Pravopis a písanie prídavných mien
Tvrdé –ý/y sa pri skloňovaní adj. vyskytuje v príponách vzoru pekný, otcov/matkin, a to v relačnej morféme I sg. –ým a v relačných morfémach nepriamych pádov plurálu ( G a A –ých, D – ým, L –ých, I –ými).
Mäkké í/i sa vždy píše v relačných morfémach pri skloňovaní adj. podľa vzoru cudzí a páví. Okrem toho aj v N pl. pri skloňovaní podľa vzoru pekný, otcov/matkin, ak prídavné meno rozvíja životné maskulínum.
Veľmi dôležité je rozlišovanie prípon –(k)yňa, -ina, -iná, ktorými sa tvoria subst. a prípony –ina, ktorou sa tvoria privlastňovacie adj. od subst. ženského rodu.
Podobne treba rozlišovať prípony –ová, ktorou sa tvoria jednak ženské priezviská, jednak vzťahové adj. (Jančová, jahodová) a príponou –ova, ktorou sa tvoria privlastňovacie adj. ženského rodu od maskulín (otec – otcova, Bernolák-ova slovenčina).
Prípony privlastňovacích adj. –ova, -ovi, -ove; -ina, -ini, -ine sú vždy krátke

V slovenčine existujú aj plurálové tvary s príponou –ové. Nejde tu ale o adj., ale o vlastné subst. (ženské mená) v pl. (Haluzové, Tóthové). Spisovná slovenčina nepozná podobu s príponou –oví (Horváthoví, Slovákoví), lebo na pomenovanie viacerých osôb z tej istej rodiny používame podobu s príponou –ovci. Priezviská môžu mať v pluráli aj príponu –ovia (Kováčovia, Bottovia). Tieto tvary označujú niekoľko príbuzných alebo nepríbuzných osôb s rovnakým priezviskom. Príponou –ovci sa v slovenčine tvoria aj názvy príslušníkov nejaké-ho hnutia či strany (bernolákovci, štúrovci, mečiarovci) a píšeme ich s malým začiatočným písmenom, lebo ide o zástancov a priaznivcov A. Bernoláka, Ľ. Štúra, V. Mečiara.
V strednom rode sa často stretávame s nesprávnym používaním tvarov N sg. s príponami –ové, -iné (bratové auto, sestriné dieťa) namiesto s privlastňovacou príponou –ovo, -ino.

S veľkým začiatočným písmenom sa píšu všetky privlastňovacie adj., ktoré sú odvodené prí-ponami –ov/-in od vlastných subst. osôb (krstných mien a priezvisk)a tiež od zvierat (Jozefov,
Matuškov, Dunčov, Evin, Figuličkin, Rysulin). Pri osobných depropriálnych privlastňovacích adj. mužského rodu možno počítať s konkurenciou podôb na –ov, ova, -ovo/-ovi, -ove s adj. na –ský, -ská, -ské/-ovský, -ovská, -ovské (indiánsky stan – Indiánov šíp).
Pri písaní názvov ľudských sídiel platí zásada, že sa píše s veľkým začiatočným písmenom každé plnovýznamové slovo bez ohľadu na to, či ide o vlastné meno, alebo nie (Dobšinská Ľadová Jaskyňa). Tento spôsob písania sa však neuplatňuje pri iných zemepisných názvoch. V ostatných vlastných menách, a to vo viacslovných názvoch vodných tokov, jazier, vrchov, pohorí, dolín, jaskýň a pod. píšeme s veľkým písmenom len rozlišovacie adj., kým všeobecné subst., ako napr. hora, lúka, pleso, potok, dolina, jaskyňa píšeme s malým začiatočným písmenom (Dobšinská ľadová jaskyňa).

Pri písaní spojovníka platí syntaktická, presnejšie syntagmatická zákonitosť. Podľa všeobec-ného významového vzťahu medzi prvou a druhou časťou zloženého adj. rozlišujeme zloženi-ny zlučovacie (vzťah priradenia, koordinácie), napr. slovensko-ruský slovník a určovacie (vzťah podradenia, determinácie), napr. prírodovedný (zo spojenia prírodné vedy).
Spojovník (-) sa píše:
-v zložených adj. na vyjadrenie zreteľne vydelených zložiek/častí (literárno-hudobný, výchovno-vzdelávací, cyrilo-metodský, bielo-modro-červená;
-v zložených privlastňovacích adj. utvorených od vlastných mien (Boylov-Mariottov zákon);
-na označenie obapolnosti, vzájomnosti (česko-slovenské literárne vzťahy);

Spojovník sa nepíše v tých zložených adj., ktoré:
-sú utvorené od združených pomenovaní, resp. slovných spojení subst. s určujúcimi adj. alebo číslovkami (literárna veda – literárnovedný, modré oči – modrooký)
-vyjadrujú jednotu, celistvosť (ide predovšetkým o pomenovania farieb a farebných odtienkov): bledozelený, tmavočervený, oceľovosivý, bieloruský, indoeurópsky.
Je tu rozdiel medzi zlučovacími a určovacími zloženými adj., ktorými sa označujú farby, lebo rozdiel nie je iba vo farbe, ale aj v pravopise. Zlučovacie zložené adj. sa píšu so spojovníkom, kým určovacie zložené adj. sa píšu bez spojovníka. Napr. modro-zelené šaty sú šaty s modrý-mi aj zelenými vzormi (ide o dve farby), modrozelené šaty sú jednofarebné šaty tyrkysovej farby.

Písaním alebo nepísaním spojovníka sa naznačuje, či ide o vyjadrenie samostatnosti význa-mov, alebo o vyjadrenie jednoty, celistvosti a o tvorenie od združených pomenovaní, či od ustálených lexikalizovaných slovných spojení, napr:
srdcovo-cievny (týkajúci sa aj srdca, aj ciev)
srdcovocievny (týkajúci sa len srdcových ciev)
kultúrno-politický (zo spojenia kultúry a politický)
kultúrnopolitický (týkajúci sa kultúrnej politiky)
anglo-americký (anglický aj americký)
angloamerický (týkajúci sa Angličanov a Američanov ako jedného celku)