Román Hlava XXII zachytáva bližšie časovo neurčené obdobie života kapitána Yossaria, bombometčíka 256. leteckej eskadry s domovskou základňou na ostrove Pianosa. Tento ostrov autor situoval do Stredozemného mora, ktorý ako sa uvádza v predslove leží približne trinásť kilometrov od ostrova Elba. Napriek tomuto presnému určeniu polohy, ostrov by sme ani na tej najpodrobnejšej mape nenašli. Ide o jedenu z množsta fikcií, ktoré z románu vytvárajú absurdnú čiernu komédiu.
Dej je rozdelený do 42 kapitol, ktoré sú pomenované podľa hlavných postáv jednotlivých epizód. Časovo ani dejovo na seba nenadväzujú. Spojítkom je postava Yossariana a jeho viac alebo menej vyditeľná snaha vystúpiť z nezastaviteľného kolotoča vojny. Jeho túžbu po slobode mu komplikuje cieľavedomý plukovník Cathcart a Hlava XXII, čo je zákon, ktorý neexistuje ako text, ktorý by bolo možné vyvrátiť, zažalovať,napadnúť, zmeniť, nenávidieť, roztrhať.. Hlava XXII nestavia proti sebe amerického a nemeckého vojaka, ale amerického vojaka a americkú armádu, inštitúciu vytvárajúcu model sveta, pre ktorú jednotlivec nemá žiadnu cenu, nechápe ho a v Yossarianovom prípade ho pochopiť nechce. Dokazuje to aj prítomnosť „mŕtveho“ v jeho stane. Mladý pilot Mudd , ktorý mal byť ubytovaný v Yossarianovom stane si nestihol ani vybaliť veci a okamžite bol poslali na nálet, ktorý spoločne so svojou posádkou neprežil. Yossarian sa „mŕtveho“ snaží zbaviť, ale každý vyšší dôstojník to považuje len za výplod jeho bujnej fantázie a radšej sa tejto otázke vyhne, lebo ide o komplikovanú admimistratívnu záležitosť, ktorú by vyriešil jeden formulár. A to je len malý príklad irónie, satiry a výsmechu vojnovej absurdite v tomto románe. K ďalším príkladom vojnovej absurdity patrí proviantný dôstojník Milo Minderbinder, ktorého hlavnou úlohou bolo zaobstarávanie potravín pre svoju letku. No po istom čase sa z neho stáva obchodník so všetkými druhmi tovaru a služieb. Od obyčajného predaja potravím sa prepracuje až k bombardovaniu vlastnej letky na základe zmluvy, ktorú podpísal s nemcami. Založil sindikát, v ktorom mal každí od vojaka po generála podiel. Milo zastáva názor, že vojna ubíja súkromné podnikanie a armáda by mala zveriť vedenie vojny do rúk súkromných podniateľov. Heller spočiatku predstavuje tuto postavu ako ďaľšiu z radu postáv, ktorých ovplivnila vojna svojou absurnou logikou. No táto postava sa na rozdiel od iných vyvíja a nekončí svoju púť po zásahu flaku.