Rozdelenie viet
Základnou dorozumievacou (predikatívnou) konštrukciou je veta. Je to najjednoduchšia forma sprostredkovania myšlienky medzi ľuďmi a zároveň stereotyp štruktúrovania myšlienok.
Keďže veta je základnou jednotkou jazyka vôbec a má niekoľko aspektov, nedá sa jednoducho definovať. Definícií viet je mnoho. Tieto definície sa delia podľa toho, ktorú stránku vety zdôrazňujú, či:
1.Obsahovú stránku, t.j. obsahovú ucelenosť –veta vyjadruje jednu ucelenú myšlienku = najbežnejšia školská definícia vety u nás.
2.Intonačnú stránku – veta je vydelená koncovou pauzou a osobitnou intonáciou pred ňou – kadenciou, polokadenciou, antikadenciou.
3.Gramatické usporiadanie – veta je gramaticky usporiadané spojenie slov, ktoré obsahuje jednu predikatívnu syntagmu alebo jeden vetný základ.
4.Modálnu stránku – veta je elementárne slovné zaujatie stanoviska k mimojazykovej skutočnosti.
V definícii vety ako osobitnej konštrukcie treba zdôrazniť jej samostatnosť, nečlenenosť, nezapustenosť do väčšej, základnej konštrukcie, aby sa tak odlíšila veta od polopredikatívnych konštrukcií a od kondenzácií vety.

Najdôležitejšie zo znakov vety sú: predikatívnosť, modálnosť, samostatnosť, zvuková ohraničenosť, gramatická organizovanosť.
Pod predikatívnosťou rozumieme zviazanosť so situáciou. Predikácia je aktuálne vztiahnutie príznaku na jeho nositeľa alebo na situáciu. Aktuálne pririeknutie znamená predovšetkým modálne a časové zaradenie príznaku. Základnými predikačnými kategóriami sú teda kategórie spôsobu a času. Pri predikácii hovoriaci zaujíma postoj k platnosti prisudzovania, naznačuje spôsob platnosti prisúdenia. Kategória spôsobu sa formuluje protikladom foriem reálnosti/ireálnosti, tzn. zakladá sa na protiklade syntaktického indikatívu k ostatným ireálnym spôsobom - rozkazovaciemu, želaciemu. Kategória času v syntaktickom indikatíve vystupuje v troch formách prítomného, minulého a budúceho času. Indikatív sa stavia proti ostatným ireálnym spôsobom čo do časovej vymedzenosti/nevymedzenosti. Syntaktický spôsob a čas sa vždy nekryjú s významami spôsobu a času slovesnej formy prísudku alebo vetného základu ako kategórie morfologické.

Veta je samostatná predikatívna konštrukcia s relatívne uceleným významom, intonačným vymedzením a s gramatickým usporiadaním členov. Takto vymedzená veta je abstraktnou schémou, modelom, na základe ktorého sa dá vytvoriť mnoho konkrétnych viet – výpovedí. Vetné modely – schémy – sú iba kombinácie syntaktických vzťahov medzi ich členmi bez zreteľa na lexikálne obsadenie členov. Napr. Dievka polieva záhradu. Žena čaká správu. Napriek rôznemu obsahu patria obe tieto vety k tomu istému modelu: N nom + VF + A ak.
(N=podstatné meno, nomen, VF=sloveso v určitom tvare, verbum finitum, nom= nominatív, ak=akuzatív)
Vetných modelov je v jazyku niekoľko. Bežne sa nazývajú vetnými typmi.

Pri vymedzovaní základných vetných modelov je najvhodnejšie opierať sa o štyri konštitutívne črty:
1.Členitosť vetného jadra
2.Spôsob realizácie prísudku alebo základu vety plnovýznamovým slovesom alebo sponovým slovesom v spojení s prisponovým výrazom
3.Agentnosť/deagentnosť/bezagentnosť – ide o to, či činiteľ/agens deja je gramatickým podmetom vety alebo, či je agens odsunutý z pozície gramatického podmetu
4.Počet obligátnych prvkov/aktantov konštituujúcich vetné jadro
Podľa týchto konštitutívnych čŕt sa rozlišujú základné vetné typy:
I. slovesné – II. neslovesné

I. slovesné vety:
1.Dvojčlenné – jednočlenné vety
2.Slovesné – slovesno-menné vety
3.Agentné – deagentné vety
4.Vety bez doplnenia – vety s jedným až štyrmi obligátnymi aktantami
Obligátne komponenty vetných modelov sú iba také doplnenia VF (aktanty alebo participanty), ktoré vyplývajú z intencie prísudkového/základového slovesa a ktoré musia byť vo výpovediach daného modelu realizované alebo realizovateľné. Ide predovšetkým o podmety (priame, nepriame). Príslovkové určenia sú zväčša nepovinným/fakultatívnym komponentom vetného typu. Iba vo výnimočných prípadoch je príslovkové určenie obligátnym komponentom vetného modelu. Napr. Spalo sa mi zle. (príslovka zle je obligátnym komponentom, lebo veta bez nej je neúplná)

Výpoveď
Veta ako časť textu zapojená do jazykového a mimojazykového kontextu sa opisuje v komunikatívnom aspekte. V kontexte sa vety prispôsobujú komunikatívnemu cieľu tak, že nadobúdajú ten alebo onen slovosled, presné miesto vetného prízvuku, že s z nich vynechávajú isté z komunikatívneho hľadiska nepotrebné alebo prekážajúce členy. V komunikácii sa totiž tá istá schéma za istých konkrétnych podmienok s istým lexikálnym obsadením a za istým dorozumievacím cieľom dá použiť a upraviť rozmanitým spôsobom. Takáto konkrétne použitá veta sa volá výpoveď.
Výpoveď je konkrétna modifikácia vety v závislosti od kontextu, situácie a dorozumievacieho cieľa. Veta je jednotkou jazykového systému, výpoveď je konkrétna realizácia vetnej schémy v reči. Výpoveď je sémanticky uzavretá/jednoznačná, relatívne samostatná jednotka reči realizovaná za konkrétnym cieľom pri konkrétnych podmienkach (priestorových, časových…) jedným hovoriacim.

Pomerne málo sa výpovede odlišujú od vety v náučnom štýle. Najviac sa výpovede od viet odlišujú v hovorovom štýle, kde hovoriaci a adresát sú v priamom kontakte a mnoho vecí poznajú alebo ich vyjadrujú mimojazykovými prostriedkami.
Neúplná (eliptická) výpoveď je realizácia vetnej schémy, kde v závislosti od kontextu, situácie alebo z citových dôvodov chýba niektorý konštitutívny komponent, obyčajne gramatická časť (sponové alebo iné pomocné sloveso), prípadne objekt. Dneska sa nám spalo! (=dobre). Elipsa je buď aktuálna (Dneska sa nám spalo) alebo ustálená (Kdeže, kde, susedka ? = kde idete), (Musím už =ísť= domov. Je desať =hodín=). Okrem eliptických výpovedí existujú úmyselne prerušené výpovede tzv. apoziopézy. (Ten musí byť do teba…) Rozdiel medzi elipsou a apoziopézou je v tom, že pri apoziopéze sa vynecháva jadro výpovede, kým pri elipse sa vynecháva východisko alebo prvky spájajúce východisko s jadrom.

Modálna stavba viet
Vety sa od seba odlišujú nielen gramatickou organizáciou, ale aj modálnou platnosťou. Rozlišujeme tri druhy modálnosti: postojovú modálnosť, istotnú modálnosť, voluntatívnu modálnosť.
Postojová modálnosť je základná. Označuje sa i termínom objektívna alebo konštitutívna modálnosť. Závisí od komunikačného cieľa hovoriaceho v tom, že hovoriaci gramatický model vety pri jeho realizácii vo výpovedi využíva na prosté oznámenie alebo na otázku, rozkaz a želanie.
Istotnou modálnosťou hovoriaci vyjadruje presvedčenie o stupni platnosti výpovede.
Voluntatívnou (vôľovou) modálnosťou hovoriaci podáva dej výpovede ako možný alebo nevyhnutný.
Postojová a istotná voluntatívnosť vyjadrujú postoj hovoriaceho k významu hotovej výpovede. Voluntatívna modálnosť patrí už do sémantiky vety (do propozície vety).

1.Postojová modálnosť
Hovoriaci zároveň s obsahom vyjadruje aj komunikatívny cieľ, zámer, či vetou chce iba informovať, či chce vetou dosiahnuť viac. Na základe týchto nerovnakých postojov k myšlienkovému/vecnému obsahu vety sú vety dvojaké:
-Predikácia má ráz čisto intelektuálny, hovoriaci ňou iba informuje, konštatuje
-K obsahu predikácie pristupuje i vôľový prvok hovoriaceho. Predikácia tak dostáva ráz výzvy, a to otázky, rozkazu, želania. Niekedy sa tento protiklad vystihuje aj termínmi reálna – ireálna modálnosť.

Podľa komunikatívnych zámerov hovoriaceho vznikajú štyri základné typy viet: oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie, želacie. Chybné by bolo k týmto druhom pridávať do jedného radu aj zvolacie vety, lebo zvolacou sa môže stať každá z týchto typov viet pomocou osobitnej intonácie.

Postoje hovoriaceho k oznamovanému obsahu sa vyjadrujú trojakými prostriedkami: morfologickými (základným prostriedkom je morfologický spôsob verba finita – indikatív, kondicionál, imperatív), fonickými (celková intonácia vety) a lexikálnymi (častice – i, nech, kiež a opytovacie zámená). Každému zo štyroch modálnych typov viet zodpovedá iná kombinácia prostriedkov.