Doktora však do rána porazilo a hrobár sa začal zajakávať.“

- pekár, dostal infarkt, spadol do kade s cestom a takmer ho upiekli

(o murárskom majstrovi, Žufankovi, „Vretenici“):
„Rád si vypil a vtedy mal sklony zavŕtavať sa do puklín v zemi, ktoré v podnapitom stave nástojčivo vyhľadával. Povrávalo sa o ňom, že so svojou starou materou vyvŕtali vlastnými telami podzemné diery a chodby medzi Hybami a Východnou. Nachytali užoviek a vreteníc a ich preparovanými kožami tieto podzemné chodby vystielali. Potom sa chodbami rýchlo šmýkali medzi obidvoma obcami. Často sa Žufanko Vretenica vyhrážal, že keď ho kamaráti napajedia, vlezie do nejakej zemskej škáry, priepasti či štrbiny, zaprie sa do jej stien plecami a lakťami a bude tlačiť tak dlho a mocne, až naša matička Zem pukne napoly a celkom sa rozdvojí.“
„Jedného dňa si kúpil od skupiny potulných cirkusantov mladého tuleňa a za dva mesiace ho naučil hovoriť. Odpovedal na otázky detskej riekanky. „Ako sa voláš?“ spýtal sa Žufanko tuleňa. „Kopytotojáš!“ odpovedal so sebazaprením tuleň..“

(Benedikt „Samovrah“ , zamiloval sa, ale dotyčná ho domietla, chcel sa preto zabiť – vypiť celé Štrbské Pleso):
„Benedikt Viliš, hnaný žiaľom a srdom zo sklamanej lásky, neváhal a zaľahol k Štrbskému Plesu. Nadýchol sa a začal piť. Pár krokov od neho sa opovržlivo rehotala neukojená kuchárka. Čím dlhšie Benedikt ležal, tým zrejmejšie tíchol kuchárkin smiech. Netrvalo dlho a pleso, ako tvrdia neprajníci a posmievači, bolo v Benediktovom bruchu. Kuchárka len zhíkla a zamdlela. Keď sa jej kurizant postavil, brucho sa mu roztiahlo, že sa pupkom dotýkal tatranských končiarov. Čakal, kedy už konečne zhynie, ale smrť neprichádzala. Vzdal sa a popustil do gatí. Pleso z neho opäť vytieklo. Nie však do jamy, kde väznilo predtým, ale do doliny, ktorá sa zvažovala k Važcu. Važťania si v to pamätné popoludnie vymysleli legendu o novej potope sveta. Trvalo to potom dve zimy, kým sa pleso opäť naplnilo vodou až po okraj.“

Maďarón Szokolik chcel dať vykastrovať všetkých, čo v Uhorsku nechcú byť Maďarmi a hovoriť po maďarsky (bol opitý a vyprovokovali ho, až začal sám sebou „ odfikol si kúsok predkožky“, zožrala ho mačka)

- piekol sa chlieb na svadbu, keď už oheň horel, zistila žena, že sú za ním mačky, asi sa tam ukryli niekedy, nechala ich tam zhorieť (čo už), upiekla chlieb (nikto si nič nevšimol, len „mal trochu mastnejšiu kôrku“)

- kapec spadol do mlieka, kravské lajno sa varilo so zemiakmi

- v posledný deň 19. storočia u Pichandovcov: zlomená fajka, Samove deti prevrhnú vianočný stromček, oheň („ Samo stál rozkročmo, v obidvoch rukách držal pred sebou stromček a zúrivo ním mlátil o zmrznutý sneh.“)

Julo Mitron vychádza z krčmy, vidí svetlo, počuje rachot - to meteor.