-je mäkký vzor, teoreticky je neuzavretý a produktívny. Pri tomto vzore je dôležité aj to, že sa relačná morféma -í, -ia, -ie po predchádzajúcej dĺžke nikdy neskracuje (líščí, netopierí). K druhovým adj. s príponou -í, -ia, -ie patria adj. utvorené od názvov zvierat a iných živočíchov alebo bytostí zakončené na –ík, (brhlík, červík, kamzík, kolibrík). Nastáva tu striedanie í/i v koreňovej slabike pred slovotvornou príponou (brhličí, červičí). Zároveň sa tu realizuje aj konsonantická alternácia k/č pred slovotvornou príponou –í. Rovnako treba uplatňovať obidva druhy alternácie aj pri tvorení živočíšnych adj. od zdrobnenín typu ko-ník – koničí, orlík – orličí, oslík – osličí. Zákonitosť striedania á/a sa rozširuje i na ďalšie prípady uvádzaním dvojtvarov (vták – vtáčí/vtačí), ako i na striedanie ú/u (kohút – kohútí/ kohutí). Podľa vzoru páví sa skloňujú druhové (živočíšne) adj. utvorené príponou –í, -ia, -ie od zvieracích subst. (lev – leví), od niekoľkých osobných (skutočných aj fiktívnych) subst. (človek – človečí, baba – babí, striga – stridží, obor – obrí) a výnimočne aj od subst. označujúcich veci (v umeleckom a hovorovom štýle), napr. socha –soší, smrek – smrečí.

V skupine adj. vzoru páví sa vyskytujú aj adj. odvodené od subst. so spoluhláskou j na konci tvarotvoného základu (papagáj – papagájí). Pretože po spoluhláske j nemôže byť z foneticko-fonologických príčin dvojhlásky ia, ie, iu pádové prípony obsahujúce vokály sa skracujú: papagájeho, papagájemu, papagája (N sg. feminína), papagáju.
Adj., ktorých tvarotvorný základ sa končí na ď, ť, ň, ľ, napr. hadí, kohútí/kohutí, vraní, včelí zachovávajú mäkkosť spoluhlásky vo všetkých pádoch, teda aj pred -o- v L sg. mask.a neutier (o haďom, kohúťom, vraňom, včeľom) a v I st. feminín (haďou, kohúťou, vraňou, včeľou).
V L sg. maskulín a neutier a v I sg. feminín sa popri tvaroch s pádovými príponami –om a –ou vyskytujú tvary na -iom a -iou (o páviom očku, o babiom lete; pod Babiou horou, husiou mas-ťou).Tvary s príponami –iom, -iou sú v rozpore s kodifikáciou súčasnej spisovnej slovenčiny.
V piatich pádových formách (L sg. maskulín a neutier, G, D, L a I sg. feminín)sú relačné mor-fémy všetkých skloňovacích vzorov rovnaké. V ostatných pádoch sa jednotlivé skloňovacie typy odlišujú len vo vokalickej zložke jednotlivých relačných morfém.

Skloňovanie privlastňovacích prídavných mien
- patria sem adjektívne deriváty vyjadrujúce vzťah k individuálne, určitej, referenčne konkre-tizovanej živej bytosti. Pomenúvajú príznak vyplývajúci zo vzťahu k jednotlivcovi k ľudské-mu alebo zvieraciemu indivíduu. V texte plnia predovšetkým identifikačnú funkciu.
Morfologicky sú slovenské privlastňovacie adj. charakterizované osobitným kongruentným deklinačným typom. Vydeľuje sa pre ne osobitný skloňovací typ, ktorý platí pre kongruentné slová s významom individuálnej príslušnosti. Možno tu hovoriť o posesívnom kongruentnom skloňovaní. Je preň charakteristická nulová relačná morféma v N sg. maskulín, -a v ženskom a –o v strednom rode. V N pl. sú to relačné morfémy –i a –e.

Privlastňovacie adj. sa skloňujú podľa vzoru otcov/matkin.
- vzor otcov
- skloňujeme privlastňovacie adj. odvodené príponou –ov, -ova, -ovo (sg.), -ovi, -ove (pl.) od subst. mužského rodu:
•osobných vlastných mien a priezvisk (Ján-ov, Jožko, Hviezdoslav, Puškin, Dickens);
•osobných všeobecných mien (brat, žiak, sused, priateľ, syn);
•zvieracích vlastných mien (Dunčo, Zahraj, Pejko, Bodrík);
•zvieracích všeobecných mien (pes – psov, medveď-ov, lev-ov, tiger – tigrov);

-vzor matkin
- sa skloňujú privlastňovacie adj. odvodené príponou –in, -ina, -ino (sg.), -ini, -ine (pl.) od subst. ženského rodu:
•rodných (krstných) mien (Anna, Ema, Vierka, Marta);
•hovorových foriem priezvisk (Figulička, Hlavajka, Ilčíčka);
•osobných všeobecných mien (sestra, švagriná, kolegyňa, kamarátka, dcéra);
•zvieracích vlastných mien (Rysuľa, Micka, Murka, Ruža);
•zvieracích všeobecných mien (mačka, koza, sliepka, ťava, líška);

Vzor otcov/matkin je takmer paradigmaticky produktívny. veď privlastňovacie adj. možno utvoriť temer od každého názvu osoby okrem názvov typu Vajanský, Tajovský, Dante, Verdi.
V súvislosti s privlastňovacími adj. upozorňujeme na tieto skutočnosti:
1.Mužské priezviská domáce i cudzie zakončené na –ov alebo –in sa v slovenčine skloňujú podľa vzoru chlap (Ondrejov – od Ondrejova, Ondrejovovi, Ondrejovovom);
2.Zemepisné mená mužského rodu zakončené na –ov sa skloňujú podľa vzoru dub (Leopol-dov, z Leopoldova, Leopoldovu, o Leopoldove, za Leopoldovom);
3.Zemepisné mená stredného rodu zakončené na príponu –ovo sa skloňujú podľa vzoru mesto (Hurbanovo – z Hurbanova, k Hurbanovu, o Hurbanove, pred Hurbanovom);

Nesklonné prídavné mená
- chýba im kategória zhody (kongruencie),a preto sa neohýbajú. Vždy stoja pred subst. Možno ich rozdeliť na dve samostatné skupiny:
-adj. cudzieho pôvodu- zo sémantického hľadiska sa delia na viaceré skupiny. Najpočetnejšia je skupina obsahujúca isté farby a farebné odtienky (bordó, pepito, kaki). Druhú skupinu tvoria slová, ktoré vyjadrujú hodnotenie na osi dobrý – zlý (fajn, príma, senzi, grogy, tip-top) alebo na osi pekný – nepekný (nóbl, šik, sexi). Niektoré cudzie adj. určujú kvalitu istých látok (plisé, glacé, froté, buklé)
-adj. domáceho pôvodu- sa delia na dve podskupiny. 1.= adj., ktoré hodnotíme ako slangové výrazy. Vznikajú skracovaním celých adj. (bezvadný – bezva, špeciálny – špeci). 2.= slová z detskej reči (baka, čača, kaka).
Tak ako pri subst., tak aj pri adj. je tu živá tendencia odstraňovať nesklonnosť, väčšinou pomocou slovotvorných prípon: fajn+ový, lil+avý, pepit+ový, prím+ový, čač+aný.