Karel Hynek Mácha Máj

Romantizmus v českej literatúre najvýraznejšie predstavil svojím dielom Karel Hynek Mácha.

Narodil sa v Prahe v roku 1810 v rodine mlynárskeho tovariša. Počas študentských rokov na gymnáziu i ako poslucháč práva veľmi horlivo čítal literatúru. Jeho politické názory boli silne pod vplyvom revolučných pohybov v Európe, čo mu umožnilo úzky styk s robotníkmi a remeselníkmi. Mal veľmi rád prírodu, uprostred ktorej nachádzal podnety pre svoju tvorbu. Po ukončení štúdia pôsobil v Litoměřicích , kde náhle umiera na infekčnú chorobu v roku 1836. Žil teda len 26 rokov.
Mácha bol prevažne lyrický básnik. Veľmi často sa zamýšľa nad zmyslom života. Pre svoje úvahy nenachádza porozumenie, preto vyúsťuje do pesimizmu. S dobou nebol spokojný. Sníva o slobodnom človeku, ale spoločnosť ho odmieta. Z toho vzniká uňho rozpor medzi snom a skutočnosťou, medzi túžbou a možnosťami, príznačný pre romantikov. Potom aj jeho dielo je vzburou proti tiesnivým pomerom doby. Týmito rozpormi sú poznamenané už začiatky jeho tvorby, ktorá má ráz baladický a historický. Sú v nej dozvuky ohlasovej literatúry a vplyv nemeckej romantiki. Už v začiatkoch jeho literárnych prác sa postupne formuje u neho materialistický svetonázor. Za jedinú skutočnosťpokladá život na zemi, ktorý tu začína i končí.
Básnikovo híbavé pátranie vyusťuje do krásnej lyricko-epicko-reflexívnej básne Máj (1836). Dej básne je stručný a jednoduchý. Slúži mu ako východisko pre hlboké filozofické úvahy a prekrásne opisy prírody.
Máj sa vyznačuje nielen myšlienkovou hĺbkou, ale aj vysokým umeleckým podaním. Má premyslenú kompozíciu (štyri spevy a dve intermezzá), v ktorej sa dej rozvíja dramaticky. Báseň vyniká krásnymi opismi prírody, v ktorých pomocou kontrastu obrazov svetla a tmy dosahuje maximálne napätie (nad dálkou temných hor poslední požár plál). Veľkú pozornosť venoval rytmu a rýmu. Rýmujú sa väčšinou jednoslabičné slová (svit-cit, hlas-čas), čím verš nadobúda na hudobnej výraznosti. K hudobnosti verša prispieva aj výber slov s určitými hláskami, napríklad samohláska "o", alebo spájanie slov (kolo-kůl-kostlivec). Zvýšenie tragiki príbehu dosahuje aj tým, že vedľa seba kladie úvahy o konci života a krásnu májovú prírodu. Súdobá literárna kritika Máj odmietla. Veľká nespokojnosť sa prejavila s jeho hrdinami (mravne padlé dievča, zbojník, otcovrah). Priaznivejšie bol prijatý na Slovensku Kuzmánym.
Okrem básne Máj napísal Mácha viac epických a lyrických básní a prózy.

Z nich sú najpozoruhodnejšie Cikáni (1835) a Marinka (1834) v obidvoch rozvíja romantický protiklad medzi snom a skutočnosťou.
Máchovo dielo napriek odmietnutiu literárnou kritikou zostalo živé podnes a sústavne z neho čerpá každá básnická generácia.

OBSAH:
Prvá časť deja sa odohráva v prvý májový deň. Zobrazuje čakanie dievčiny Jarmili na svojho milého, Viléma, a dozvie sa, že ho kvôli nej popravia. Zároveň opisuje okolitú krajinu: Prvý spev začína obrazom večerného mája: „bol lásky čas“. Píše o čakaní dievčiny -padlého anjela, ktorá sedí pod dubom a je zahľadená do šírin jazera. Zrazu sa k nej z diaľky približuje čln. Z neho vyjde muž -posol, o ktorom si myslí, že je to jej milý Vilém, ale keď mesačný svit osvieti jeho tvár, a vysloví tieto slová: „Ha!, Beda mi! ; Kde Vilém môj?“. Muž, ktorý k nej prišiel jej priniesol zvesť o jej milom. Vraví: „On hanu svoju, on tvoji vinu sa dozvedel; on zvodcu tvojho vraždou zavraždil otce svojho“. Posol ďalej zvestuje trest smrti jej milého, ktorý sa uskutoční hneď zajtra. "Skoná strašný lesov pán", teda Vilém. Okrem toho ju za jeho a jej vinu zaklína. Muž odíde a hrdličky hrkútajú meno vinnej : „Jarmilo! Jarmilo! Jarmilo!“. Túto vinu a hambu Jarmila neznesie a hodí sa do jazera.
V druhom speve je Vilém pred popravou. Zažíva posledné chvíle života a skonštatovanie svojho činu : Začína opisom vetra, ktorý vanie okolo väznice a jedného z odsúdených väzňov. Väzeň sa pozerá do diaľav noci a zamýšľa sa nad svojou milou, pre ktorú tu teraz je. Myslí si, že trúchli po ňom, no túto myšlienku ihneď zavrhne. Väzeň vo svojich snoch, prežíva zas svoju mladosť. Spomína aj ako bol od svojho otca vyhnaný a ako sa stal vodcom lúpežníckeho zboru a strašnému lesu pán. A na svoju lásku k jednej dievčine, kvôli ktorej zavraždil jej zvodcu, svojho otca. Najlepšie to vyjadril v citáte: „Sok – otec môj! Vrah – jeho syn, on zvodca dievčaťa môjho!“. Hovorí si, že bol životom zlákaný potrestať jeho vinu. Ďalej opäť opisuje svoju milú ako svoju kliatbu, zajtrajší deň, teda svoju smrť a pýta sa na zmysel svojho túženia na zemi. Väzeň, Vilém začína omdlievať. Medzitým k nemu príde strážny, aby sa na neho pozrel, no on sa opiera o stôl a vyriekne: „Duch môj – duch môj – a duša moja!“. Po tom, čo si na neho strážca posvietil a on vôbec nereagoval vstúpi dnu a prezerá si ho. Je nehybný, prikladá ucho a počuje, že vezeň šepká svoju povesť ďalej. No keď sa ešte bližšie strážca priblíži zmĺkne až úplne, akoby pevne spal. Tým hlási svoje blízke skonanie. Strážcovi je z toho až do plaču a odchádza. Blíži sa polnoc. Tu básnik neukončil druhú časť, ale vsunul 1. Intermezzo, v ktorom sa nočná príroda chystá prijať Viléma. Začína sa ako obyčajne opisom krajiny.

Nasleduje zbor duchov a po ňom hlas, ktorý hovorí o príprave na privítanie a uvedenie strašného lesu pána medzi nich. Duchovia vynášajú jednu lebku aby pripravili druhú, a to strašného pána lesov. Chystajú mu stan. Hovoria si, že ak zajtra opäť polnoc nastane a oni prídu privítajú ho medzi seba pohrebom. Básnik ďalej opisuje duchov, teda prírodu, čas, noc, hory a darcov. Vymenúva ich dary, ktoré sa chystajú odovzdať popravenému. Nastáva deň a oni odchádzajú. Tu sa končí aj druhá časť. Tretí spev je vyvrcholením druhého a vyobrazuje prírodu, na ktorú odsúdení hľadí a jeho popravu: Celé sa to začína opisom prírody a hluku, ktorý sa valí k bránam. Tu zrazu vychádza vojenský pluk voľným krokom a vedie zločinca. Utícha hluk davu. Počuť iba ako ho obviňujú z rôznych činov. Zločinca vedú na breh jazera k malému pahorku a postavia ho tam. Dav je úplne tichý. Odsúdenec spomína na detstvo, ktoré tu prežil. Odrazu mu tvár bledne, slzy sa mu púšťajú a hľadí do diaľky. Tu začína autor opäť opisovať prírodu. Väzeň sa začne prihovárať k prírode. Potom zmĺkne naposledy. Už iba plače. Kat je už prichystaný s mečom. Väzňa priloží ku klátu a odtne mu hlavu. Tak sa skončí život Viléma – strašného pána lesa. Je už neskoro večer druhý máj a hrdličky vravia: „Viléme! Viléme!! Viléme!!!“. Tu básnik dosadil druhé Intermezzo.
Ako zvyčajne opisuje prírodu, les a jeho reakciu na smrť svojho vládcu.
V štvrtom speve autor načrtáva pôvod Viléma a Jarmily a opisuje rodisko a teda miesto aj prírodu, kde žil Vilém: Po uplynutí niekoľkých rokov – asi sedem. Bola polnoc a pocestný, prišiel ku stanu Vilémovmu a zbadal jeho bledú lebku. Opisuje ako sedel spolu s kostlivcom, keď bol opäť prvý máj, a ako vplývala príroda na ňu. Kladie si otázku na lásku. Autor končí túto báseň slovami: „Hynku! – Viléme!! – Jarmilo!!!“

Charakteristika postáv:

Jarmila –Vilémová milá, ktorá sa dala zviesť. Neskôr ľutuje svoju vinu a neznesie ju.
Vilém – Jarmilin milý, strašný pán lesov. Nerozvážny. Odvrhnutý svojimy rodičmy a preto sa stáva zbojníkom.
-ďalšie postavy: kat, Vilémov otec, príroda v podobe duchov a samotný autor.

Zdroje:

Literárna rukoväť -