Pozve ich na návštevu do hotela, v hoteli ich pozve k nej domov – do Nikoľského.
„Ďakujem vám ,že ste dodržali slovo,“ prehovorila, „pobudnite u mňa – je tu naozaj celkom pekne. Zoznámim vás zo svojou sestrou; hrá dobre na klavír. Vás, monsieur Bazarov, to nezaujíma, ale vy, monsieur Kirsanov, myslím, máte rád hudbu. Okrem sestry žije u mňa staručká teta a jeden zo susedov si niekedy príde zahrať karty; to je celá naša spoločnosť.“
Počas ich návštevy si Anna Sergejevna dávala záležať, aby Kaťa zabávala Arkadija a ona sa venovala Bazarovovi Bazarovove správanie sa zmenilo.
U Bazarova, ktorému bola Anna Sergejevna zrejme naklonená, i keď s ním zriedka súhlasila, sa začal prejavovať nebývalý nepokoj: ľahko sa rozčúlil, rozprával neochotne, pohľad mal srditý a nevedel posedieť na mieste, bol stále ako na ihlách; Arkadij, ktorý si sám definitívne priznal, že je zaľúbený do Odincovej, začal sa oddávať tichému cneniu. Ale toto cnenie mu neprekážalo, aby sa zblížil s Kaďou; ba pomohlo mu nadviazať s ňou láskavé, priateľské vzťahy. – Ona si ma necení! Nech! .. Ale táto dobrá bytosť ma neodvrhuje, - rozmýšľal a jeho srdce znova zakúšalo slastný pocit veľkodušnosti. Kaťa si nejasne uvedomovala, že on hľadá akúsi útechu v jej spoločnosti a neodopierala ani jemu ani sebe nevinný pôžitok z trochu ostýchavého, ale nedôverčivého priateľstva.
Bazarov sa prestal zhovárať s Arkadijom o Odincovej, ba aj jej prestal vyčítať „aristokratické chúťky“; pravda, Kaťu chválil ako prv, ibaže radil mierniť jej sklony k sentimentálnosti...
Bazarov bol veľkým uctievačom žien a ženskej krásy, ale lásku v zmysle ideálnom alebo, ako to on vravieval romantickom, nazýval somárstvom, neodpustiteľnou hlúposťou, rytierske city pokladal za čosi podobné mrzáctvu alebo chorobe...
Po asi pár týždňoch prišiel do Nikoľského sedliak, ktorý doniesol odkaz od Bazarovho otca. Už Bazarova čakali doma pár mesiacov. Rozhodne sa ísť za rodičmi. Odincovej to oznámi večer v jej izbe. Ona ľutuje, že už odchádza. Bazarov jej chce povedať, že ju miluje. Nevydrží to podá jej ruku a „utečie“. Anna sa za ním rozbehne ale do cesty jej vojde komorná.
Na druhý deň si dá Bazarova zavolať do svojej izby. Na jej naliehanie Odincovej povie, čo sa s ním deje.
„A nenahneváte sa?“
„Nie.“
„Nie?“ Bazarov bol k nej obrátený chrbtom. „Tak vedzte, že vás ľúbim, hlúpo, šialene.. Vidíte, čo ste dosiahli.“
Vrhne sa na ňu a pobozká ju ona sa dotiahne. Odíde. Ďalší deň už Bazarov opúšťa Nikoľské a odchádza s ním aj Arkadij. V dome Bazarovovych rodičom je im obom dobre. Rodičia boli ako by Bazarov povedal rodení romantici. Milovali ho a lásku mu preukazovali naozaj často.