Dominik Tatarka Demon Súhlasu

Kniha bola napísaná v roku 1956 - koniec obdobia kultu osobnosti. Celú ju tvorí rozprávanie hlavného hrdinu, Bartolomeja Boleráza, socialistického básnika, ktorý zahynul pri havárii vrtuľníka spolu s významným funkcionárom Valizlosťom Matajom. Bartolomej rozpráva po smrti, pretože cíti potrebu vysvetliť skutočné udalosti. Knihu tvoria zväčša Bartolomejove úvahy nad slobodou prejavu ale najmä nad charakterom ľudí postihnutých Démonom súhlasu. Bartolomej a Valizlosť leteli vrtuľníkom na zasadanie, kde mali odsúhlasiť vyznamenania trom autorom. Bartolomej uvažuje o tom, že sú vlastne iba figúrkami, ktoré majú zdvihnúť ruky. Mataj s ním v súkromí súhlasí, ale na zhromaždení hovorí opak, tak ako aj iní Bolerázovi priatelia. Bartolomej otvorenie povie, čo si myslí („tá fialka nevonia“) a ostatní sa postavia proti nemu. Valizlosť sa mu to pokúša v súkromí vysvetliť a Boleráz si všíma, že je úplne rozpoltená osobnosť - raz funkcionár, ktorý so všetkým zásadne súhlasí, no keď zíde z tribúny, je z neho obyčajný, až inteligentný človek. Na druhý deň sa situácia obráti, z Bartolomeja je zrazu hrdina, pretože prvý odhalil škodlivosť kultu osobnosti („za všetko mohol kult osobnosti), ostatní sa horlivo priznávajú k tomu, že vždy so všetkým súhlasili ako figúrky. Valizlosť sa dostáva na index a teraz ho naopak Bartolomej (napriek víchrici) berie do „vrtuľníčka“, aby sa zachránil. Obaja zahynú.





Nech si myslím, čo si myslím, nech sa vyjadrujem, ako najúprimnejšie viem, nemôžem mať predsa pravdu proti všetkým ostatným priateľom dohromady. (...) Proti autorite, proti jej jednote, proti jej akcieschopnosti nemôže mať nikto pravdu. Zasa sme len súhlasili. Keď na to príde, odsúhlasíme aj svoju smrť

Keď spolu takto hovoríme, súkromne spolu súhlasíme, ale verejne odsúhlasíme pravý opak. Tak to nerobia ľudia, ale figúrky. Figúrky sme, a nie ľudia. Mám toho dosť. Si figúrka. Ale ja už figúrkou nechcem byť a nebudem, nemám sily. Prišiel by som o rozum. Ja ti dokážem...

Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravda je, môže byť iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i menšie národy.