Komunikačné vyučovanie vlastných podstatných mien a nácvik písomných informačných slohových útvarov

Podstatné mená
Podľa učebných osnov (1997) je 2. ročník zameraný na vymedzenie podstatných mien, na získanie zručnosti formálne ich rozoznávať v texte a tvarovo obmieňať vo vete. V 3. ročníku pribúda klasifikácia na všeobecná a vlastné podstatné mená, 4. ročník je venovaný poznávaniu gramatických kategórií (rodu, čísla a pádu) a skloňovacieho systému podľa vzorov. Žiaci súčasne získavajú základy morfologického pravopisného princípu.

V 2. ročníku sa sústredíme na vyvodenie podstatných mien ako pomenovaní osôb, zvierat a vecí, teda na konkrétne (primárne) podstatné mená. K druhovým pomenovaniam žiaci priraďujú rodové názvy (žiak, učiteľ, mama, princezná, školník, horár, krasokorčuliar, Jožko Mrkvička sú pomenovania osôb; rosnička, ďateľ, dážďovka, Mica, Dunčo sú pomenovania zvierat; aktovka, pero, košeľa, dáždnik, jablko sú pomenovania vecí).
Vyvodzovanie konkrét v 2. ročníku je primerané veku, lebo má oporu v myslení dieťaťa i v jeho aktívnej lexike. Svet dieťaťa mladšieho školského veku je predovšetkým svetom konkrétnych vecí a bytostí, ktoré ho obklopujú (približne každé desiate slovo v spontánnej detskej komunikácii je konkrétum, takmer polovicu z nich predstavujú názvy vecí, menej sú zastúpené názvy osôb, najmenej pomenovania zvierat).

Hoci sú substantíva v porovnaní s ostatnými slovnými druhmi významovo jednoznačnejšie, najfrekventovanejšie substantíva detského komunikátu (mama, voda, deň, babka, škola, auto, rozprávka, deti, les, oco) ukazujú na „všeobecnú“ dôležitosť pomenovaných reálií v živote dieťaťa (blízke bytosti, prírodné a inštitucionálne prostredie, reálie späté so životom dieťaťa). Konkréta sú zároveň aj základné tematické slová, na ktoré sa viaže tematicko-obsahová štruktúra textu. Na jednej strane sa substantíva detskej reči vyznačujú vysokou mierou prediktabilnosti výskytu (očakávania, predpovedateľnosti), na druhej strane sa už v období mladšieho školského veku prejavujú rozličné individuálne záujmy a spolu s nimi sa aktívna lexika dieťaťa obohacuje o pomenovania s úzkym rozsahom a bohatým obsahom.

K vymedzeniu podstatných mien v 3. ročníku pribúda klasifikácia na vlastné a všeobecné podstatné mená. Vo vysvetľovaní rozdielov medzi nimi sa niekedy neprávom preceňuje pravopisná stránka (vlastné mená sú tie, ktoré píšeme s veľkým začiatočným písmenom a všeobecné s malým). Pozornosť žiakov upriamime najprv na významový rozdiel, pravopis je sekundárny (vec dohody používateľov jazyka). Z konkrétnych príkladov vyvodíme, že všeobecné podstatné meno pomenúva celú skupinu osôb, zvierat alebo vecí (slovom dievča označíme hociktoré dievča, slovom mačka pomenujeme ktorúkoľvek mačku, slovom rieka označíme akúkoľvek rieku, atď.) Ak chceme rozlíšiť jednotlivé osoby, zvieratá, prípadne veci, použijeme vlastné podstatné mená (dievčat je veľa, ale iba jedna ja Pipi Dlhá Pančucha; slovom pes pomenujeme každého psa, ale náš sa volá Dino; slovom rýchlik pomenujeme akýkoľvek rýchlik, ale iba jeden sa volá Šarišan).

Prvú predstavu nie je vhodné vytvárať na príkladoch obyvateľských mien a mien príslušníkov národov (Prešovčan, Slovák), ktoré sú prechodnou skupinou medzi vlastnými a všeobecnými podstatnými menami (ako pravé vlastné mená fungujú až v pluráli).

Použitie vlastných a všeobecných podstatných mien precvičujeme nielen v pravopisných, ale aj v komunikačných cvičeniach (zameraných napríklad na funkciu mena a oslovenia v komunikácii).
Rodné mená a priezviská predstavujú necelé jedno percento všetkých slov dialógu detí. Ukazuje sa, že meno ako kontaktový prostriedok deti veľmi často využívajú až potom, keď sa mimojazykové prostriedky, osobné zámená a vôľové citoslovcia (počuj, pozri, hej, aha) ukážu ako komunikačné neúspešné.

Vo 4. ročníku sa učivo o podstatných menách rozširuje o gramatické kategórie rodu, čísla, pádu a skloňovací systém. Pri vyvodení a precvičovaní gramatického rodu v kognitívnych cvičeniach sa opierame o texty nasýtené podstatnými menami so silnými rodovými príponami (podstatné mená mužského rodu v nominatíve singuláru s nulovou príponou, ženského rodu s príponou –a, stredného rodu s príponou –o, -e/-ie). Pomocou ukazovacích zámen (ten, tá, to) ich žiaci klasifikujú podľa rodovej príslušnosti. Pri niektorých podstatných menách s atypickými rodovými príponami je povedomie rodu oslabené a to by mohlo získanie prvotnej predstavy o gramatickom rode skomplikovať. Žiaci najprv určujú rod podstatných mien v základnom tvare, neskôr vyhľadávajú podstatné mená v texte, sami upravujú do základného tvaru a určujú rod. Také podstatné mená, ktorých rod (a často ani základný tvar) žiaci nevedia jednoznačne určiť, zaradíme príležitostne do komunikačných cvičení.

Osobitným problémom je vyučovanie rodu v oblastiach s oslabeným rodovým povedomím. V takom prípade môže byť oporou buď prirodzený rod podľa pohlavia (napr. podstatné mená dedo, starosta, dôchodca sú mužského rodu; neter, hus sú ženského rodu, i keď to pádová prípona nenaznačuje alebo podoba zdrobnenín (deminutív).
Deminutíva sú príznačnou vrstvou lexiky reči dospelých orientovanej na dieťa. D. Slančová uvádza, že priemerne každé 34. slovo lexiky učiteliek materských škôl je deminutívne. Tým dospelí spontánne (a neuvedomene) pomáhajú dieťaťu v osvojovaní si rodu substantív.

Kategóriu čísla žiaci 1. stupňa poznávajú na podstatných menách, ktoré protiklad jednosti a mnohosti vyjadrujú pravidelne jednotným a množným číslom. Vo východiskovom texte i v cvičeniach pracujeme výlučne s pomenovaniami počítateľných vecí. Do poznávacích cvičení na 1. stupni nezaraďujeme hromadné (lístie), látkové (voda), abstraktné (ochota) a pomnožné podstatné mená (prázdniny).
Kategóriu čísla môžeme upevniť aj v komunikačných cvičeniach. Napríklad v oblastiach, kde sa tvorenie genitívu plurálu odlišuje od spisovnej morfologickej normy, žiaci tvoria a napodobňovaním si osvojujú tvary podstatných mien v spojení s číslovkami jeden – dva – veľa (jeden panáčik – dva panáčiky – veľa panáčikov, jedna figúrka – dve figúrky – veľa figúrok, jedno vajíčko – dve vajíčka – veľa vajíčok).
Na prvotnú predstavu o rode a čísle nadviažeme vyvodením pádu podstatných mien. Keďže pád je vyjadrením vzťahov podstatných mien k iným členom vety, opierame sa o kontext. Žiaci najprv pozorujú, že to isté slovo nadobúda vo vetách rozličné tvary, ohýba sa.

Kamarátka má narodeniny. Od svojej najmilšej kamarátky dostala veľkú kyticu. Ku kamarátke pôjdeme na oslavu. Kamarátku sme zbadali pred domom. Každá z nás túži po kamarátke. S kamarátkou plynú dni veselšie.

Určovanie pádov podstatných mien je pre žiakov náročnou myšlienkovou činnosťou a vyžaduje dôkladné precvičenie. Praktické skúsenosti z vyučovania potvrdzujú, že je opodstatnené zaradiť gramatické kategórie podstatných mien do 3. ročníka a vytvoriť poznatkový základ na zvládnutie systému skloňovania podstatných mien vo 4. ročníku.
Informačný slohový postup
Informačný slohový postup je najelementárnejší, najjednoduchší a relatívne najfrekventovanejší slohový postup. Práve ním, jeho útvarmi začíname komunikačno-slohovú výchovu na 1. stupni základnej školy. Jednoduchosť týchto útvarov (napr. správa, oznámenie, pozvanie) spočíva v tom, že neobsahujú ďalšie postupy okrem informačného. Informačné útvary poskytujú objektívne vecné údaje bez vyjadrenia príčinných vzťahov, bez komentárov a ďalších úvah.
Za informáciu sa pokladá aj to najstručnejšie vyrieknutie akéhokoľvek údaja, ktorý informuje prijímateľa. Informácia sa môže skladať len z jednej vety alebo je to nadvetný útvar (Betáková – Tarcalová).
Pre informačné komunikáty sú príznačné oznamovacie, spravidla dvojčlenné vety s logicky dôrazovým slovosledom. Vety sú síce dosť dlhé, pretože sú faktografické (enumeratívne), no napriek tomu prevažujú jednoduché vety nad súvetím. Do ustálenej vetnej schémy sa dosadzujú aktualizované údaje typu kto, kde, kedy, čo. Ide o slohový postup, ktorého stereotypnosť je akoby predpísaná. Tieto texty sa svojou jazykovou a kompozičnou stavbou takmer neodlišujú , čo je podľa J. Findru podmienené ich funkciou pohotovo a čo najkratšou cestou odovzdať aktuálnu informáciu.
Platí teda zásada: keď odovzdávame informácie, buďme struční, bez zbytočných slov a vyjadrujme sa presne. Učíme žiakov jasne, prehľadne a stručne informovať niekoho iného o tom, čo oni sami vedia, ale adresát to nevie. Pri nácviku jednotlivých útvarov informačného slohového postupu je potrebné vychádzať z aktuálnych životných komunikačných situácií, z postoja ku skutočnosti.
Slohový útvar, s ktorým sa žiaci ešte len oboznamujú, musia sa naučiť najskôr recipovať, následne analyzovať jeho znaky a až potom získané vedomosti aplikovať, teda samostatne tvoriť daný útvar.

Oznámenie je druh jazykového prejavu, ktorý poskytuje základné a potrebné informácie o tom, čo sa pripravuje. Často obsahuje i výzvu k účasti. V oznámení podávame tieto základné informácie: názov akcie, usporiadateľ, čas, miesto, účel konania, pokyny pre účastníkov, prípadne program a iné doplňujúce informácie.
Oznámenie môže byť štylizované aj ako pozvánka. Oznámenia i pozvánky píšeme zväčša v budúcom čase, občas v prítomnom.

Správa je aktuálna informácia o tom, čo sa stalo. V správe podávame obdobné informácie ako v oznámení, ale udalosť už prebehla. Používame teda minulý čas. Správa môže byť spojená aj s hodnotením (napr. priebeh udalosti, výsledok akcie), ba dokonca môže byť rozšírená i o výzvu – apel (napr. V okolí mesta sa vyskytla besnota. Vyzývame občanov k opatrnosti pri styku s túlavými zvieratami.).

Telegram je úsporne štylizovaný jazykový prejav, náročný na premyslenú formuláciu, ktorá má zabrániť nejasnosti textu. Mal by byť čo najstručnejší a vecný, mal by obsahovať len najdôležitejšiu informáciu. Za telegram sa platí podľa počtu slov v texte.

Inzerát je tiež úsporne štylizovaný útvar, v ktorom sa veľmi často slová skracujú. Nesmie však ísť o nadmerné skracovanie, aby nebránilo porozumeniu. Má byť krátky a výstižný. Uvádza sa pod značkou. Pri odpovedi na inzerát musíme túto značku napísať. Inzertné oddelenie nám odpovie. Inzerát je platená informácia (podľa počtu slov) v novinách a časopisoch, je zaradený na zvláštnom liste.

Telefonovanie je dnes bežným prostriedkom dorozumievania. Telefón je technické zariadenie slúžiace na rýchlu komunikáciu. Je dôležité nacvičiť si spoločenské zásady a základné pravidlá, ktoré pre telefonický styk platia:
a) najprv sa spolu s pozdravom predstaví volajúci, potom volaný,
b) telefonujeme krátko, máme mať premyslená, čo chcem povedať,
c) vyslovujeme presne, aby nedošlo k nedorozumeniu,
d) rozhovor končí ten, kto volal poďakovaním a rozlúčením sa.
Predstavenie sa – učíme žiakov vysloviť svoje meno nahlas, jasne a zreteľne. Myslíme na to, že naše meno je dobre známy zvuk len pre nás, zatiaľ čo iní ľudia ho počujú prvý raz. Je vhodné pri predstavovaní povedať celé svoje meno spolu s pozdravom (Dobrý deň. Ja som / Volám sa Ivan Kačmár). Rodné meno je neodmysliteľnou súčasťou nášho mena a jeho uvedenie pri predstavovaní znamená dodatočnú informáciu, ústretovosť, istý prejav dôvery. Predstavenie sa môžeme spojiť aj s podaním ruky, pričom platí zásada: žena podáva ruku mužovi, staršia osoba podáva ruku mladšej osobe.

Pozdrav je prejavom inteligencie. Pozdravom sa začína každé stretnutie. Platí zásada, že mladší zdravia starších, muži zdravia ženy. Učíme deti, že pri vstupe do miestnosti sa vždy pozdravíme ako prví. Kto zdraví ako prvý, volí aj slová pozdravu. Môžeme pozdraviť „klasicky“ (Dobré ráno!), ležérne (Ahoj!), familiárne (Pá!). Slová pozdravu vždy volíme tak, aby zodpovedali našej osobnosti a aby človeka, ktorého zdravím, pozdrav neurazil a bol primeraný komunikačnej situácii. Ak chceme zvýrazniť vľúdnosť a priateľskosť, spojíme pozdrav s oslovením (Dobrý deň, pani Prokopová! Ahoj, Milka! Dobré ráno, panstvo!).

Privítanie je stručné vyjadrenie radosti z návštevy. Radosť z návštevy štylizujeme aj do rozlúčenia sa s hosťom.

Blahoželanie je príležitostný prejav, ktorý vyjadruje náš kladný vzťah a úctu k človeku blízkemu alebo spoločensky významnému. Ťažisko nácviku je vo výbere vhodných jazykových prostriedkov a v štylizácii.

Ospravedlnenie – tak ako pri blahoželaní, a napokon aj pri privítaní, je ťažiskom nácviku výber vhodných jazykových prostriedkov vzhľadom na adresáta a komunikačnú situáciu. Každé ospravedlnenie by malo mať i prijateľné vysvetlenie. Vysvetlenie musí byť jasné, presné, logické, podložené faktami a vhodnou argumentáciou.

Oslovenie na ulici – požiadanie o pomoc začíname pozdravom a ospravedlnením, že obťažujeme. Hneď potom vyslovíme svoju prosbu. Oslovenie nepreťahujeme. Nezabudnime sa za ochotu poďakovať.

Jednou z najdôležitejších podmienok pri nácviku jednotlivých útvarov informačného slohového postupu je vytvorenie prirodzenej komunikačnej situácie, ktorá vyprovokuje žiakov k prejavu, samozrejme, na základe premyslenia a precítenia daného momentu. Učiteľ tak zameriava myšlienkovú, vôľovú, emocionálnu a rozprávačskú aktivitu žiakov určitým smerom.

List je zmiešaný útvar, lebo môže byť štylizovaný ako správa, oznámenie, opis, blahoželanie a podobne. Pri jeho nácviku je potrebné sústrediť sa na znaky, ktoré odlišujú list od iných písomných prejavov – dátum (v pravom hornom rohu), oslovenie (za oslovením píšeme najčastejšie čiarku), hlavná časť (to podstatné, čo nás viedlo k napísaniu listu), záver, pozdrav a podpis.
Listy sú „niekomu“ určené, píše ich „niekto“, sú prostriedkom interpersonálnej komunikácie od úrovne intímnej až po úroveň vysoko úradnú.