Anton Pavlovič Čechov Tri sestry

Anton Pavlovič Čechov

Narodil sa 17. (29.) januára 1860 do rodiny obchodníka. Vyrastal spolu so šiestimi súrodencami. Od malička musel pracovať, aby mohol študovať. Vyštudoval medicínu a pôsobil ako lekár. Bol chorí na tuberkulózu.
Čechov celú svoju tvorbu začal vydávaním rukopisného časopisu Zaika a tvorbou scénok. Neustále však zdokonaľoval svoju literárnu tvorbu, a po roku 1888, kedy dostáva Puškinovu cenu, začína písať prvý román. Spolupracoval a priatelil sa s Gorkým. Napísal veľké množstvo poviedok, románov a divadelných hier, z ktorých väčšina zohrala veľký divácky úspech. 9. júna 1904 Čechov zomiera na problémy so srdcom. Pochovaný je v Moskve.


AUTOR:
-Bol kritikom meštiactva, veľkým humanistom a veril v budúce šťastie ľudstva
-Jeho tvorbou vrcholí éra ruského realizmu
-Literárna tvorba:
Zachytáva úroveň vzťahov na konci 19. storočia. Kritizuje ľudí, ktorí odmietajú všetko
nové. Chce nastaviť spoločenské zrkadlo.
Vo svojej tvorbe zachytil celú plejádu charakterov.

Venuje veľkú pozornosť vykresleniu
psychiky postáv.
Uverejňoval krátke prózy v humoristických časopisoch
Heslo jeho tvorby: „Stručnosť je sestra talentu“
-Drámy:
-najúspešnejšie hry: Ujo Váňa, Tri sestry, Višňový sad
-rozvinul v nich lyrizmus a psychologizmus
-jednotlivé detaily aj výroky majú okrem zjavného významu aj symbolický obsah, a tým
dodávajú hre zovšeobecňujúcu silu a umocňujú ideovú náplň
-Lyrizovaná dráma:
-Málo hrdinov
-Nemajú dejovú líniu, niet tu ostrých zápletiek a tragických vyvrcholení
-Autor sa snaží zachytiť rozpory vnútorným svetom
-Núti človeka sa zamyslieť
-Zobrazoval v nich obyčajný ľudí a odhaľoval vážne spoločenské problémy Ruska
-V jeho hrách dej prebieha ako v reálnom živote


TRI SESTRY

Postavy:
Andrej Sergejevič Prozorov
Natália Ivanovna – jeho snúbenica neskôr žena
Oľga
Maša
Irina- jeho sestry
Fiodor Iľjič Kulygin- gymnaziálny profesor, Mašin muž
Alexander Ignatievič Veršinin- podplukovník, veliteľ batérie
Nikolaj Ľvovič Tuzenbach- barón ,poručík
Vasilij Vasilievič Soľonyj- nadporučík
Ivan Romanovič Čebutykin- vojenský lekár
Alexej Petrovič Fedotik- podporučík
Vladimír Karlovič Rode- podporučík
Ferapont- sluha z mestskej rady, starec
Anfisa- pestúnka, osemdesiatročná starena

Dej sa odohráva vo vidieckom meste, sídle gubernie
Hra má 4 dejstvá.

Charakteristiky postáv:
Sestry a brat mali prísneho otca, ale za to boli vzdelané, vedeli po francúzsky, nemecky, anglicky, Irina vedela aj po taliansky

Oľga: má 28 rokov, úprimná, neznesie akúkoľvek hrubosť: ,, Také zaobchádzanie ma skľučuje, som z toho chorá.. úplne klesám s duchom!“

Veršinin: 40- 45 rokov, sympatický človek, nie je hlúpi, veľa rozpráva, je druhý raz ženatý a má dve dcéry, pochádza z Moskvy
Dobrý filozof: ,,To , čo sa zdá vážnym, dôležitým, významným – časom upadne do zabudnutia alebo sa bude zdať bezvýznamným“
,,Často si myslievam: čo, keby človek mohol začať život odznova, a pritom uvedomele? Keby jeden život, ten už prežitý, bol, ako sa vraví koncept, a druhý čistopis!“
Verí v lepšiu budúcnosť: ,,O dvesto, tristo rokov bude život na zemi nevýslovne krásny, zázračný“

Čebutykin: stále číta noviny, nikdy nič nerobil, má 60rokov, sám sa charakterizuje: ,,som starec, osamelý, naničhodný starec.“ Zmysel života: ,,Veď pre lásku jedine stvorila nás príroda!“ z pochýb, že zlyhal sa dostáva znovu k alkoholizmu: ,,...všetko mi poschodilo na um a odrazu mi bolo na duši tak pľuhavo, mrzko, hnusne.. nuž pijem“, vinní sa za smrť ženy , ktorá umrela, nešikovný

Irina: pracovitá: ,,Človek musí pracovať, pracovať v potu tvári, čo by to kto bol, a v tom jedinom je zmysel a cieľ jeho života, jeho šťastie, jeho radosť.“
- má 20rokov
- je sebakritická: ,, už mi ide na 24. rok, pracujem už dávno, a mozog mám ako vysušený, schudla som, ošpatnela, ostarela, a nič, nič nijakého uspokojenia, a čas uteká, a ustavične sa mi zdá, že sa vzďaľujem od opravdivého krásneho života

Tuzembach: nikdy nepracoval, narodil sa v Petrohrade, nesplnená láska k Irine
Pesimistický k zmene života: ,,Keď nás už nebude, budú ľudia lietať v oblakoch, nosiť inakšie kabáty, možno objavia šiesty zmysel života a vypestujú ho, ale život ostane, aký bol- ťažký, plný záhad a šťastný. A o tisíc rokov bude človek práve tak vzdychať: ach život je ťažký!- pritom práve tak ako teraz bude sa báť smrti a utekať pred ňou

Maša: je voči Veršininovi nevľúdna, klebetná: ,,Nie že by sa obliekala nepekne, nemoderne, ale proste trápne. Vezme si nejakú čudnú, krikľavo- žltú sukňu s takými hroznými strapcami dookola a červenú blúzu“
Poverčivá, skvelá jedinečná žena

Soľonyj: vtipkár, čudný človek, ostýchavý, veľmi rozumný, vľúdny, ale v spoločnosti je grobian, surovec

Andrej: na otcovu žiadosť sa rozhodol venovať vede, hrá na husle, je zaľúbený, požiada Natašu o ruku, pracuje ako sekretár mestskej rady, chcel byť profesorom Moskovskej univerzity, hovorí o nej:,, Nataša je skvelá, čestná bytosť priama a šľachetná. Svoju ženu si ctím a milujem“
O niečo neskôr: ,, Žena je žena.

Je statočná poriadne, no dobrá, ale pri tom všetkom je v nej čosi, čo ju znižuje na tupého, slepého, takého chlpatého živočícha.“

Kulygin: nevšímavý, zábudlivý, miluje Mašu,, nie skutočne, je báječná. Sedem rokov sme svoji, a ani čo by sme sa len včera boli vzali. Čestné slovo. Nie skutočne, ty si báječná žena. Som spokojný, spokojný, spokojný.

Nataša: nenaučená na spoločnosť, nemá rada Anfisu, chce ju vyhodiť, v dome si rozkazuje




DEJ:
1. dejstvo:
Sestry pred 11timi rokmi odišli s otcom z Moskvy, ale stále na ňu nezabudli, myslia na ňu a chcú sa tam vrátiť. Oľga a Irina plánujú návrat do Moskvy. Prichádza k nim na návštevu Veršinin, spolu spomínajú na Moskvu. Dejstvo začína oslavou Irininych narodenín, pri tejto príležitosti spomínajú na otca. Sú tu úvahy o živote, čo je zmyslom života, čo v ňom chcú dosiahnuť. Pre každého je zmyslom života niečo iné. Myslia si, že majú zlý život, keď prácou opovrhujú. Na konci prvého dejstva prichádza Nataša. Irina všetkých pozýva na oslavu. Prvé dejstvo končí tak, že Andrej požiada Natašu o ruku.

2.dejstvo:
Sú fašiangya večer majú prísť masky. Nataša sa bojí o dieťa, že bude choré, až to preháňa. K Andrejovi príde Ferapont, ktorému sa vyspovedá. Maša sa rozpráva s Veršininom, ktorý jej vyzná lásku. Andrej a Irina nie sú spokojný so svojou prácou. Tuzembach a Veršinin filozofujú o živote. Je tu protipól ich viery:
Tuzembach: ,,Keď nás už nebude, budú ľudia lietať v oblakoch, nosiť inakšie kabáty, možno objavia šiesty zmysel života a vypestujú ho, ale život ostane, aký bol- ťažký, plný záhad a šťastný. A o tisíc rokov bude človek práve tak vzdychať: ach život je ťažký!- pritom práve tak ako teraz bude sa báť smrti a utekať pred ňou
Veršinin: ,,O dvesto, tristo rokov bude život na zemi nevýslovne krásny, zázračný“
Fedotik predpovedá Irine, že nepôjdu do Moskvy. Nataša zruší masky, lebo je jej dieťa choré, keď sa to sestry dozvedia sú nahnevané. Soľonyj vyzná lásku Irine.

3.dejstvo:
V meste vypukol požiar, Fedotikovi všetko zhorelo. Oľga všetko organizuje, všetky veci rozdáva a dáva ich postihnutým. Oľga: nič nepotrebujeme, všetko rozdaj. Rozhovor medzi Natašou a Oľgou o Anfise. Nataša chce všetko riadiť. Požiar, ktorý vypukol zničil ¼ mesta. Všetci sú u sestier, organizujú koncert pre pohorelcov. Čebutikin rozbije staré hodiny po ich nebohej mame. Maša s Irinou si myslia, že Andrej si Natašu nemal brať. Ostarel pri nej a vzdal sa svojich snov. Irina stráca nádej , že niekedy pôjdu do Moskvy. Oľga chce, aby si Irina vzala baróna za muža: Oľga: ,,veď si ho ctíš, vysoko si ho ceníš..

Pravda je nepekný, ale taký poriadny , čistého srdca...Veď sa ženy nevydávajú z lásky, ale aby splnili svoju povinnosť. Aspoň ja si tak myslím. Aj ja by som sa vydala bez lásky.“
Irina si ale chcela niekoho nájsť v Moskve, ale už sa toho vzdala. Maša sa vyspovedá, že miluje Veršinina. Oľga si to nechce pripustiť: ,,Oľa aká si ty hlúpa. Milujem – lebo je to môj osud.. lebo mi to bolo súdené.. aj on ma miluje.. je to strašné, keď čítaš nejaký román, zdá sa ti , že sú to všetko staré veci, a všetko ti je jasné, ale keď sama miluješ, potom vidíš , že nikto nič nevie a že každý sa musí rozhodovať sám za seba...“
Andrej oznámil, že si zobral pôžičku aj bez ich vedomia. Irina pristane na manželstvo s barónom: irina: ,,milá, drahá, ctím si baróna, vážim si ho. Je to šľachtený človek, pôjdem za neho , pristávam, ale odíďme do Moskvy! Moskva je to najkrajšie na svete!“


4.dejstvo:
Vojaci odchádzajú, odprevádzajú Fedotika a Roda, ktorí odchádzajú. Irina sa chystá na svadbu s barónom: irina :,,zajtra sa s barónom vezmeme, hneď zajtra odídeme do tehelne a pozajtre som už v škole , začína sa nový život.“
Postupne odchádzajú všetky vojenské batérie z mesta, mesto zostáva pusté. Má sa uskutočniť súboj medzi Soľonynom a barónom. Irina sa za baróna ide vydať bez lásky: irina:,, To nie je v mojej moci! Budem tvojou ženou, vernou a poslušnou, ale darmo je, lásky niet! Ani raz v živote som nemilovala. Ó, tak som snívala o láske, tak dávno o nej snívam, vo dne v noci, ale moja duša je ako zamknutý klavír, od ktorého sa stratil kľúč.“
Má veľké sny o láske, ale skutočnosť je iná. Andrej je sklamaný zo svojho života: Andrej: ,,ach, kde sa podela, kde je moja minulosť, keď som bol mladý, veselý, múdry, keď som krásne sníval i myslel krásne, keď moja prítomnosť i budúcnosť boli ožiarené nádejou? Prečo mi všetci, len čo začneme žiť, ihneď sme nudní, bezvýrazní, nezaujímaví, leniví, ľahostajní, neužitoční, nešťastní“
Oľga sa postarala o Anfisu, ktorá jej je veľmi vďačná. Veršinin pri svojom odchode ešte zafilozofuje o živote: Veršinin: ,,Život je ťažký. Mnohým z nás sa zdá temným a beznádejným, ale musíme uznať, predsa je len čoraz jasnejší a ľahší a zrejme nie je ďaleko čas, keď bude celkom jasný“
Kulyginovi nevadí nič, čo sa stalo medzi Mašou a Veršininom, nič jej nevyčíta. Všetci odchádzajú, bývať v dome zostane Nataša a hneď všetko organizuje. V súboji medzi Soľonynom a barónom bol barón zabitý. Irina plače, ale za chvíľku sa utešuje: irina: ,,príde čas a ľudia poznajú, načo je toto všetko, prečo tak trpíme, nič už nebude tajomstvom, ale zatiaľ treba žiť..

a treba pracovať, len pracovať!“
Celá hra končí slovami Oľgy: ,,Keby sme vedeli, keby sme vedeli.“.