VZŤAH LEXIKOLÓGIE K INÝM DISCIPLÍNAM

L úzko súvisí so spoločen. vedami, vedami o človeku, pretože jazyk sa chápe ako znak, sú to: všeobecná teória znakov = semiotika, psychológia, sociológia, etnológia, sociolingvistika, etnografia, antropológia, Všetky majú vplyv na metodológiu L-ie.

Metódy:

Metóda je súbor zásad vedeckých a technických postupov, ktorých použitie umožňuje osvetliť skúmaný jav. Súbor týchto postupov = metodika práce. Základné metódy lingvistiky sú deduktívno-induktívnej povahy.
L je veda empirická a analytická (poznávacia - rozbor)

metódy integratívnych vied (tj. vied, ktoré zovšeobecňujú poznatky jednotl. vied a spätne ich obohacujú)

• met. dialektic. a historického materializmu (vzťah jazyk a myslenie, j. a spoločnosť)
• met. formálnej logiky a matematiky (pri skúmaní významu)
• matematicko-štatistický výskum (kvantitatívny výskum)

jazykovedné metódy

• metóda štruktúrnej analýzy (odkrýva vťahy medzi jednotkami SZ)
• generatívna metóda (umožňuje vytvárať – generovať gramaticky správne reťazce - vety)
• synchrónna lexikológia
• diachrónna (historická) lexikológia, jej súčasťou je etymológia
• dynamická synchrónia (pohyb v J. v danom období – príčiny a prejavy)

špecifické metódy (komplementárne – vzájomne sa doplňujúce)

• semaziologická (centrálna) – od výrazu k obsahu, keďže LJ=bilaterálna jednotka (uplatňuje sa pri skúmaní viacvýznamovosti a homonymie, pri výkladov. slovníkoch, napr. kniha, dať), obsah = lexikálny a slovotvorný význam –teľ, -ka
• onomaziologická od obsahu k výrazu (využíva sa pri skúmaní synonymie, pri opise slovotvorného systému a odbornej terminológie, revať, kričať), výraz = zvuková (grafická), morfemat., morfolog. a slovotvorná forma (aká je slovotvor. forma odv. slov. pomen. činiteľ deja)

SLOVO - LEXÉMA

-základná bilaterálna jednotka jazyka, abstraktná jednotka jazykového systému, ktorá nie je dostupná priamemu pozorovaniu, v textoch pozorujeme iba konkrétne slovné tvary, teda podoby opatrené gramatickými morfémami
-formálno-významová jednotka jazyka konštituovaná dialektickou jednotou istého jednotného významu, jednotného gramatického stvárnenia a svojrázneho, ako celok premiestniteľného fonematického radu
-jednota lexémy /zvukovej formy/ a semémy /významového obsahu, ktorý je daný zoskupením elementárnych významových príznakov - sém/

• jednotný význam, jednotná významová štruktúra – každé slovo má istú len sebe vlastnú sémantickú hodnotu, ktorou sa zaraďuje na základe uvedomenej odlišnosti alebo podobnosti sémantických príznakov do systému SZ, slovo pomenúva:
  -javy samostatne existujúce /lampa, Prešov, mládež, veľkosť /
  -príznaky samostatne jestvujúcich javov /ľahký, stavať, doma/
  -odkazuje na pomenované javy /ja, ten, tam, vtedy/
  -vyjadruje vzťahy medzi javmi /domov a škola, kniha na stole/
  -vzťah hovoriaceho k výpovedi /asi prídem, mám len päť korún/
  -citové, vôľové stavy hovoriaceho /ach, jaj/, zvuky mimojazykovej skutočnosti /bum, chŕŕ/
• formálna ucelenosť, t. j. prítomnosť gramatického stvárnenia platného pre celú jednotku, ak majú jednotky navzájom odlišné gramatické stvárnenie, ich spojenie je syntagmatické: ide o združené pomenovania /vysoká škola, minerálna voda/, frazeologické jednotky /mať maslo na hlave/ alebo o voľné syntagmatické spojenia /vysoký dom, pomáhať rodičom/
• zvuková ucelenosť, ktorá sa prejavuje:
  - v pevnej kombinácii foném,
  - v premiestniteľnosti slova ako celku v texte,
  - v jednotnom prízvukovom stvárnení (v slovenčine existujú aj neprízvučné slová – príklonky a predklonky, ktoré ako kontextové slová nemajú vlastný prízvuk, lež sa prikláňajú k prízvučným slovám a utvárajú s nimi jednu rytmickú jednotku),
• nepreniknuteľnosť, t. j. nemožnosť vsunúť do slova iné slovo,
  -ak medzi dve jednotky spojenia možno vsunúť iné slovo, obe jednotky sú samostatnými slovami : veľký dom – veľký biely dom

Základná jednotka lexikálnej roviny

• hľadisko zvukovej roviny – slovo - ucelený a vo vete ako celok nepremiestniteľný rad foném, ktorý je nositeľom suprasegmentálnych a delimitačných prvkov,
• hľadisko morfologickej roviny – slovo – súbor tvarov členených na morfémy, t. j. najmenšie formálne jednotky vydeliteľné významom alebo funkciou a vyjadrujúce gramatické významy, t. j. gramatické kategórie jazykovými prostriedkami,
• hľadisko syntaktickej roviny – slovo - funkčná onomatológia a funkčná syntax, slová vstupujúce do syntagiem, majú teda funkciu vetných členov /vymedzuje iba autosyntagmatické slová, plnovýznamové slovné druhy a zámená, kým pomocné slová ako čisto vzťahové prvky ostávajú mimo syntaktického vymedzenia.

Základné jazykové funkcie slova

• nominatívna, pomenovacia (poznávacia) - jej pomocou javy identifikujeme, rozlišujeme
• signifikatívna, označovacia (designatívna, referenčná) – pomenovanie javov a predmetov skutočnosti
• komunikatívna, dorozumievacia (plní ju jaz. jednotka v komunikácii)
• pragmatická, miesto jazykovej jednotky v systéme – spoločenské a individuálne postoje hovoriacich ku skutočnosti a k jazykovým prejavom
• f. mentálna – pri myslení ju plní tzv. vnútorná reč
• slovo je priesečníkovou jednotkou medzi paradigmatickou a syntagmatickou súradnicou štruktúrnej organizácie jazyka

TYPY LEXIKÁLNYCH JEDNOTIEK

Varianty slova:

• hláskoslovné varianty, t. j. podoby s hláskoslovnými rozdielmi v koreni slov, na slovotvorných švíkoch, v hláskovom zakončení slovotvorného základu: špľachnúť – šplechnúť, škrabať – škriabať, zosmradnúť – zosmrdnúť, hrôza – hrúza, trocha – trochu,
• tvarotvorné, morfologické varianty líšiace sa príslušnosťou do odlišných gramatických kategórií: ten obyčaj – tá obyčaj (F. Miko, 1962), tá maniera – ten manier,
• slovotvorné varianty, t. j. odvodené slová s odlišnými hláskovými podobami významovo totožných slovotvorných formantov: suseda – susedka, suchoty – suchotiny, rozpačito – rozpačite.