KONIEC, ale ak niekoho zaujíma, čo sa deje teraz....
„Anna Sergejevna sa nedávno vydala, nie z lásky, ale z rozumu, za jedného z budúcich ruských dejateľov , človeka veľmi múdreho, znalca a ctiteľa zákonov, veľmi prakticky založeného, s pevnou vôľou a skvelým darom jazyka – človeka ešte mladého, dobrého a studeného, ako kus ľadu. Nažívajú vo veľkej vzájomnej zhode a hádam sa dožijú šťastia...a možno aj lásky. Kňažná Ch...umrela, zabudnutá ešte v deň smrti. Kirsanovovci – otec a syn – sa osadili v Mariine. Ich majetkové pomery sa začínajú zlepšovať.
Kataríne Sergejevne sa narodil syn Koľa, kým z Miťu je už hotový mládenec a jednostaj trkoce. Fenička, Fedosia Nikolajevna, po mužovi a Miťovi nikoho tak nezbožňuje ako nevestu, a keď ona zasadne ku klavíru, aj celý deň by od nej neodišla.
V Drážďanoch na Bruhvelovej terase medzi druhou a štvrtou popoludní, v čase stvorenom na prechádzky, môžete stretnúť už celkom šedivého okolo päťdesiatročného človeka, ale ešte pekného, elegantne oblečeného. Je to Pavel Petrovič. V jednom z odľahlých kútov Ruska je malý dedinský cintorín. Ako skoro všetky naše cintoríny je vo veľmi biednom stave – priekopa okolo neho už dávno zarástla burinou, sivé drevené kríže sa nachýlili a hnijú pod svojimi kedysi zafarbenými strieškami; kamenné platne sú všetky pohnuté, akoby ich odspodu ktosi nadvihol, dva –tri okyptené stromčeky sotva poskytujú chudobnú tôňu; ovce sa nerušene potulujú po hroboch.. Ale je medzi nimi jeden, ktorého sa nedotkne človek, ktorý nepošliape zviera – len vtáci naň sadajú a spievajú za zory. Je ohradený železným plotíkom, z oboch strán sú zasadené dve mladé jedličky; v tom hrobe je pochovaný Jevgenij Bazarov. Z neďalekej dedinky k nemu často chodievajú dvaja už vetchí starí – muž a žena. Navzájom sa podopierajú a kráčajú ťažkým krokom; dôjdu k plotíku, oprú sa oň, kľaknú si a dlho horko plačú, dlho pozorne hľadia na nemí kameň, pod ktorým leží ich syn....“

Celý román je vystavaný na kontraste. Cez príbeh Bazarova a Arkadija ukazuje situáciu v celom Rusku. Je rok prelomu. V Rusku sa mení politicko-spoločenské pomery; rúca sa cársky režim a nastupuje nová éra. Bazarov a spočiatku aj Arkadij predstavujú novú silu nihilistov, mladej generácie, ktorá ešte nie je poznačená panštinou. Negujú základy, snažia sa budovať všetko úplne od začiatku. Stará generácia „romantikov“ má typického predstaviteľa v naškrobenom Pavlovi Petrovičovi. Dôveru k tejto novej sile podlamuje Bazarovova smrť na konci románu. Naznačuje, že ani sám autor im veľmi neverí; ale Bazarov neumiera len preto. Autor by už ďalej nemohol sledovať jeho život detailne do konca. V kontraste je najmä Bazarov a takmer zo všetkými; najmä na konci, keď sú všetci prakticky šťastný. So svojimi rodičmi, neskôr aj s Arkadijom, Pavlom Petrovičovom. Istú harmóniu tvorí s Odincovou.