Zo všetkých kútov začínajú v tisícoch vyliezať krv chrliace potkany a zomierajú v blízkosti ľudí. Je ich toľko, že sa začínajú kopiť pozdĺž ciest. Po odstránení a domnienkach o vypuknutí nejakej epidémie začínajú chorľavieť občania. Rieux opisuje pár prípadov, kt. dokazujú, že vypukla morová epidémia. Začínajú napúchať slabiny, človek sa zvíja v kŕčoch a má vysokú horúčku, jediné v čom môže doktor pomôcť je narezať vredy, aby rýchlejšie dozreli. Obeť i tak zomrie.
Boli prijaté opatrenia. Mesto sa uzavrelo, nik nemohol von ani dovnútra, veľké budovy sa použili ako provizórne nemocnice, kde chodili ľudia len umierať, cintoríny sa stali masovými hrobmi a keď už nebolo miesta, boli mŕtvoly prevážané električkami do spaľovní.
Každý si môže predstaviť ako to vplývalo na obyvateľstvo. Všetci prepadli depresii, na uliciach sa nik nepohyboval jednak preto, že to bolo zakázané, ale načo, keď zomrieť možno aj doma. Každý kto prišiel do kontaktu s chorým bol daný do karantény. Ako sa ale cítili ľudia, kt. sa v tomto `filme` ocitli náhodou, možno názorne vidieť na Rambertovi. Celú dobu sa snažil cez rôznych gangstrov, kt. z toho ťažili dostať z mesta. Obhajoval sa tým, že on je tu nevinne, ani tu nebýva. Doma má ženu, kt. mu veľmi chýba. Keď už, ale prišlo na lámanie chleba, rozhodol sa inak a zostal.
Pridal sa k doktorovi, Tarroovi a Grandovi, kt. pracovali v dobrovoľných oddieloch. Mali čo robiť lebo v zime dosahovala epidémia svoj vrchol a taktiež zmutovala a prenášala sa aj vzduchom. Ani sérum, čo prišlo nepomáhalo. Pridal sa k nim aj Paneloux, kt. ale zastával filozofiu že si zato môžu všetci samy a boh teraz triedi žito od pliev. Paradox ale je, že neskôr sám podľahne. Neskôr zomiera aj Tarrou.
Čitateľ je oboznamovaný aj s osudmi jednotlivých hrdinov ako napr. Rieuxova žena pred zatvorením brán odchádza na liečenie a svojej chorobe podľahne, Grand po nociach pracuje na jednej knihe, ale už niekoľko mesiacov sa trápi s jednou vetou(!)...
Až po roku na jar začína krivka úmrtí klesať. Obyvatelia začínajú byť optimistickí, napĺňajú sa krčmy a ulice. Nakoniec sa otvoria aj brány a všetci čo doteraz trpeli odlúčením od svojich milých ich môžu opäť zovrieť do náruče. Len Cottard príliš nadšený nieje. Začína strieľať na okolie a je odvedený políciou, kt. ho aj pred tým hľadala.
Rieux kráča po preplnených uliciach, spomína na mŕtveho priateľa a situáciu nevidí tak optimisticky ako zvyšok.