoznámia s Odincovou. Arkadij o ňu prejavuje záujem, ale ona si to nevšimla.