PROZODICKÉ SYSTÉMY

Prozódia je systém akým je usporiadaný verš po rytmickej stránke. Rytmus sa vo všeobecnosti zakladá na opakovaní určitého jazykového prvku. Samotné opakovanie vytvára metrický impulz. Schéma podľa ktorej sa určitý jazykový prvok vo verši opakuje sa nazýva metrum. Metrum je však schéma dokonalá, je to norma, ktorej sa dá len priblížiť. Rytmus sa zväčša viac alebo menej od tejto normy odkláňa. Podľa toho, aký jazykový prvok tvorí rytmus rozlišujeme tieto prozodické systémy:

Systém časomerný, alebo Časomiera – na tvorbe rytmu sa zúčastňuje dĺžka slabiky. Rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík. Dĺžka slabík je merateľná časom – preto aj názov časomerná. Jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra. Na vyslovenie dlhej slabiky potrebujeme čas dvoch mór, na vyslovenie krátkej jednu móru. Slabika sama o sebe však nie je metrickou jednotkou – tú tvorí až po spojení s inými slabikami – vtedy sa volá stopa. Stopa je tvorená dvoma alebo troma slabikami. V časomiere sa používajú stopy trochej dk, jamb kd, daktyl dkk, spondej dd – jedine daktyl je trojslabičný. V časomernom verši sa často nahrádza spondejská stopa daktylskou, pretože súčet mór je rovnaký – při spondeji dve dlhé dávajú súčet štyroch mór, rovnako jako při daktyle dve krátke dávajú dve móry a dlhá tiež dve, teda do kopy štyri móry. Najznámejšie druhy časomerného verša sú hexameter (6- stopový daktylský alebo daktylsko – spondejský verš. ), pentameter (päťstopový daktylský verš). Spojenie hexametra a pentametra vytvára elegické distychon. (elégiem, epigramy). Časomerný systém sa používal v antike a klasicizme.

Sylabický prozodický systém voláme aj slabičná prozódia, vôbec sa neopiera o stopovú organizáciu verša. Na vytváraní rytmu sa podieľajú tieto rytmické prvky:

Rovnoslabičnosť (izosylabizmus), intonačná prestávka deliaca verš na dve časti

Spájanie veršov do dvojverší a dvojveršov do štvorverší – súvisia spolu významovo


Združený rým

Rytmicko – syntaktický paralelizmus (keď je verš vlastne aj vetou, opakom je enjambement alebo veršový presah, kedy sa koniec verša nezhoduje s koncom vety)


Sylabická prozódia sa u nás uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu. Korene tejto prozódie však siahajú ešte hlbšie – do obdobie slovenskej barokovej poézie a tvorby Hugolína Gavloviča.

Počet slabík vo veršoch nie je záväzný, napríklad Štúrovci používali dvanásťslabičný verš, ale používal sa aj osemslabičný verš – oktosylab, alebo verše kombinované 8-6-8-6. Dôležitú rytmickú funkciu v sylabickej prozódii má aj časté opakovanie slov, alebo skupín slov.

Sylabotonický veršový systém (slabično prízvučná prozódia) sa opäť opiera o stopovú organizáciu veršov. Dôležitá však nie je dĺžka slabiky, ale jej prízvučnosť, resp. neprízvučnosť, teda slovný prízvuk. Sylabotonická prozódia pozná len tri stopy, a to trochej (prízvuk a neprízvuk), jamb (neprízvuk a prízvuk) a daktyl (prízvuk, neprízvuk a neprízvuk)


Podľa toho, z akých stôp je verš tvorený rozlišujeme verše trochejské, daktylské, jambické a daktylotrochejské. Aj tento druh prozódie predpokladá rovnaký počet slabík vo veršoch, tvoria však vždy pravidelné stopy – na rozdiel od sylabickej prozódie, teda rovnaký počet slabík vyplýva čisto z organizovanosti do stôp. Avšak z prísnej stopovej organi-zovanosti tejto prozódie vyplýva často i nebezpečenstvo prílišnej rytmickej jednotvárnosti. Tomuto nebezpečenstvu sa básnici vyhýbajú narúšaním ideálneho metra. Sylabotonická prozódia dosť výrazne narúša rytmicko-syntaktický paralelizmus, veršové presahy sú veľmi časté. Sú však používané za účelom odstránenia rytmickej jednotvárnosti. Signalizátorom konca verša je teda rým.