Namiesto kondicionálu môže stáť aj indikatív: Bodaj ťa stislo!
Hlavným prostriedkom želacej schémy je želacia častica, preto môže intonácia zostať neutrálna (klesavá, kadencia). K želacím časticiam patria: bárs, bár, kiež, kiežby, aby, žeby, čoby, by, bodaj. A tie naše pulendy ani vidieť nemôžem, aby ich pes zožral.
Želacia častica nech a jej variant nechže sa spája s indikatívom 3.osoby singuláru i plurálu, a tvorí tak opisný rozkazovací spôsob pre 3.osobu, napr. nech počká/nech čakajú.
Známe sú i želacie a rozkazovacie častice až, že, ktoré sa spájajú s 2.osobou sg i pl. Až nespadneš! Že sa nehanbíš!

2.Istotná (persuazívna) modálnosť
Hovoriaci ňou vyjadruje istotu o stupni platnosti svojej výpovede (oznamovacej alebo opytovacej vety).

I. Hlavným prostriedkom na vyjadrovanie istotnej modálnosti sú:
-lexikálne prostriedky, a to hodnotiace častice na osi áno – nie, napr. iste, akiste, zaiste, doista, podistým, (na)ozaj, zrejme; vari, azda, možno, vlastne, ... ; sotva, nepriam a podobne. Azda ju len pustia. Iste budem mať z nej väčšiu radosť ako z toho oplana. Pravdaže, len tešiť sa treba. Ledva som ho oratoval.
-na vyjadrenie cudzieho, prevzatého, a tým nezaručeného tvrdenia sa používa častica vraj, opätovné podávanie vlastného tvrdenia sa uvádza časticou reku. On ťa vraj rád. Ach, reku, gazda, načo také reči. Poďme, reku.
-zo slovesných tvarov vznikli aj istotné častice hádam, tuším, veru, vari, bisťu. Sme hádam rodina. Ej, to už veru raz nie! Ej, bisťu, to sa nestrojí byť dobre!
II. Druhotne sa vyjadruje aj morfologickými prostriedkami, a to niektorými slovesnými časmi a spôsobmi, vyjadrujúce nižší stupeň reálnosti, napr. odtienok neplnej istoty. To by sa mu ešte páčilo. To ťa bude (=iste, asi) zaujímať.
III. Aj modálnymi slovesami sa môže druhotne vyjadriť istotná modálnosť, napr. odtienok pravdepodobnosti. Vlani mali bieleho kocúra, ale ho ktosi musel zabiť.

3. Voluntatívna (vôľová) modálnosť
Hovoriaci môže vo výpovedi vyjadriť, či pokladá dej za nevyhnutný, alebo možný a pod. Hodnotenie vôľového pomeru činiteľa k deju podáva hovoriaci zo svojho stanoviska. Voluntatívna modálnosť patrí už do propozície (sémantického podkladu) vety, nepristupuje až k hotovej veci a preto nepatrí celkom do syntaxe.

Voluntatívna modálnosť sa vyjadruje spravidla lexikálnymi prostriedkami:
a)modálnymi slovesami: chcieť, musieť, mať, môcť, smieť, dať (=nechať). používajú sa v dvojčlenných vetách, no v neosobnom zvratnom tvare : chce(lo) sa, musí sa, môže/mohlo sa, má sa, smie sa, (ne)dá sa,... i v jednočlenných vetách. Ďalej polomodálne slovesá osobné: hodlať, mieniť, okúňať sa, zdráhať sa, vystríhať sa, vzpierať sa, odmietať,... i neosobné: (ne)lení sa, (ne)ťaží sa, (ne)žiada sa, (ne)páči sa, odnechce sa.
b)modálnymi vetnými príslovkami – vyjadrujú voluntatívnu modálnosť iba v jednočlenných vetách. K základným modálnym príslovkám patria: (ne)treba, (ne)možno, (ne)hodno, (ne)slobodno. Sem patria (ne)načim, voľno, (ne)radno,..

Kladné a záporné (negatívne) vety
Platnosť vety sa najzreteľnejšie mení záporom – negáciou. Záporná veta vyjadruje opak kladnej, napr. Vieš?- Nevieš?; Je zamknuté?- Nie je zamknuté?; Ideš?- Nejdeš?; Seď!- Neseď!; Bárs by to nebola pravda!- Bárs by to nebola pravda!; Neparkovať!; Neslobodno! Zápor sa vyskytuje pri všetkých druhoch viet a pri všetkých druhoch postojovej modálnosti.

I. Negácia sa môže týkať alebo a) celej vety = vetná negácia, vetný zápor, alebo iba b) vetného člena = členská negácia, členský zápor.
a) vetná negácia sa vyjadruje:
•zápornou predponou –ne pri predikatívnom plnovýznamovom slovese: rozumiem – nerozumiem, rozumel (by) som – nerozume (by) som.
•v budúcom čase a v ďalších zložených predikátoch sa kladie záporná predpona -ne k pomocnému slovesu v určitom tvare: nebudem rozumieť, nechcem rozumieť, nebol by som býval mohol rozumieť...

•v jednočlenných vetách sa –ne pripája k plnovýznamovému vetnému základu: nevidieť, nevidno.
•v zložených vetných základoch sa pripája k pomocnému slovesu v určitom tvare: nebolo vidieť, nebude vidieť, nebolo vidno, nebolo možné vidieť...
•v prézente slovesno-menného prísudku a slovesno-menného základu sa zápor vyjadruje samostatnou zápornou časticou nie, ktorá sa obyčajne kladie pred sloveso: Otec nie je zdravý. V tomto kraji nie je zdravo. Rovnako aj vo vetách s pasívnym zloženým prísudkom alebo vetným základom: Obchody nie sú otvorené. Nie je otvorené. V ostatných slovesno-menných prísudkoch a vetných základoch pomocou predpony –ne kladenej k pomocnému slovesu: Obchody nebudú zatvorené. Obchody by neboli zatvorené. Obchody by nemuseli byť zatvorené. Obchody by nemohli byť zatvorené. ....
b) pri členskom zápore sa popiera iba vetný člen. Vyjadruje sa zápornou časticou nie, ktorá sa kladie tesne pred člen, ktorého sa zápor bezprostredne týka: Víťaziť idete, nie umierať. Rybu chytať za hlavu, a nie za chvost.

Zápory rozlišujeme:
•gramatický – vetný a členský zápor
•slovotvorný – vznikol pripojením predpony ne-, bez- k substantívnemu, adjektívnemu alebo príslovkovému základu: nezmysel , nezhoda, nepredajný, bezduchý, bezcieľne,... niektoré majú kladný výraz: nehoda, neduh, nerast,...
•slovníkový – vidieť pri antonymných výrazoch: pekný – škaredý, dobre – zle, pomáhať – brániť,...

II.
a) Z funkčného hľadiska je jednoduchší členský zápor, ktorý popiera iba vetný člen a nie výpoveď vcelku = tzv. čiastkový zápor.
b) Funkčnejšie zložitejší je vetný zápor, ktorý popiera celú vetu = celkový zápor. Popiera:
•samostatnú vetu: Nerozumiem. Nechápe situáciu. Nepracuje. nevyučuje sa na zmeny.
•vetu v priraďovacom súvetí: Išiel včas a nezmeškal vlak.
•nadradenú i podradenú vetu v podraďovacom súvetí: Nie som si istý, že/či príde. Myslím, že nepríde.
c) v slovenčine je gramatikalizovaný aj tzv. dvojitý zápor: nikto neprišiel, Dlho nik nič nevyriekol. No nechce čítať nik nič.
d) rovnako sa formou vetného záporu vyjadruje čiastkový zápor – býva to vo vetách so súhrnovými vymedzovacími zámenami, ktoré vyjadrujú hornú hranicu súhrnu: všetci, všade, vždy,... a s príslovkami mieri podobného významu: celkom, dočista , úplne,...
e) dvojitý vetný zápor slovies v prísudku alebo vetnom základe ruší záporný význam; má kladný zmysel, pravda, s iným štylistickým zafarbením (štylistická figúra, tzv. litotes): Nemôžem sa nepriznať, že sa ťa ctím. Nech príde, čo má prísť, nebudeme nepripravení. ...možno mi seba samého zhubiť : nemožno mi ťa neľúbiť.

Zápor sa v kladnej vete vyjadruje aj lexikálne, časticami: figu(borovú), čert(a), hrom(a), parom(a). Sú také chodníky, lež parom sa v nich vyzná. Čert ma po pirohoch.