Písmo vzniklo z prirodzenej potreby zaznamenávania ľudskej reči a ďalšieho sprostredkovania myšlienok a udalostí v ich živote. Príbehy prenášané ústnou tradíciou sa často obmieňali, prispôsobovali, či postupne mnohé z nich vymizli.
Vývoj písma prebiehal pomaly. Už v praveku sa ľudia pokúšali zaznamenať dôležité udalosti vo svojom živote kresbami. Prvým spôsobom zapisovania ľudských myšlienok bolo obrázkové písmo a jeho znaky - piktogramy, malé obrázky znázorňujúce predmety, ktoré mal človek na mysli. Tieto rozličné symboly a značky sú vlastné pre národ, ktorý ich vynašiel. Mnohé značky sú abstraktné a nepripomínajú predmety, ktoré označujú. Avšak ľudia, ktorí toto písmo používali, mu rozumejú, poznajú ho.
Neskôr niektoré národy na vyššom stupni vývoja začali každý jednotlivý pojem reči zobrazovať do akéhosi „vetného“ významu. Vzniklo tak pojmové (ideografické) písmo. Takýto druh písma dosiahol najdokonalejšiu podobu v Číne a dodnes sa používa.
Ďalším krokom vo vývoji písma bolo používanie jedného, spoločného znaku pre rovnako znejúce slová. Vychádzalo sa zo zvukovej podoby slova, a nie z jeho významu. V Egypte bol tento spôsob písania východiskom ďalšieho pokroku - rozkladaniu slov na slabiky a hlásky (Babylon). Na ich vyjadrenie sa používali značky krátkych slov, ktoré zneli rovnako.
Prvé písomné sústavy sa vyvinuli nezávisle od seba v rôznych kultúrnych oblastiach - v Egypte, Babylone a Číne. Ostatné národy od nich prevzali hotové písmo. Azda najdôležitejším pokrokom v dejinách písma bolo fenické písmo, ktoré vyvinuli okolo r. 1000 pred Kr. šikovný moreplavci a obchodníci Feničania. Používalo 22 znakov pre spoluhlásky. Samohlásky písmo nepoužívalo. Písmo vzniklo postupným zjednodušovaním niektorých hieroglyfických značiek s jednou spoluhláskou.
Slovania
V roku 863 sa dvaja bratia, Konštantín-Cyril a Metod, prišli na Veľkú Moravu, aby hlásali kresťanstvo v reči zrozumiteľnej miestnemu obyvateľstvu. Konštantín oduševnený lingvista sa rozhodol vytvoriť abecedu, ktorou by mohol zapisovať zvuky slovanských jazykov. Predošlé snahy zapisovať slovanskú reč gréckymi alebo latinskými literami stroskotali, pretože skladba reči sa výrazne odlišovala od latinčiny i gréčtiny.
Základom novej abecedy – hlaholiky – sa stali písmená malej gréckej abecedy a 19 nových liter. Hlaholika ako písmo bolo veľmi zložité, dovedna mala 43 znakov a dve formy – hranatú a okrúhlu. Hlaholika sa na Slovensku a v Čechách udržala asi po 11. storočie. Najprv koexistovala s latinkou a neskôr sa od jej používania celkom upustilo.
V Bulharsku, kde sa po odchode z Veľkej Moravy usadil Metod a Cyrilovi žiaci, sa vedľa hlaholiky začína vyvíjať jednoduchšia a praktickejšia cyrilika. Odtiaľ sa cyrilika dostala do Srbska, na Ukrajinu a do Ruska.
Ruská azbuka vychádza priamo z cyriliky, a používala sa najmä na písanie náboženských kníh a textov. V roku 1708 nechal cár Peter Veľký vykonať jazykovú reformu a písmo zjednodušil podľa latinských vzorov na novú občiansku abecedu a nazval ju graždanka. Tá sa v Rusku používa v podstate do dnes. Azbuka ma 29 znakov a tri ďalšie špeciálne znaky – mäkký znak, tvrdý znak a tzv. jery.
