Modálna stavba viet

Rozdelenie viet
Základnou dorozumievacou (predikatívnou) konštrukciou je veta. Je to najjednoduchšia forma sprostredkovania myšlienky medzi ľuďmi a zároveň stereotyp štruktúrovania myšlienok.
Keďže veta je základnou jednotkou jazyka vôbec a má niekoľko aspektov, nedá sa jednoducho definovať. Definícií viet je mnoho. Tieto definície sa delia podľa toho, ktorú stránku vety zdôrazňujú, či:
1.Obsahovú stránku, t.j. obsahovú ucelenosť –veta vyjadruje jednu ucelenú myšlienku = najbežnejšia školská definícia vety u nás.
2.Intonačnú stránku – veta je vydelená koncovou pauzou a osobitnou intonáciou pred ňou – kadenciou, polokadenciou, antikadenciou.
3.Gramatické usporiadanie – veta je gramaticky usporiadané spojenie slov, ktoré obsahuje jednu predikatívnu syntagmu alebo jeden vetný základ.
4.Modálnu stránku – veta je elementárne slovné zaujatie stanoviska k mimojazykovej skutočnosti.
V definícii vety ako osobitnej konštrukcie treba zdôrazniť jej samostatnosť, nečlenenosť, nezapustenosť do väčšej, základnej konštrukcie, aby sa tak odlíšila veta od polopredikatívnych konštrukcií a od kondenzácií vety.

Najdôležitejšie zo znakov vety sú: predikatívnosť, modálnosť, samostatnosť, zvuková ohraničenosť, gramatická organizovanosť.
Pod predikatívnosťou rozumieme zviazanosť so situáciou. Predikácia je aktuálne vztiahnutie príznaku na jeho nositeľa alebo na situáciu. Aktuálne pririeknutie znamená predovšetkým modálne a časové zaradenie príznaku. Základnými predikačnými kategóriami sú teda kategórie spôsobu a času. Pri predikácii hovoriaci zaujíma postoj k platnosti prisudzovania, naznačuje spôsob platnosti prisúdenia. Kategória spôsobu sa formuluje protikladom foriem reálnosti/ireálnosti, tzn. zakladá sa na protiklade syntaktického indikatívu k ostatným ireálnym spôsobom - rozkazovaciemu, želaciemu. Kategória času v syntaktickom indikatíve vystupuje v troch formách prítomného, minulého a budúceho času. Indikatív sa stavia proti ostatným ireálnym spôsobom čo do časovej vymedzenosti/nevymedzenosti. Syntaktický spôsob a čas sa vždy nekryjú s významami spôsobu a času slovesnej formy prísudku alebo vetného základu ako kategórie morfologické.

Veta je samostatná predikatívna konštrukcia s relatívne uceleným významom, intonačným vymedzením a s gramatickým usporiadaním členov. Takto vymedzená veta je abstraktnou schémou, modelom, na základe ktorého sa dá vytvoriť mnoho konkrétnych viet – výpovedí. Vetné modely – schémy – sú iba kombinácie syntaktických vzťahov medzi ich členmi bez zreteľa na lexikálne obsadenie členov. Napr. Dievka polieva záhradu. Žena čaká správu. Napriek rôznemu obsahu patria obe tieto vety k tomu istému modelu: N nom + VF + A ak.
(N=podstatné meno, nomen, VF=sloveso v určitom tvare, verbum finitum, nom= nominatív, ak=akuzatív)
Vetných modelov je v jazyku niekoľko. Bežne sa nazývajú vetnými typmi.

Pri vymedzovaní základných vetných modelov je najvhodnejšie opierať sa o štyri konštitutívne črty:
1.Členitosť vetného jadra
2.Spôsob realizácie prísudku alebo základu vety plnovýznamovým slovesom alebo sponovým slovesom v spojení s prisponovým výrazom
3.Agentnosť/deagentnosť/bezagentnosť – ide o to, či činiteľ/agens deja je gramatickým podmetom vety alebo, či je agens odsunutý z pozície gramatického podmetu
4.Počet obligátnych prvkov/aktantov konštituujúcich vetné jadro
Podľa týchto konštitutívnych čŕt sa rozlišujú základné vetné typy:
I. slovesné – II. neslovesné

I. slovesné vety:
1.Dvojčlenné – jednočlenné vety
2.Slovesné – slovesno-menné vety
3.Agentné – deagentné vety
4.Vety bez doplnenia – vety s jedným až štyrmi obligátnymi aktantami
Obligátne komponenty vetných modelov sú iba také doplnenia VF (aktanty alebo participanty), ktoré vyplývajú z intencie prísudkového/základového slovesa a ktoré musia byť vo výpovediach daného modelu realizované alebo realizovateľné. Ide predovšetkým o podmety (priame, nepriame). Príslovkové určenia sú zväčša nepovinným/fakultatívnym komponentom vetného typu. Iba vo výnimočných prípadoch je príslovkové určenie obligátnym komponentom vetného modelu. Napr. Spalo sa mi zle. (príslovka zle je obligátnym komponentom, lebo veta bez nej je neúplná)

Výpoveď
Veta ako časť textu zapojená do jazykového a mimojazykového kontextu sa opisuje v komunikatívnom aspekte. V kontexte sa vety prispôsobujú komunikatívnemu cieľu tak, že nadobúdajú ten alebo onen slovosled, presné miesto vetného prízvuku, že s z nich vynechávajú isté z komunikatívneho hľadiska nepotrebné alebo prekážajúce členy. V komunikácii sa totiž tá istá schéma za istých konkrétnych podmienok s istým lexikálnym obsadením a za istým dorozumievacím cieľom dá použiť a upraviť rozmanitým spôsobom. Takáto konkrétne použitá veta sa volá výpoveď.
Výpoveď je konkrétna modifikácia vety v závislosti od kontextu, situácie a dorozumievacieho cieľa. Veta je jednotkou jazykového systému, výpoveď je konkrétna realizácia vetnej schémy v reči. Výpoveď je sémanticky uzavretá/jednoznačná, relatívne samostatná jednotka reči realizovaná za konkrétnym cieľom pri konkrétnych podmienkach (priestorových, časových…) jedným hovoriacim.

Pomerne málo sa výpovede odlišujú od vety v náučnom štýle. Najviac sa výpovede od viet odlišujú v hovorovom štýle, kde hovoriaci a adresát sú v priamom kontakte a mnoho vecí poznajú alebo ich vyjadrujú mimojazykovými prostriedkami.
Neúplná (eliptická) výpoveď je realizácia vetnej schémy, kde v závislosti od kontextu, situácie alebo z citových dôvodov chýba niektorý konštitutívny komponent, obyčajne gramatická časť (sponové alebo iné pomocné sloveso), prípadne objekt. Dneska sa nám spalo! (=dobre). Elipsa je buď aktuálna (Dneska sa nám spalo) alebo ustálená (Kdeže, kde, susedka ? = kde idete), (Musím už =ísť= domov. Je desať =hodín=). Okrem eliptických výpovedí existujú úmyselne prerušené výpovede tzv. apoziopézy. (Ten musí byť do teba…) Rozdiel medzi elipsou a apoziopézou je v tom, že pri apoziopéze sa vynecháva jadro výpovede, kým pri elipse sa vynecháva východisko alebo prvky spájajúce východisko s jadrom.

Modálna stavba viet
Vety sa od seba odlišujú nielen gramatickou organizáciou, ale aj modálnou platnosťou. Rozlišujeme tri druhy modálnosti: postojovú modálnosť, istotnú modálnosť, voluntatívnu modálnosť.
Postojová modálnosť je základná. Označuje sa i termínom objektívna alebo konštitutívna modálnosť. Závisí od komunikačného cieľa hovoriaceho v tom, že hovoriaci gramatický model vety pri jeho realizácii vo výpovedi využíva na prosté oznámenie alebo na otázku, rozkaz a želanie.
Istotnou modálnosťou hovoriaci vyjadruje presvedčenie o stupni platnosti výpovede.
Voluntatívnou (vôľovou) modálnosťou hovoriaci podáva dej výpovede ako možný alebo nevyhnutný.
Postojová a istotná voluntatívnosť vyjadrujú postoj hovoriaceho k významu hotovej výpovede. Voluntatívna modálnosť patrí už do sémantiky vety (do propozície vety).

1.Postojová modálnosť
Hovoriaci zároveň s obsahom vyjadruje aj komunikatívny cieľ, zámer, či vetou chce iba informovať, či chce vetou dosiahnuť viac. Na základe týchto nerovnakých postojov k myšlienkovému/vecnému obsahu vety sú vety dvojaké:
-Predikácia má ráz čisto intelektuálny, hovoriaci ňou iba informuje, konštatuje
-K obsahu predikácie pristupuje i vôľový prvok hovoriaceho. Predikácia tak dostáva ráz výzvy, a to otázky, rozkazu, želania. Niekedy sa tento protiklad vystihuje aj termínmi reálna – ireálna modálnosť.

Podľa komunikatívnych zámerov hovoriaceho vznikajú štyri základné typy viet: oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie, želacie. Chybné by bolo k týmto druhom pridávať do jedného radu aj zvolacie vety, lebo zvolacou sa môže stať každá z týchto typov viet pomocou osobitnej intonácie.

Postoje hovoriaceho k oznamovanému obsahu sa vyjadrujú trojakými prostriedkami: morfologickými (základným prostriedkom je morfologický spôsob verba finita – indikatív, kondicionál, imperatív), fonickými (celková intonácia vety) a lexikálnymi (častice – i, nech, kiež a opytovacie zámená). Každému zo štyroch modálnych typov viet zodpovedá iná kombinácia prostriedkov.
Oznamovacie (enunciatívne) vety
Oznamovacou vetou hovoriaci podáva obsah vety ako správu, informáciu, konštatovanie. Oznamovacia modálnosť sa vyjadruje základným gramatickým prostriedkom = indikatívom verba finita a zvukovým = klesavou koncovou intonáciou (kadenciou).
Základná schéma oznamovacích viet je:
Indikatív + klesavá koncová intonácia (kadencia)
Slnce vyhuplo nad obzor.
4 4 3 2 1

Pri neistom alebo podmienenom deji sa indikatív nahrádza kondicionálom (tvar podmieňovacieho spôsobu). Klesavá intonácia zostáva i pri zmene morfologického spôsobu rovnaká.
Kone by pili.
4 4 3 2 1

Výzvové vety
Výzvové vety sa z hľadiska objektívnej modálnosti ako celok stavajú do protikladu k oznamovacím, modálne neutrálnym vetám. Vo výzvových vetách popri informačnom zámere hovoriaci uplatňuje i svoju vôľu. K výzvovým vetám patria: opytovacie vety, rozkazovacie vety, želacie vety.

Opytovacie (interogatívne) vety
Otázka je výzva hovoriaceho adresátovi na zistenie platnosti výpovede (či platí, alebo nie, zisťovacie otázky) alebo je to výzva na doplnenie výpovede hovoriaceho v daktorom bode, ktorý hovoriaci všeobecne neznačil iba opytovacím zámenom (dopĺňacie otázky).
V prísudku opytovacích viet je tiež tvar kondicionálu alebo indikatívu, rovnako ako v oznamovacích vetách, preto sa na formálnom stvárnení opytovacej modálnosti viac zúčastňujú iné prostriedky. Tie sa rozlišujú podľa druhu opytovacích viet.
A/ fonickými, syntaktickými a lexikálnymi prostriedkami sú viac vyznačené zisťovacie otázky. Základná schéma zisťovacích otázok je:
Indikatív/kondicionál VF + antikadencia

V písanej reči sa antikadencia vyjadruje na konci vety otáznikom. Idete do kina? Antikadencia je koncová intonácia stúpavá, prípadne stúpavo-klesavá.
Základná modálna schéma zisťovacích otázok môže byť posilnená ďalšími syntaktickými a lexikálnymi prostriedkami, a to slovosledom a opytovacími časticami. Ak je vo vete podmet kladie sa zvyčajne za prísudok. Odovzdal (už) Dušan prihlášku? (oproti oznamovacej vete Dušan už odovzdal prihlášku, kde inverzia prísudku s podmetom nie je bežná). Lexikálne zvýrazňuje otázky opytovacia častica či a jej synonymá azda, hádam, vari. Či už idete?
Zisťovacími otázkami sa môžeme pýtať na jednu alebo na viac vecí. Na viac možností sa pýtame:
-Rozvažovacími (deliberatívnymi) otázkami, ak ide o podobné možnosti: Kde ísť? K Jelšovej vode, či do krovia Paseky.
-Vylučovacími (disjunktívnymi) otázkami, ak ide o možnosti, ktoré sa vylučujú: Či sa navždy rozletíte, a či objímete na zenite, dve húsky biele.

Odpoveď na zisťovacie otázky dáva adresát:
-časticami na osi áno – nie, pravdaže, veru, iste; asi, hádam, azda, možno; nie, kdeže, čoby…
-oznamovacou vetou, v ktorej sa realizuje vetný model neúplne, lebo veta obsahuje iba prísudok alebo člen, na ktorom najviac záleží (jadro výpovede). Ostatné členy sa vyrozumievajú z predchádzajúcej otázky. Mocný je? – spytoval sa Červenák. – Mocný, - povedal Štefan.
-Pravda, v odpovedi sa nevylučujú ani kombinácie týchto možností. Tak, Janík, spravím ti pekné kolieska, chceš? – Pravdaže, ako by nie, chcem.

B/ dopĺňacia otázka je výzvou adresátovi na doplnenie časti vety. K dopĺňacej otázke sa žiada odpoveď, ktorá by konkrétne (plnovýznamovými slovami) doplnila to, čo hovoriaci v otázke iba všeobecne naznačil opytovacím zámenom. Práve preto, že opytovacia modálnosť dopĺňacích otázok sa vyjadruje lexikálne pomocou opytovacieho zámena, nemusí sa vyjadrovať príznakovou koncovou intonáciou, antikadenciou. Dopĺňacie otázky sa končia klesavou koncovou intonáciou – kadenciou.
Kde je gunár? Ktorí pôjdu prví?
4 3 2 1 4 4 4 3 2 1
V odpovedi na dopĺňaciu otázku sa obyčajne dáva iba člen (nie celá vetná schéma), ktorý sa v otázke:
-Vyznačil opytovacím zámenom. Do koho hádžeš? Do múch!
-No odpoveďou býva i celá veta. Kde ti je klobúk? Voda mi ho vzala.

Formu opytovacích viet oboch typov využívame v rečníckych otázkach na vyjadrenie oznámenia, pričom odpoveď je už obsiahnutá v otázke. Kto by to (bol) povedal? (=nikto

Rozkazovacie (imperatívne) vety
Rozkazovacie vety vyjadrujú vôľu hovoriaceho najzreteľnejšie. Vyjadrujú výzvu adresátovi, aby niečo robil (nie iba rečou doplnil) alebo nerobil. Rozkazovacie vety majú vlastnú modálnu formulu:
Imperatív VF + klesavá intonácia
V písanej reči sa zreteľný naliehavý rozkaz/zákaz označuje výkričníkom, najmä ak je sprevádzaný zvolacou intonáciou. Ber sa domov!
Okrem tejto vlastnej formy sa rozkazovací zámer vyjadruje aj inými prostriedkami:
-Oznamovacím spôsobom a zvolacou intonáciou. Si tam ticho! Dáš tomu pokoj!
-Podmieňovacím spôsobom a spravidla zvolacou intonáciou. Keby si netáral!
-Neurčitkom. Počkať! Stáť!
-Neslovesnými jednočlennými oznamovacími vetami. Pokoj s ním!, Dolu chlapci dolu z priča! Každý máme šľah od biča!
Okrem zreteľného rozkazu/zákazu sa imperatívom vyjadrujú aj iné vôľové odtienky bez naliehavosti rozkazu, napr. povzbudenie, prosba, predpis, rada, návod… pri týchto odtienkoch sa za rozkazovacou vetou nemusí písať výkričník. Dívaj sa pred nohy, hlava sa nezakrúti.

Želacie (dezideratívne) vety
Želacie vety sú výzvy, aby sa niečo stalo, alebo nestalo. Na rozdiel od rozkazovacích viet sa želacie vety spravidla neobracajú na určitého adresáta (osobu, zviera). V želacích vetách hovoriaci vyjadruje vôľu zmiešanú s citom. Cit je príčinou, že došlo k výzve. K želacím vetám patria pozdravy, kliatby a zariekania. Želací postoj sa formálne vyjadruje schémou:
Želacia častica + kondicionál VF + klesavá intonácia.
Bárs by bolo po tvojom.
Namiesto kondicionálu môže stáť aj indikatív: Bodaj ťa stislo!
Hlavným prostriedkom želacej schémy je želacia častica, preto môže intonácia zostať neutrálna (klesavá, kadencia). K želacím časticiam patria: bárs, bár, kiež, kiežby, aby, žeby, čoby, by, bodaj. A tie naše pulendy ani vidieť nemôžem, aby ich pes zožral.
Želacia častica nech a jej variant nechže sa spája s indikatívom 3.osoby singuláru i plurálu, a tvorí tak opisný rozkazovací spôsob pre 3.osobu, napr. nech počká/nech čakajú.
Známe sú i želacie a rozkazovacie častice až, že, ktoré sa spájajú s 2.osobou sg i pl. Až nespadneš! Že sa nehanbíš!

2.Istotná (persuazívna) modálnosť
Hovoriaci ňou vyjadruje istotu o stupni platnosti svojej výpovede (oznamovacej alebo opytovacej vety).

I. Hlavným prostriedkom na vyjadrovanie istotnej modálnosti sú:
-lexikálne prostriedky, a to hodnotiace častice na osi áno – nie, napr. iste, akiste, zaiste, doista, podistým, (na)ozaj, zrejme; vari, azda, možno, vlastne, ... ; sotva, nepriam a podobne. Azda ju len pustia. Iste budem mať z nej väčšiu radosť ako z toho oplana. Pravdaže, len tešiť sa treba. Ledva som ho oratoval.
-na vyjadrenie cudzieho, prevzatého, a tým nezaručeného tvrdenia sa používa častica vraj, opätovné podávanie vlastného tvrdenia sa uvádza časticou reku. On ťa vraj rád. Ach, reku, gazda, načo také reči. Poďme, reku.
-zo slovesných tvarov vznikli aj istotné častice hádam, tuším, veru, vari, bisťu. Sme hádam rodina. Ej, to už veru raz nie! Ej, bisťu, to sa nestrojí byť dobre!
II. Druhotne sa vyjadruje aj morfologickými prostriedkami, a to niektorými slovesnými časmi a spôsobmi, vyjadrujúce nižší stupeň reálnosti, napr. odtienok neplnej istoty. To by sa mu ešte páčilo. To ťa bude (=iste, asi) zaujímať.
III. Aj modálnymi slovesami sa môže druhotne vyjadriť istotná modálnosť, napr. odtienok pravdepodobnosti. Vlani mali bieleho kocúra, ale ho ktosi musel zabiť.

3. Voluntatívna (vôľová) modálnosť
Hovoriaci môže vo výpovedi vyjadriť, či pokladá dej za nevyhnutný, alebo možný a pod. Hodnotenie vôľového pomeru činiteľa k deju podáva hovoriaci zo svojho stanoviska. Voluntatívna modálnosť patrí už do propozície (sémantického podkladu) vety, nepristupuje až k hotovej veci a preto nepatrí celkom do syntaxe.

Voluntatívna modálnosť sa vyjadruje spravidla lexikálnymi prostriedkami:
a)modálnymi slovesami: chcieť, musieť, mať, môcť, smieť, dať (=nechať). používajú sa v dvojčlenných vetách, no v neosobnom zvratnom tvare : chce(lo) sa, musí sa, môže/mohlo sa, má sa, smie sa, (ne)dá sa,... i v jednočlenných vetách. Ďalej polomodálne slovesá osobné: hodlať, mieniť, okúňať sa, zdráhať sa, vystríhať sa, vzpierať sa, odmietať,... i neosobné: (ne)lení sa, (ne)ťaží sa, (ne)žiada sa, (ne)páči sa, odnechce sa.
b)modálnymi vetnými príslovkami – vyjadrujú voluntatívnu modálnosť iba v jednočlenných vetách. K základným modálnym príslovkám patria: (ne)treba, (ne)možno, (ne)hodno, (ne)slobodno. Sem patria (ne)načim, voľno, (ne)radno,..

Kladné a záporné (negatívne) vety
Platnosť vety sa najzreteľnejšie mení záporom – negáciou. Záporná veta vyjadruje opak kladnej, napr. Vieš?- Nevieš?; Je zamknuté?- Nie je zamknuté?; Ideš?- Nejdeš?; Seď!- Neseď!; Bárs by to nebola pravda!- Bárs by to nebola pravda!; Neparkovať!; Neslobodno! Zápor sa vyskytuje pri všetkých druhoch viet a pri všetkých druhoch postojovej modálnosti.

I. Negácia sa môže týkať alebo a) celej vety = vetná negácia, vetný zápor, alebo iba b) vetného člena = členská negácia, členský zápor.
a) vetná negácia sa vyjadruje:
•zápornou predponou –ne pri predikatívnom plnovýznamovom slovese: rozumiem – nerozumiem, rozumel (by) som – nerozume (by) som.
•v budúcom čase a v ďalších zložených predikátoch sa kladie záporná predpona -ne k pomocnému slovesu v určitom tvare: nebudem rozumieť, nechcem rozumieť, nebol by som býval mohol rozumieť...

•v jednočlenných vetách sa –ne pripája k plnovýznamovému vetnému základu: nevidieť, nevidno.
•v zložených vetných základoch sa pripája k pomocnému slovesu v určitom tvare: nebolo vidieť, nebude vidieť, nebolo vidno, nebolo možné vidieť...
•v prézente slovesno-menného prísudku a slovesno-menného základu sa zápor vyjadruje samostatnou zápornou časticou nie, ktorá sa obyčajne kladie pred sloveso: Otec nie je zdravý. V tomto kraji nie je zdravo. Rovnako aj vo vetách s pasívnym zloženým prísudkom alebo vetným základom: Obchody nie sú otvorené. Nie je otvorené. V ostatných slovesno-menných prísudkoch a vetných základoch pomocou predpony –ne kladenej k pomocnému slovesu: Obchody nebudú zatvorené. Obchody by neboli zatvorené. Obchody by nemuseli byť zatvorené. Obchody by nemohli byť zatvorené. ....
b) pri členskom zápore sa popiera iba vetný člen. Vyjadruje sa zápornou časticou nie, ktorá sa kladie tesne pred člen, ktorého sa zápor bezprostredne týka: Víťaziť idete, nie umierať. Rybu chytať za hlavu, a nie za chvost.

Zápory rozlišujeme:
•gramatický – vetný a členský zápor
•slovotvorný – vznikol pripojením predpony ne-, bez- k substantívnemu, adjektívnemu alebo príslovkovému základu: nezmysel , nezhoda, nepredajný, bezduchý, bezcieľne,... niektoré majú kladný výraz: nehoda, neduh, nerast,...
•slovníkový – vidieť pri antonymných výrazoch: pekný – škaredý, dobre – zle, pomáhať – brániť,...

II.
a) Z funkčného hľadiska je jednoduchší členský zápor, ktorý popiera iba vetný člen a nie výpoveď vcelku = tzv. čiastkový zápor.
b) Funkčnejšie zložitejší je vetný zápor, ktorý popiera celú vetu = celkový zápor. Popiera:
•samostatnú vetu: Nerozumiem. Nechápe situáciu. Nepracuje. nevyučuje sa na zmeny.
•vetu v priraďovacom súvetí: Išiel včas a nezmeškal vlak.
•nadradenú i podradenú vetu v podraďovacom súvetí: Nie som si istý, že/či príde. Myslím, že nepríde.
c) v slovenčine je gramatikalizovaný aj tzv. dvojitý zápor: nikto neprišiel, Dlho nik nič nevyriekol. No nechce čítať nik nič.
d) rovnako sa formou vetného záporu vyjadruje čiastkový zápor – býva to vo vetách so súhrnovými vymedzovacími zámenami, ktoré vyjadrujú hornú hranicu súhrnu: všetci, všade, vždy,... a s príslovkami mieri podobného významu: celkom, dočista , úplne,...
e) dvojitý vetný zápor slovies v prísudku alebo vetnom základe ruší záporný význam; má kladný zmysel, pravda, s iným štylistickým zafarbením (štylistická figúra, tzv. litotes): Nemôžem sa nepriznať, že sa ťa ctím. Nech príde, čo má prísť, nebudeme nepripravení. ...možno mi seba samého zhubiť : nemožno mi ťa neľúbiť.

Zápor sa v kladnej vete vyjadruje aj lexikálne, časticami: figu(borovú), čert(a), hrom(a), parom(a). Sú také chodníky, lež parom sa v nich vyzná. Čert ma po pirohoch.