Joseph Heller Hlava XXII

Román Hlava XXII zachytáva bližšie časovo neurčené obdobie života kapitána Yossaria, bombometčíka 256. leteckej eskadry s domovskou základňou na ostrove Pianosa. Tento ostrov autor situoval do Stredozemného mora, ktorý ako sa uvádza v predslove leží približne trinásť kilometrov od ostrova Elba. Napriek tomuto presnému určeniu polohy, ostrov by sme ani na tej najpodrobnejšej mape nenašli. Ide o jedenu z množsta fikcií, ktoré z románu vytvárajú absurdnú čiernu komédiu.
Dej je rozdelený do 42 kapitol, ktoré sú pomenované podľa hlavných postáv jednotlivých epizód. Časovo ani dejovo na seba nenadväzujú. Spojítkom je postava Yossariana a jeho viac alebo menej vyditeľná snaha vystúpiť z nezastaviteľného kolotoča vojny. Jeho túžbu po slobode mu komplikuje cieľavedomý plukovník Cathcart a Hlava XXII, čo je zákon, ktorý neexistuje ako text, ktorý by bolo možné vyvrátiť, zažalovať,napadnúť, zmeniť, nenávidieť, roztrhať.. Hlava XXII nestavia proti sebe amerického a nemeckého vojaka, ale amerického vojaka a americkú armádu, inštitúciu vytvárajúcu model sveta, pre ktorú jednotlivec nemá žiadnu cenu, nechápe ho a v Yossarianovom prípade ho pochopiť nechce. Dokazuje to aj prítomnosť „mŕtveho“ v jeho stane. Mladý pilot Mudd , ktorý mal byť ubytovaný v Yossarianovom stane si nestihol ani vybaliť veci a okamžite bol poslali na nálet, ktorý spoločne so svojou posádkou neprežil. Yossarian sa „mŕtveho“ snaží zbaviť, ale každý vyšší dôstojník to považuje len za výplod jeho bujnej fantázie a radšej sa tejto otázke vyhne, lebo ide o komplikovanú admimistratívnu záležitosť, ktorú by vyriešil jeden formulár. A to je len malý príklad irónie, satiry a výsmechu vojnovej absurdite v tomto románe. K ďalším príkladom vojnovej absurdity patrí proviantný dôstojník Milo Minderbinder, ktorého hlavnou úlohou bolo zaobstarávanie potravín pre svoju letku. No po istom čase sa z neho stáva obchodník so všetkými druhmi tovaru a služieb. Od obyčajného predaja potravím sa prepracuje až k bombardovaniu vlastnej letky na základe zmluvy, ktorú podpísal s nemcami. Založil sindikát, v ktorom mal každí od vojaka po generála podiel. Milo zastáva názor, že vojna ubíja súkromné podnikanie a armáda by mala zveriť vedenie vojny do rúk súkromných podniateľov. Heller spočiatku predstavuje tuto postavu ako ďaľšiu z radu postáv, ktorých ovplivnila vojna svojou absurnou logikou. No táto postava sa na rozdiel od iných vyvíja a nekončí svoju púť po zásahu flaku.

Z Mila sa v závere románu stane bezohľadný sebec a egoista, ktorý zabudol, že medzi vojakmi má množstvo kamarátov. Za svoj pobyt na Pianose odlietal len päť náletov a pritom ostatní ich majú už minimálne šesťdesiat. Sám, ale zisťuje, že je „ nenahraditeľný „ pre svoj obchod a už len jeho obchodné zásluhy sú hodné ocenenia. A jaj preto sa rozhodne nálety ignorovať a venovať sa obchodu.
Dá sa povedať, že všetky postavy sú istým spôsobom vojnou postihnuté. Ani nie tak po fyzizkej ale skôr po psichyckej stránke. Napriek tomu ich autor rozdelil do dvoch skupín. Do prvej môžme zaradiť dôstojníkov s hodnosťou podplukovníka a vyššie. Autor nám predstavuje široké spektrum postavičiek, jednotlivcov, ktorý sa snažia všetkými možnými spôsobmi prekonať tvrdenie uvedené v úvode, že jednotlivec nemá pre armádu význam. K dobrým príkladom patrí plukovník Cathcart. Stelesňuje všetky negatívne vlastnosti veliteľa. Nič nepočuje, nič nevidí, len seba v uniforme generála. Jeho podriadený sú pre neho hlúpe stádo, ktoré musí vykonávať nezmyselné výplody fantázie svojho „ odvážneho, múdreho a tolerantného „ veliteľa. Svoju úžasnú neschopnosť sa snaží kamuflovať vysokým počtom náletov, ktoré musí mužstvo odlietať aby bolo vyradené z operačnej služby. Jeho denná náplň pozostáva z vymýšlania rôznych, väčšinou úplne nelogických nápadov, ako sa zviditeľniť nielen pred velením, ale aj pred celým svetom. K zodpovednosti pristupuje ako k potenciálnemu zdroju škvrny vo svojej vojenskej kariére. K ďalším členom tohto druhu patria generáli Dreedl a Peckem. Súperia medzi sebou o to kto získa väčśiu moc, to znamená kto ude mať po sebou viac jednotiek. Intrigy sú pre nich na dennom poriadku a celý sa trasú z toho čo im vyviedol ten druhý. Oni sú dvaja titani žijúci vysoko v oblakoch a to čo sa deje pod nimi ich vôbec nezaujíma. Sú ako malé deti hašteriace sa o to kto bude mať viac guličiek. Ale guličky si nestrážili a tak prišlo na rad staré dobré príslovie kde sa dvaja bijú tam tretí víťazí. Z plukovníka Scheisskopfa milujúceho prehliadky sa stane generál a získava guličky prakticky bez boja. Scheisskopf je postavička, ktorú Yossarian spoznal vo výcvikovom tábore kde ho všedci nenávideli za jeho prehliadky a mstili sa mu tým, že spali s jeho ženou, ktorá ho tiež nenávidela.
K druhej skupine patria Yossarian, Orr,Nately, Doobs, Dunbar, Hladný Joe a mnoho ďalších. Ich hlavným cieľom je prežiť najbližší nálet alebo hladať spôsob ako sa ho nezúčastniť. Najčastejším spôsobom je útek do nemocnice. Dokázali simulovať široké spektrum chôrob aj neexistujúce.

Lekári ich ochotne liečili, skúšali na nich možné aj nemožné formy liečby. Niektorí aj vedeli, že simulujú, ale nikdy to neohlásili. Nikdy nekončiace zábavy Yossarina a jeho priateľov v Ríme boli prostriedkom ako zabudnúť. Zabudnúť na Snowdena, ktorému črepina z flaku rozpárala brucho, zabudnúť na McWatta, ktorý spáchal samovraždu keď jeho lietadlo rozťalo na dve polovice Kida Sampsona keď prelietalo tesne nad mólom kde stál. Pre nich to bola strata, s ktorou sa chtiac nechtiac museli vyrovnať, ale navždy zostala v ich pamäti. Postupne sa pred Yossaranom začala otvárať priepasť. Na jej dne čakala definitíva znamenajúca smrť. Postupne videl ako do nej padajú všedci, ktorých poznal aj nepoznal. Cíti ako ho tá priepasť začína priťahovať. Je pevne rozhodnutý nezúčastniť sa už ani na jednom nálete. Chodí so zbraňou v ruke a večer ho pod rúškom tmy zastavujú ostatní členovia letky, ktorí ho tajne obdivujú no nie sú schopní dotiahnuť svoj strach z náletov až do takej podoby. Yossarian a jeho konanie je stelesnemím čistého strachu o život, ktrorý je podnecovaný pudom sebazáchovy.Keď dostane ponuku od plukovníka Cathcarta, bojaceho sa aby sa nevzbúrila celá letka, že ak ho bude spomínať len v dobrom a vychvalovať jeho kvality bude prepustený domov. Yossarinov pud sebazáchovy prevládne nad zásadami, ktorých sa vždy držal a ponuku prijme. Kaplán mu, ale jeho zásady pripomenie a aj za cenu, že by zomrel sa rozhodne ponuku odmietnuť. Yossarian sa ale snaži najsť spôsob ako predsa len uniknúť z gravitačného poľa tejto priepasti. Novú energiu, silu žiť a bojovať o svoj život mu dodáva správa, že Orr, jeho najlepší priateľ, nezahynul po tom čo sa havaroval so svojím lietadlom do mora a nenávratne zmizol v búrke, ale že sa na gumovom člne dostal až do Švédska.
Heller sa takýmto optimistickým záverom snaží vniesť do príbehu aspoň trochu nádeje na normálny život vo svete kde vládne panika a chaos, vo svete kde je zdravý rozum prevalcovaný hordou malomyselných ľudí, ktorí by za normálnych okolností žili na okraji uzavretý do seba a veriaci v to, že raz sa príde taká situácia ako vznikla a oni sa so svojimi jedinečnými a nenapodobiteľnými schopnosťami dostanú dopredu a zmenia svet podľa svojich predstáv. Heller varuje pre takýmito bezcharakternými ľuďmi, ktorý ticho vyčkávajú v pozadí. v Románe nám predstavil niekoľko takých ľudí a postavil ich do situácie keď velia zdravému rozumu. Netreba, ale zabúdať, že ide o určitý extrémizmus, ktorého cieľom je absolutizovať pomery vo vojne, v situácí kde vyhráva ten kto je najďalej od frontovej línie.