Bazarovovi rodičia sa šťastím takmer pomiatli, ale teraz ho už neobťažovali, aby im tak skoro neodišiel.
„Jeňuško!“ začala zvyčajne, ale on sa ešte nestačil ani obzrieť, už preberala šnúrky na taštičke a zahovárala: „Nič, nič, to som len tak.“ Potom sa pobrala k Vasilijovi Ivanovičovi a podopierajúc si líce, vravela: „Ako by som sa dozvedela, starký, čo chce dnes Jeňuško na obed – či kapustnicu, alebo boršč?“ – „A prečo sa ho sama nespýtaš?“ – „A čo keď sa mu spríkrime?“
Ale Bazarovova pracovná horúčka opadla a prišla ochabnutosť. Bledol, chudol a zostával apatický a jeho otcovi sa to prestávalo páčiť. Snažil sa ho vyprovokovať k politickým hádkam, nedarilo sa mu. Ale Bazarovova ochabnutosť netrvala dlho. Začal pomáhať otcovi s ordinovaním, čo bol vlastne začiatok jeho konca. Jedného dňa doviezli k Bazarovom sedliaka s týfusom. Už zomieral a nebolo mu pomoci. Lekár zo susednej dediny sa rozhodol, že ho bude pitvať. Išiel aj Bazarov, pitva ho zaujímala. Vrátil sa večer a pýtal si od otca lápis. Otec sa spýtal na dôvod. „Mám; načo ti je?“
„Treba...ranku vypáliť.“
„Komu?“
„Mne.“
„Tebe? A načo? Aká je to ranka? Kde ju máš?“
„Ale tu, na prste. Bol som dnes na dedine, vieš, odkiaľ doviezli toho sedliaka s týfusom. Z akéhosi dôvodu sa ho rozhodli pitvať a ja som už dávno nepitval.“
„No a?“
„Tak som poprosil obvodného lekára; no a – porezal som sa.“
Vasilij Ivanovič zrazu celý obledol a bez jediného slova sa rozbehol do kabinetu, odkiaľ sa hneď vrátil s kúskom lápisu. Bazarov si ho chcel vziať a odísť.
„Pre živého boha,“ zvolal Vasilij Ivanovič, „dovoľ, ja sám ti to urobím.“
Bazarov sa usmial.
„Ako ty len rád ordinuješ!“
„Prosím ťa, nežartuj. Ukáž mi prst. Ranka nie je veľká. Nebolí ťa?“
„Čo myslíš, Jevgenij, nebolo by lepšie vypáliť to železom?“
„To sa malo urobiť prv; teraz, pravdu povediac, netreba už ani lápis. Ak som sa infikoval, už je aj tak neskoro. Odvtedy uplynulo viac ako štyri hodiny.“
Ale Bazarov sa infikoval. Dostal triašku, horúčku, po tele sa mu začali tvoriť škvrny. Pred matkou všetko tajili. Otec nemal odvahu jej nič povedať; bál sa, ju to zlomí. Ale o pár dní sa už nič nedalo zakrývať. Ležal na posteli, ale bol ešte pri zmysloch.
„Silu, silu,“ povedal, „mám ešte všetku, a predsa musím umrieť!.. Starý človek má aspoň kedy odvyknúť si od života, ale ja.. Tak a teraz skús negovať smrť. Ona ťa neguje, a basta! Kto to tam plače? Matka? Chuderka.“
Dal po poslovi pozdraviť Odincovú, že sa klania a umiera. Prišla v noci aj s lekárom. Ale jemu, aj tak nebolo pomoci. Jeho rodičia ju vítali a nazývali ju anjelom. Poprosil ju o bozk na čelo. Zanedlho upadol do bezvedomia a nadránom umrel. Pri tejto návšteve si Odincová uvedomila, že ho neľúbi a ani neľúbila.
O pol roka sa konali svadby. Nikolaj Petrovič si konečne bral Feničku a Arkadij svoju Kaťu. Pri tejto príležitosti sa lúčili aj s Pavlom Petrovičom, ktorý odchádzal cestovať po cudzine.