Oznamovacie (enunciatívne) vety
Oznamovacou vetou hovoriaci podáva obsah vety ako správu, informáciu, konštatovanie. Oznamovacia modálnosť sa vyjadruje základným gramatickým prostriedkom = indikatívom verba finita a zvukovým = klesavou koncovou intonáciou (kadenciou).
Základná schéma oznamovacích viet je:
Indikatív + klesavá koncová intonácia (kadencia)
Slnce vyhuplo nad obzor.
4 4 3 2 1

Pri neistom alebo podmienenom deji sa indikatív nahrádza kondicionálom (tvar podmieňovacieho spôsobu). Klesavá intonácia zostáva i pri zmene morfologického spôsobu rovnaká.
Kone by pili.
4 4 3 2 1

Výzvové vety
Výzvové vety sa z hľadiska objektívnej modálnosti ako celok stavajú do protikladu k oznamovacím, modálne neutrálnym vetám. Vo výzvových vetách popri informačnom zámere hovoriaci uplatňuje i svoju vôľu. K výzvovým vetám patria: opytovacie vety, rozkazovacie vety, želacie vety.

Opytovacie (interogatívne) vety
Otázka je výzva hovoriaceho adresátovi na zistenie platnosti výpovede (či platí, alebo nie, zisťovacie otázky) alebo je to výzva na doplnenie výpovede hovoriaceho v daktorom bode, ktorý hovoriaci všeobecne neznačil iba opytovacím zámenom (dopĺňacie otázky).
V prísudku opytovacích viet je tiež tvar kondicionálu alebo indikatívu, rovnako ako v oznamovacích vetách, preto sa na formálnom stvárnení opytovacej modálnosti viac zúčastňujú iné prostriedky. Tie sa rozlišujú podľa druhu opytovacích viet.
A/ fonickými, syntaktickými a lexikálnymi prostriedkami sú viac vyznačené zisťovacie otázky. Základná schéma zisťovacích otázok je:
Indikatív/kondicionál VF + antikadencia

V písanej reči sa antikadencia vyjadruje na konci vety otáznikom. Idete do kina? Antikadencia je koncová intonácia stúpavá, prípadne stúpavo-klesavá.
Základná modálna schéma zisťovacích otázok môže byť posilnená ďalšími syntaktickými a lexikálnymi prostriedkami, a to slovosledom a opytovacími časticami. Ak je vo vete podmet kladie sa zvyčajne za prísudok. Odovzdal (už) Dušan prihlášku? (oproti oznamovacej vete Dušan už odovzdal prihlášku, kde inverzia prísudku s podmetom nie je bežná). Lexikálne zvýrazňuje otázky opytovacia častica či a jej synonymá azda, hádam, vari. Či už idete?
Zisťovacími otázkami sa môžeme pýtať na jednu alebo na viac vecí. Na viac možností sa pýtame:
-Rozvažovacími (deliberatívnymi) otázkami, ak ide o podobné možnosti: Kde ísť? K Jelšovej vode, či do krovia Paseky.
-Vylučovacími (disjunktívnymi) otázkami, ak ide o možnosti, ktoré sa vylučujú: Či sa navždy rozletíte, a či objímete na zenite, dve húsky biele.

Odpoveď na zisťovacie otázky dáva adresát:
-časticami na osi áno – nie, pravdaže, veru, iste; asi, hádam, azda, možno; nie, kdeže, čoby…
-oznamovacou vetou, v ktorej sa realizuje vetný model neúplne, lebo veta obsahuje iba prísudok alebo člen, na ktorom najviac záleží (jadro výpovede). Ostatné členy sa vyrozumievajú z predchádzajúcej otázky. Mocný je? – spytoval sa Červenák. – Mocný, - povedal Štefan.
-Pravda, v odpovedi sa nevylučujú ani kombinácie týchto možností. Tak, Janík, spravím ti pekné kolieska, chceš? – Pravdaže, ako by nie, chcem.

B/ dopĺňacia otázka je výzvou adresátovi na doplnenie časti vety. K dopĺňacej otázke sa žiada odpoveď, ktorá by konkrétne (plnovýznamovými slovami) doplnila to, čo hovoriaci v otázke iba všeobecne naznačil opytovacím zámenom. Práve preto, že opytovacia modálnosť dopĺňacích otázok sa vyjadruje lexikálne pomocou opytovacieho zámena, nemusí sa vyjadrovať príznakovou koncovou intonáciou, antikadenciou. Dopĺňacie otázky sa končia klesavou koncovou intonáciou – kadenciou.
Kde je gunár? Ktorí pôjdu prví?
4 3 2 1 4 4 4 3 2 1
V odpovedi na dopĺňaciu otázku sa obyčajne dáva iba člen (nie celá vetná schéma), ktorý sa v otázke:
-Vyznačil opytovacím zámenom. Do koho hádžeš? Do múch!
-No odpoveďou býva i celá veta. Kde ti je klobúk? Voda mi ho vzala.

Formu opytovacích viet oboch typov využívame v rečníckych otázkach na vyjadrenie oznámenia, pričom odpoveď je už obsiahnutá v otázke. Kto by to (bol) povedal? (=nikto

Rozkazovacie (imperatívne) vety
Rozkazovacie vety vyjadrujú vôľu hovoriaceho najzreteľnejšie. Vyjadrujú výzvu adresátovi, aby niečo robil (nie iba rečou doplnil) alebo nerobil. Rozkazovacie vety majú vlastnú modálnu formulu:
Imperatív VF + klesavá intonácia
V písanej reči sa zreteľný naliehavý rozkaz/zákaz označuje výkričníkom, najmä ak je sprevádzaný zvolacou intonáciou. Ber sa domov!
Okrem tejto vlastnej formy sa rozkazovací zámer vyjadruje aj inými prostriedkami:
-Oznamovacím spôsobom a zvolacou intonáciou. Si tam ticho! Dáš tomu pokoj!
-Podmieňovacím spôsobom a spravidla zvolacou intonáciou. Keby si netáral!
-Neurčitkom. Počkať! Stáť!
-Neslovesnými jednočlennými oznamovacími vetami. Pokoj s ním!, Dolu chlapci dolu z priča! Každý máme šľah od biča!
Okrem zreteľného rozkazu/zákazu sa imperatívom vyjadrujú aj iné vôľové odtienky bez naliehavosti rozkazu, napr. povzbudenie, prosba, predpis, rada, návod… pri týchto odtienkoch sa za rozkazovacou vetou nemusí písať výkričník. Dívaj sa pred nohy, hlava sa nezakrúti.

Želacie (dezideratívne) vety
Želacie vety sú výzvy, aby sa niečo stalo, alebo nestalo. Na rozdiel od rozkazovacích viet sa želacie vety spravidla neobracajú na určitého adresáta (osobu, zviera). V želacích vetách hovoriaci vyjadruje vôľu zmiešanú s citom. Cit je príčinou, že došlo k výzve. K želacím vetám patria pozdravy, kliatby a zariekania. Želací postoj sa formálne vyjadruje schémou:
Želacia častica + kondicionál VF + klesavá intonácia.
Bárs by bolo po tvojom.