Lexikológia

– náuka o slovnej zásobe, lexis = slovo, logos = náuka, veda
predmet skúmania: SZ – lexika, vlastnosti slov a slovných spojení ako pomenovacích jednotiek, skúmanie vzájomného vzťahu týchto jednotiek v systéme slov. zásoby aj pri použití v jazykovom prejave, určenie lexiká. významu, vzťah významu a pojmu.

Lexikón = lexikálny subsystém jazyka je vnútorne štruktúrovaný, hierarchizovaný systém podsystémov, súbor, kt. je otvorený, t.j. prijíma, adaptuje cudzie prvky, ale patrí sem aj odb. terminológia, ktorá stále rastie. Jazykové jednotky sú usporiadané v tzv. čiastkových systémoch, v poliach, v mikrosystémoch.

SZ slovenčiny = celonárodný jazyk. Jeho variety: spisovný j., nárečia, slang, argot, žargón
spisovný jazyk

• najdôležitejšia forma národného jazyka
• jazyk sloven. školy, kníh, novín, divadla, rozhlasu a TV

je v protiklade s:

• teritoriálnymi nárečiami – osobitná hláskoslovná, gramatická a lexikálna stavba:
• západoslovenské
• stredoslovenské
• východoslovenské

sociálnymi nárečiami – reč rozlič. skupín spojených spoločnými záujmami, rovnakou činnosťou, profesiou (nemajú vlastnú zvukovú, gramatickú a lexikálnu stavbu, prepožičiavajú si ju zo spisov. slovenčiny alebo z teritoriálnych nárečí)

• slang (študentský, vojenský, poľovnícky)
• argot

Zákl. jednotka SZ: slovo.
Slovo sa skúma z hľadiska:

1. významu,
2. miesta v celkovom systéme lexiky,
3. pôvodu,
4. gramatických vlastností,
5. sféry používania v komunikácii,
   expresívno-štylistickej charakteristiky.

Aktívna SZ = 5 – 10 tis. lexikálnych jednotiek (jednotlivec ju používa v hovor. a písan. prejavoch)
Pasívna SZ = 6x bohatšia, väčšia, v modernej SZ je asi milión lex. jednotiek, terminológia je najbohatšia oblasť SZ (komunikant jej rozumie, ale ju aktívne nepoužíva)
Bernolák, A.: Slowár Slowenskí, Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí (6-zv. preklad. 1825-27)

ČIASTKOVÉ LEXIKOLOGICKÉ DISCIPLÍNY

Členenie lexikológie:

1. syntagmatická (kombinatorická) – vzťahy medzi LX-ymi jednotkami zoskupenými v jednom syntakt. rade –lineárne
2. paradigmatická – významy LX-ych jednotiek, ich vzťahy vnútri 1 LX-ej jednotky alebo medzi viacerými 1-význ. LX

jednotkami, alebo viacvýzn. LXJ-ami. Podľa predmetu skúmania sa v jej rámci rozlišuje:

• lexikálna sémantika,
• onomaziológia,
• derivatológia,
• frazeológia,
• terminológia,
• onomastika,
• lexikografia.

lexikálna sémantika, semaziológia – metodologicky postupuje od formy k obsahu, zaoberá sa významom LJ-iek a významovými vzťahmi.

onomaziológia – náuka o pomenovaniach, patrí sem aj derivatológia - náuka o tvorení slov, ako sú utvorené tie slová, ktoré svojou formálnou štruktúrou naznačujú svoj lexikálny význam – tzv. slovotvorne motivované slová (odvodené i zložené – 2/3 SZ), t. j. slová tvorené od iných slov zmenou ich morfematickej štruktúry.

Na základe špecifických čŕt sa vyčleňuje:

frazeológia – náuka o viaclovných lexikálnych jednotkách, ktoré sú napospol štylisticky príznakové (jestvuje viacero výmedzení f-ie), v širšom chápaní:

• priame združené pomenovania
• nepriame pomenovania – frazeologické jednotky
• frazeologizované spojenia – ustálenosť, nezameniteľnosť komponentov v lexikálnom obsadení, neúplná paradigma komponentov, výskyt petrifikovaných a zastaraných výrazov a tvarov.

terminológia – náuka o odborných termínoch

• základné vlastnosti
• význam odborného termínu v porovnaní s neterminologickým pomenovaním
• štruktúra odborných termínov
• zdroje, ustálenosť termínov
• terminologizácia a determinologizácia

onomastika – náuka o vlastných menách

lexikografia – náuka o vedeckom zostavovaní slovníkov (rozlič. druhy opisov. slovníkov, typológia slovn., stavba hesiel, spôsoby výkladu, gram. a štyl. charakter slov, exemplifikácie)

LEXIKÁLNA ROVINA V POROVNANÍ S INÝMI JAZYKOVÝMI ROVINAMI

• zahŕňa viac prvkov, má bohatšiu a rozmanitejšiu sieť vzťahov medzi prvkami
• najbezprostrednejšie spojená s mimojazykovou skutočnosťou
• prechodné oblasti medzi rovinami:

tvorenie slov

• prepojenie lexikálnej a morfologickej roviny: paralelnosť a totožnosť formálnych prostriedkov: slová i gramatické tvary sa tvoria predponovými a príponovými morfémami, často sa tá istá morféma využíva na tvorenie slov i tvarov (konverzia: zlý – zlo, letieť – let – 0, žab-a – žab-í)
• prepojenie lexikálnej a syntaktickej roviny: paralelnosť vo vzťahoch medzi členmi syntagiem a komponentmi odvodeného slova alebo zloženého slova (X spieva – ten, kto spieva =spevák, má tvrdú hlavu – tvrdo-hlav-ý)

oblasť viacslovných pomenovaní, t. j. pomenovacích jednotiek zložených z viac ako jedného slova, ale vyjadrujúcich jeden celistvý význam

• prepojenie lexikálnej a syntaktickej roviny: medzi slovami ako komponentmi pomenovaní sa zachovávajú syntaktické vzťahy, realizujú sa syntaktické konštrukcie, ale
  -význam spojení je celistvý, nie je súhrnom lexikálnych významov jednotlivých komponentov,
  -spojenia nemožno rozčleniť na menšie jednotky, lebo by stratili alebo pozmenili svoj význam,
  -netvoria sa zakaždým znovu, ale fungujú ako celok a majú rovnakú hodnotu ako jednoslovné pomenovania,
• priame (združené pomenovania) : vysoká pec, národná rada, skok o žrdi, kysličník uhličitý
• nepriame metaforické (frazeologické jednotky): na nevydržanie, lanské snehy, päsť na oko, vodiť za nos, vziať nohy na plecia, streliť capa, vypáliť rybník

VZŤAH LEXIKOLÓGIE K INÝM DISCIPLÍNAM

L úzko súvisí so spoločen. vedami, vedami o človeku, pretože jazyk sa chápe ako znak, sú to: všeobecná teória znakov = semiotika, psychológia, sociológia, etnológia, sociolingvistika, etnografia, antropológia, Všetky majú vplyv na metodológiu L-ie.

Metódy:

Metóda je súbor zásad vedeckých a technických postupov, ktorých použitie umožňuje osvetliť skúmaný jav. Súbor týchto postupov = metodika práce. Základné metódy lingvistiky sú deduktívno-induktívnej povahy.
L je veda empirická a analytická (poznávacia - rozbor)

metódy integratívnych vied (tj. vied, ktoré zovšeobecňujú poznatky jednotl. vied a spätne ich obohacujú)

• met. dialektic. a historického materializmu (vzťah jazyk a myslenie, j. a spoločnosť)
• met. formálnej logiky a matematiky (pri skúmaní významu)
• matematicko-štatistický výskum (kvantitatívny výskum)

jazykovedné metódy

• metóda štruktúrnej analýzy (odkrýva vťahy medzi jednotkami SZ)
• generatívna metóda (umožňuje vytvárať – generovať gramaticky správne reťazce - vety)
• synchrónna lexikológia
• diachrónna (historická) lexikológia, jej súčasťou je etymológia
• dynamická synchrónia (pohyb v J. v danom období – príčiny a prejavy)

špecifické metódy (komplementárne – vzájomne sa doplňujúce)

• semaziologická (centrálna) – od výrazu k obsahu, keďže LJ=bilaterálna jednotka (uplatňuje sa pri skúmaní viacvýznamovosti a homonymie, pri výkladov. slovníkoch, napr. kniha, dať), obsah = lexikálny a slovotvorný význam –teľ, -ka
• onomaziologická od obsahu k výrazu (využíva sa pri skúmaní synonymie, pri opise slovotvorného systému a odbornej terminológie, revať, kričať), výraz = zvuková (grafická), morfemat., morfolog. a slovotvorná forma (aká je slovotvor. forma odv. slov. pomen. činiteľ deja)

SLOVO - LEXÉMA

-základná bilaterálna jednotka jazyka, abstraktná jednotka jazykového systému, ktorá nie je dostupná priamemu pozorovaniu, v textoch pozorujeme iba konkrétne slovné tvary, teda podoby opatrené gramatickými morfémami
-formálno-významová jednotka jazyka konštituovaná dialektickou jednotou istého jednotného významu, jednotného gramatického stvárnenia a svojrázneho, ako celok premiestniteľného fonematického radu
-jednota lexémy /zvukovej formy/ a semémy /významového obsahu, ktorý je daný zoskupením elementárnych významových príznakov - sém/

• jednotný význam, jednotná významová štruktúra – každé slovo má istú len sebe vlastnú sémantickú hodnotu, ktorou sa zaraďuje na základe uvedomenej odlišnosti alebo podobnosti sémantických príznakov do systému SZ, slovo pomenúva:
  -javy samostatne existujúce /lampa, Prešov, mládež, veľkosť /
  -príznaky samostatne jestvujúcich javov /ľahký, stavať, doma/
  -odkazuje na pomenované javy /ja, ten, tam, vtedy/
  -vyjadruje vzťahy medzi javmi /domov a škola, kniha na stole/
  -vzťah hovoriaceho k výpovedi /asi prídem, mám len päť korún/
  -citové, vôľové stavy hovoriaceho /ach, jaj/, zvuky mimojazykovej skutočnosti /bum, chŕŕ/
• formálna ucelenosť, t. j. prítomnosť gramatického stvárnenia platného pre celú jednotku, ak majú jednotky navzájom odlišné gramatické stvárnenie, ich spojenie je syntagmatické: ide o združené pomenovania /vysoká škola, minerálna voda/, frazeologické jednotky /mať maslo na hlave/ alebo o voľné syntagmatické spojenia /vysoký dom, pomáhať rodičom/
• zvuková ucelenosť, ktorá sa prejavuje:
  - v pevnej kombinácii foném,
  - v premiestniteľnosti slova ako celku v texte,
  - v jednotnom prízvukovom stvárnení (v slovenčine existujú aj neprízvučné slová – príklonky a predklonky, ktoré ako kontextové slová nemajú vlastný prízvuk, lež sa prikláňajú k prízvučným slovám a utvárajú s nimi jednu rytmickú jednotku),
• nepreniknuteľnosť, t. j. nemožnosť vsunúť do slova iné slovo,
  -ak medzi dve jednotky spojenia možno vsunúť iné slovo, obe jednotky sú samostatnými slovami : veľký dom – veľký biely dom

Základná jednotka lexikálnej roviny

• hľadisko zvukovej roviny – slovo - ucelený a vo vete ako celok nepremiestniteľný rad foném, ktorý je nositeľom suprasegmentálnych a delimitačných prvkov,
• hľadisko morfologickej roviny – slovo – súbor tvarov členených na morfémy, t. j. najmenšie formálne jednotky vydeliteľné významom alebo funkciou a vyjadrujúce gramatické významy, t. j. gramatické kategórie jazykovými prostriedkami,
• hľadisko syntaktickej roviny – slovo - funkčná onomatológia a funkčná syntax, slová vstupujúce do syntagiem, majú teda funkciu vetných členov /vymedzuje iba autosyntagmatické slová, plnovýznamové slovné druhy a zámená, kým pomocné slová ako čisto vzťahové prvky ostávajú mimo syntaktického vymedzenia.

Základné jazykové funkcie slova

• nominatívna, pomenovacia (poznávacia) - jej pomocou javy identifikujeme, rozlišujeme
• signifikatívna, označovacia (designatívna, referenčná) – pomenovanie javov a predmetov skutočnosti
• komunikatívna, dorozumievacia (plní ju jaz. jednotka v komunikácii)
• pragmatická, miesto jazykovej jednotky v systéme – spoločenské a individuálne postoje hovoriacich ku skutočnosti a k jazykovým prejavom
• f. mentálna – pri myslení ju plní tzv. vnútorná reč
• slovo je priesečníkovou jednotkou medzi paradigmatickou a syntagmatickou súradnicou štruktúrnej organizácie jazyka

TYPY LEXIKÁLNYCH JEDNOTIEK

1. slová – jednoslovné jazykové znaky (motivované a nemotivované)
2. ustálené spojenia jednoslovných jazykových znakov (združené pomenovania a frazeologické jednotky)

Varianty slova:

• hláskoslovné varianty, t. j. podoby s hláskoslovnými rozdielmi v koreni slov, na slovotvorných švíkoch, v hláskovom zakončení slovotvorného základu: špľachnúť – šplechnúť, škrabať – škriabať, zosmradnúť – zosmrdnúť, hrôza – hrúza, trocha – trochu,
• tvarotvorné, morfologické varianty líšiace sa príslušnosťou do odlišných gramatických kategórií: ten obyčaj – tá obyčaj (F. Miko, 1962), tá maniera – ten manier,
• slovotvorné varianty, t. j. odvodené slová s odlišnými hláskovými podobami významovo totožných slovotvorných formantov: suseda – susedka, suchoty – suchotiny, rozpačito – rozpačite.

Základné pojmy:
-slovo – lexéma, formálno-významová jednotka SZ, lexikálna jednotka
-alolexa – konkrétna realizácia v texte, v reči, jaz. jednotky, ktoré majú v texte blízku podobu (písať, píše)
-hyperlexéma – polysémická lexéma, významová stavba v celku (slovníkový význam, napr. 1. až 5. význam slova písať v slovníku ,seméma – v slovníku slovo písať má 5 významov, jednotlivé čiastkové významy, čiže sémy)
-lexia – monosémantická jednotka na rovine druhej abstrakcie (písať ako zaznačovať)

ZÁKLADNÁ PROBLEMATIKA LEXIKÁLNEJ SÉMANTIKY

(semniotika = náuka o znakoch, semiológia – F. de Saussure – znakový charakter jazyka
signifikant = označujúce, signifikát = označované)

Typy znakov (podľa Pierca):

1. ikon – znak založený na vzťahu podobnosti, zvukomalebné slová, metafory (význam)
2. index – znak založený na niektorom druhu ukazovania (náznak)
3. symbol – znak založený na konvenčnom alebo arbitrárnom vzťahu, nemotivovanom (označenie) (červená farba – symbol revolúcie)

Slovo je chápané ako jazykový znak – aliquid pro aliquo

• osobitný druh jazykového znaku, t.j. formálno-obsahový komplex, ktorý označuje časť skutočnosti/znak – vec, akýkoľvek jav, ktorý označuje či zastupuje inú vec

Najmenšie jazykové prvky = morfémy, lexémy, syntagmy, vety
Fonémy nepredstavujú znak, nemajú lexikálny význam, v semiotike sa chápu ako výrazové figúry, patria sem slabiky, litery.

• unilaterálna teória – za znak sa považuje iba materiálna stránka slova, pomenovanie – zvukový obal,
• bilaterálna teória - nerozlučiteľná jednotka znázornená v sémantickom trojuholníku, jednota obsahu a formy, signifiant (signifians) a signifié (significatum) len ako celok sa používajú na označenie denotátov

Charakteristické črty jazykového znaku:

• arbitrárnosť (konvenčnosť, ľubovoľnosť) – medzi vecou (denotátom) a pomenovaním (designátom) nie je súvislosť, vzťah nie je príčinný, synchrónne sa nedá odôvodniť, prečo sa v SJ zviera kôň označuje práve slovom kôň, v ruštine lošaď, v nemčine Pferd, v AJ horse, ľubovoľnosť neznamená svojvoľnosť, pre každého člena istého spoločenstva je použitie slova v danej forme a v danom význame záväzné
• diskrétnosť a lineárnosť – znak má pevný tvar, má začiatok, koniec, jednorozmerná povaha
• sémantickosť (funkčnosť) – vzťah k významu, v jazyku nie sú slová bez významu
• stabilita, invariantnosť

Od čias Fregeho sa zaznačuje sémantický trojuholník. Model znázorňuje základné vzťahy medzi objekt. realitou, myšlienkovou oblasťou a jazykovou oblasťou.

sémantický trojuholník
designát (význam, koncept, obsah)

signifikatívny vzťahdesignatívny vzťah
(významový) (kognitívny)

designátor– – – – – – – – – – denotát (pomenovaný objekt)
denotatívny vzťah (označovací)
Rad foném: r-u-k-a
(Hand, Arm, vonkajšia forma)

• významom slova nie je priamo jav skutočnosti
• zvuková, materiálna forma slova (designátor) neoznačuje tento jav bezprostredne, ale vyjadruje istý obsah (designát), ktorý je odrazom označeného javu vo vedomí hovoriacich
• odraz nie je pasívnym, zrkadlovým odrazom, ale je myšlienkovo spracovaný v procese poznávania, zovšeobecňovania, abstrahovania
• výsledok procesu – pojem alebo zovšeobecnená predstava – ešte nie totožná s lexikálnym významom slova

SEMAZIOLÓGIA (lexikálna sémantika, sémantika)

centrálna disciplína, náuka o slovnom význame, má dva úseky:

• a)aspekt lexikologický – analyzuje slovo ako formálno-sémantickú jednotku
• b)aspekt lingvisticko-sémantický – zaoberá sa fungovaním slova v rečovo-myšlienkových, resp. komunikačných procesoch.

Skúma:

• podstatu lexikál. významu,
• vzájomný vzťah významu a formy slova,
• vzťah medzi javom mimojazykovej skutočnosti a slovným znakom,
• významovú štruktúru slova,
• hierarchiu významov vo viacvýznamovom slove,
• zmeny lexikálneho významu,
• vzájomný vzťah pojmovej (nocionálnej, poznávacej) a expresívnej – emocionálnej zložky lexikálneho významu,
• diferenciáciu slovnej zásoby.
  (Komplementárny termín k semaziológii je t. onomaziológia, metodologicky postupuje od obsahu k forme.)

LEXIKÁLNY VÝZNAM SLOVA

Df. = význam slova je odrazom skutočnosti psychicky spracovaný vo vedomí používateľov daného jazyka, jazykovo stvárnený formou slova i vzťahom k iným jednotkám jazyka a konkretizovaný pri použití slova v istých kontextoch.
Stotožňovanie významu slova s pojmom funguje iba v odborných termínoch, význam slova je zjednodušený pojem, odráža sa v ňom iba bežné poňatie sveta.

Význam slova charakterizujeme dvoma nepriamo úmernými veličinami:

• rozsahom – extenziou, t.j. množstvom denotátov, ktoré daný význam zahrňa (triedou entít)
• obsahom – intenziou, t.j. počtom sémantických príznakov, ktoré daný význam konštituujú (klasifikačne relevantných vlastností)
  Čím je E väčšia, tým je I menšia a naopak: tekutina – nápoj – víno – šampanské
  (vzťah hyperonymie: slovo s väčšou E voči slovu s menšou E, vzťah hyponymie je opačný)

Významovotvorné činitele lexikálnej jednotky, ktoré konštituujú rozličné vzťahy v lexikálnom význame:

vecný činiteľ
označovaná skutočnosť

• psychický činiteľ
• spracovanie označovanej skutočnosti vo vedomí používateľov jazyka
  jazykové činitele
• jazykové stvárnenie psychicky spracovaného logicko-predmetového obsahu, t.j. forma slova (aká forma zodpovedá obsahu, súvislosť medzi formou a obsahom možno pozorovať na príklade kohútik = malý kohút, uzáver na vodovod. potrubí, kôň = zviera, druh telocvič. náradia = motivované slová, lampa, stôl, pes = nemotivov. slová)
• vzťah slova k iným jednotkám jazyka
• pájateľnosť slova v kontexte (valencia)

pragmatický činiteľ
postoj hovoriaceho k označovanej skutočnosti, prejavuje sa v expresívno-štylistickom zafarbení lexikálnej jednotky.

Vzťahy v lexikálnom význame:

• denotatívny: medzi označovanou skutočnosťou a jej myšlienkovým stvárnením, vz. medzi designátorom a denotátom nie je priamy, ale sprostredkovaný. Tá istá jazyková skutočnosť, objekt, mení z hľadiska významu tú istú podobnosť v rozličných jazykoch.
• signifikatívny: medzi myšlienkovým a jazykovým sformovaním, medzi designátorom a designátom, (odvodené a zložené slová)
• štruktúrny: medzi slovom ako jazykovým znakom a inými jazykovými jednotkami na paradigmatickej a syntagmatickej osi (paradig. os: vymedzuje miesto jaz. jednotky v systéme - gramatické slová, odvodené a zložené slová, syntg. os - funkčná, týkajúca sa spájania jednotiek)
• pragmatický: medzi lexikálnou jednotkou a používateľmi jazyka (expresívne slová).

Rozklad lexikálneho významu na menšie prvky

Lex. význam sa konštituuje na základe kategorizácie (klasifikácie) označovaných entít (javov). (Dolník).
Základom kategorizácie je určenie spoloč. vlastností istých entít.

Teória kategorizácie je dvojaká:

1. klasická aristotelovská: kategorizuje sa na základe nevyhnutných a dostačujúcich podmienok (model NDP), z hľadiska rovnorodosti (homogénnosti) vlastností prvkov sémanticky relevantných príznakov danej entity. Sémanticky relevantným príznakom sa prisudzuje status významových postulátov (Carnap, 1952),
2. novšia wittgensteinovská (WK): zakladá sa na asociačných vzťahoch medzi objektmi. WK je základom prototypovej koncepcie. Prototyp = kolektívne uznávaný ako najlepší reprezentant, prototypový exemplár (bezpríznakový, prirodzený, majúci typické vlastnosti).

Príklad: kategória vták – prototyp. vlast.: charakteristický tvar tela, zobák, lietať, mať hniezdo, perie, prototyp. exemplár = vrabec, lastovička, neprototyp. exem. = tučniak, pštros v KSSJ sa uvádzajú pri 1. význame hesla hmyz muchy, mravce, pri hesle hydina sliepky, kačice.

Sémanticky relevantné príznaky z jednej strany zjednocujú homogénne entity do kategórie a z druhej strany odlišujú kategóriu (všetky jej prvky) od iných kategórií, tz., majú dištinktívnu funkciu.

V rámci štrukturalistickej teórie sa uplatňuje komponentová analýza, pomocou ktorej sa význam rozkladá na prvky – komponenty. (V. Blanár: Lexikálno-sémantická rekonštrukcia, 1984)

Lex. význam je komplexný jav a skladá sa z komponentov – sémant. príznakov (sém. zložiek, čŕt), ktoré možno hierarchicky usporiadať.

Jednotkou obsahového plánu jazyka, predstavujúcu význam základnej jednotky – lexémy je seméma.
Seméma je integrálny a štruktúrovaný súbor sém (sémantických príznakov, minimálne dvoch – generickej a špecifikač. sémy).
Séma je najmenším dištinktívnym komponentom lexikálneho významu schopným odlíšiť jednu lexému od druhej.
Noéma – základná významová jednotka v jazyku poukazujúca na základný obsahový prvok (sémant. príznak, sému) v myšlienkovej, resp. konceptuálnej oblasti.

TYPY SÉMANTICKÝCH PRÍZNAKOV

Sémy sa delia z rozlič. hľadísk.
 
Podľa stupňa všeobecnosti – význam LJ-y zahŕňa komponenty rozličnej úrovne abstrakcie (paradigmat. aspekt):

1. klasifikačné alebo kategoriálne – klasémy (sú najvšeobecnejšie sémy, zaraďujú lexikálnu jednotku do najvšeobecnejších lexikálnych tried): apelatívnosť ↔ propriálnosť, konkrétnosť↔ abstraktnosť, životnosť ↔neživotnosť, dynamickosť ↔ statickosť, osoba – nie osoba,
2. generické (identifikačné) komponenty – archisémy, zaraďujú lexikálnu jednotku do príslušného mikrosystému, napr. pohlavie, majúci istý vek, povolanie, rozmer, pohybovať sa, prejavovať emócie,
3. špecifikačné (individuálne, diferenciačné sémy), najužšie späté so skutočnosťou, navzájom odlišujú jednotlivé členy lexikálneho mikrosystému, pomocou nich sa význam identifikuje ako osobitná lex.sém. jednotka.

Podľa funkcie (syntagmat. aspekt):
vychádza sa z toho, že jestvujú sémanticky nezávislé a sémanticky závislé lex. jednotky. Napr. sloveso je typický reprezentant sémanticky závislej jednotky. Sloveso sa sémanticky spája s inými výrazmi na základe kontextového alebo kongruenčného komponentu.
Príklad: sloveso je schopné viazať na seba istý počet doplnení = valencia: sl. bývať je 2-valenčné, vyžaduje 2 doplnenia: niekto býva niekde (agens - sém. charakt. +hum. a lokatív)

Sémantické dištinktívne príznaky – sémy, sémantické podobnosti a rozdiely sa opisujú vo forme binárnych protikladov založených na:

• existencii pozitívneho a negatívneho člena (apelatívnosť – propriálnosť, konkrétnosť – abstraktnosť, dynamickosť – statickosť)
• alebo na významovo relevantnej prítomnosti alebo neprítomnosti daného príznaku (životnosť, látkovosť, pôvod)

KOMPONENTOVÁ ANALÝZA

Príklad: slovo mlieko - analýza lexik. významu na sémantické príznaky (príklad od Horeckého, 1980)

• klasifikačné:
  propriálnosť –
  konkrétnosť +
  počítateľnosť –
  životnosť –
  kolektívnosť –
  látkovosť +
• identifikačné: tekutina +
• špecifikačné:
  biela farba +
  sladká chuť +
  od samíc cicavcov +
  nápoj +
  potravina +

TYPY lexikálnych významov podľa Dolníka:

Na rozličnej abstrakčnej úrovni sú:

1. kategoriálne komponenty (KK) – majú lexikálno-gramatickú povahu, pretože podmieňujú jestvovanie lex-gram. tried slov, t.j. slov so spoloč. významovým komponentom a spoloč. gramat. vlastnosťami: predmetnosť, statický prízn., dynam. prízn., prízn. príznakov,
2. subkategoriálne komponenty (SK) – životnosť/neživ. pri subst., akostnosť/vzťahovosť pri adj., činnostnosť/stavovosť pri slovesách a pod. Aj SK sa dotýkajú gramat. stránky slov: Ž/NŽ pri mask., A/V pri stupň. adj., Č/S pri kategórii sloves. rode,
3. integračné komponenty (INTK, identifik., generické) – zaraďujú (zjednocujú, integrujú) slová do lexikálnosémantických tried, napr. trieda pohybových slovies je určená INTK „pohybovať sa“, adj. označujúce farby INTK „majú istú farbu“ a pod.,
4. individuálne komponenty (INDK) – špecifikujú význam slova ako jedinečnú sémantickú jednotku.
   Vo vlastnom zmysle LV zahŕňa integračný komp. a individuálne komponenty.

Príklady:
učiteľ : KK: substancia (predmetnosť)
SK: životnosť (zahŕňa ďalšie SK: konkrétnosť, počitateľnosť )
INTK: osoba istého pohlavia (vykonávateľ povolania, ALE aj: čašník, záhradník)
INDK: učiť (dištinktívna séma)
predať: KK: dynamický príznak
SK: činnosť + komponenty dotýkajúce sa sloves. kategórií: akčnosť, subjektovosť, objektovosť
INTK: dať (odovzdať, odkúpiť, vziať, dodať)
INDK: za peniaze = už indiv. séma

Najdôležitejšie kritériá určujúce typy LV-ov:

1. pomer denotácie a signifikácie (veci a pojmu),
2. spôsob nominácie,
3. vzťah ku kontextu,
4. funkcia.

Podľa týchto kritérií sa určujú typy lex. významov:

1. denotačný, signifikačný (hodnotiaci) a signifikačno-denotačný /resp. naopak: denotačno-signifikačný/,
2. priamy a prenesený,
3. kontextovo autonómny a kontextovo viazaný,
4. kognitívny (spojený s myslením) a pragmatický (spätý so skúsenosťami, s používaním).

Príklady:
význam slova krčah „nádoba s uchom, so zúženým hrdlom a výbežkom uľahčujúcim pitie“ (podľa KSSJ) charakterizujeme týmito typovými príznakmi:
denotačný, priamy, nemotivovaný, kontextovo autonómny, kognitívny,
strúhať grimasy:
denotačný, prenesený, sémanticky motivovaný, kontextovo viazaný (lexikálnym kontextom), pragmatický.
krpáň (o človeku):
denotačný, prenesený, sémanticky motivovaný (od krpatý), kontextovo autonómny, pragmatický.

Lexikálna presupozícia (predpoklad)

Pojem presupozície prebrali jazykovedci z logiky (Frege -1892), vo väčšom rozsahu od polovice 60-tych rokov 20. stor., Apresian
V lex. jednotke rozlišujeme vlastný, reálny význam a presuponovaný význam. Aj tento sa podieľa na komunikačnom uplatnení LJ-ky. Výklad lex. významov vo výkladových slovníkoch zachytáva presupozíciu explicitne, implicitne alebo obsahuje len vlastný význam.

Príklady:
prebudiť = prebrať zo spánku, z mdlôb, presupoz. význam „spánok, mdloba“ je tu explicitne prítomný, vlast. význam = pôsobiť na niekoho tak, aby sa ocitol v bdelom stave, alebo aby bol opäť pri vedomí
odpovedať = dať odpoveď, presupoz. význam „mať otázku“ je tu implicitne prítomný,
poradiť = dať radu, presupoz. význam „nevedieť, ako si počínať“ nie je zachytený

Významový odtienok (VO)
Termín v lex. semaziológii a v lexikografii frekventovaný, nejednoznačný a sporný.
Motivácia termínu naznačuje, že ide o sémant. jav, ktorý je podobný významu, je „skoro“ ako význam, ale predsa nedosahuje jeho „úroveň“. (Dolník, s. 15). V tomto zmysle sa používa v súvislosti s polysémiou, s obmieňaním významu monosémickej jednotky, vo vzťahu k synonymám.

Vlastnosti VO:

• vzťahuje sa na ten istý pojem ako LV, s ktorým je spätý = najdôlež. vlastnosť,
• odráža nepodstatné, sekundárne obsah. príznaky, ktoré nanarúšajú jednotu vyjadrovaného pojmu,
• jeho závislosť od nadrad. LV je silnejšia ako vzťah medzi 2 LV v polysémantickom slove alebo medzi významami synoným.

Rozlišujúcou vlastnosťou vo vzťahu k LV a VO je stupeň uzuálnosti daný významom jednotky, t.j. do akej miery sa táto jednotka vnútorne prijala v danom jazyk. spoločenstve.

LV má uzuálnu povahu, je v plnej miere konvencionalizovaný.

VO nie je pevnou súčasťou úzu a nie je zakotvený v lex.sémant. systéme ako samostatná jednotka. O VO ide vtedy, ak sa konotačný (periférny) sémant. príznak pridáva k celému komunik. obsahu jaz. znaku.
Ak sa konotačný príznak presunie do obsahovej zložky systémového znaku (ktorý tvoria sémant. príznaky), vzniká nový význam. Predpokladom je, aby VO prenikol v plnej miere do jaz. úzu.

Vo výkladových slovníkoch sa rozlišujú:

• kognitívne (nocionálne) VO-ky, od nadradeného LV-mu sa oddeľuje bodkočiarkou, strúhať 1. rozdrobovať na strúhadle; posmievať sa; s. kyslú, vážnu, nevinnú ap. tvár,
• pragmatické VO, označujú sa kvalifikátormi: expr., pejor. napr. chlap: 1. dospelá osoba mužského pohlavia, muž. pejor. Čo je to za chlapa! Chlap jeden mizerný,
• štylistické VO, so štylistic. kvalifikátormi: hovor., kniž., publ., napr. starobné hovor. starobný dôchodok,
• prenesené VO, napr. udávať: u. tón i pren. určovať smerovanie,
• prenesené pragmatické (napr. pren. expr.), štylistické (napr. pren. hovor.), štylisticko-pragmatické (napr. pren. hovor. expr.) VO: balvan: veľký kameň; pren. expr. veľký kus hmoty vôbec – balvan snehu, ľadu, cigán: 1, príslušník spoloč. skupiny ind. pôvodu žijúci miestami ešte potulným životom; pren. hovor. expr. kto niečím pripomína cigána (tmavou pleťou, prítulnosťou),
• terminologické VO, vyznačené skratkami ako odb., zool., chem., lek. a pod., napr. dubleta lingv. hláskovo, tvarovo al. slovotvorne odlišné 2 podoby toho istého slova al. tvaru, dvojtvar.
  Prvé VO-ky sú nepríznakové, ostatné príznakové.

DIFERENCIÁCIA SLOVNEJ ZÁSOBY ZO SÉMANTICKÉHO HĽADISKA

MONOSÉMICKÉ lex. jednotky – 1F = 1V (odb. termíny, propriá)

Medzi obsahovou a výrazovou zložkou slova jestvujú dvojaké vzťahy:

V1F1
1F = V2 = POLYSÉMIAF2 V = POLYLEXIA
V3F3
tento jav sa nazýva asymetrický dualizmus (AS). Umožňuje ho štruktúra jazyk. znaku – sprostredkovaný vzťah medzi designátorom a denotátom, t. j. AS jazykového znaku je podmienený tendenciou jazyka vyhovieť potrebám ekonomickej (konečným počtom jaz. foriem vyjadriť nekonečný počet denotátov) a efektívnej komunikácie (vyjadrenie jemných rozdielov v myšlienkovom spracovaní odrazov toho istého denotátu).
Horecký (1980): v SSJ pripadá na 100 slov 1500 významov, napr. sloveso mať = 30 význ., ale = 8 v., držať = 15 v.

Základným činiteľom, ktorý pretvára lex. abstrakciu na bezprostredného vyjadrovateľa javu skutočnosti, je kontext.
Kontext = súvislosť, v ktorej sa slovo nachádza, určuje jeho význam, odstraňuje polysémiu, konkretizuje V slova, môže byť východiskom zmeny V slova.
Kontext:

• jazykový – súvislý rad lex. jednotiek prebiehajúci v čase, tento rad zodpovedá istej situácii a jaz. jednotky sú v ňom navzájom dostatočne určené - minimálny k. - potrebný na to, aby sa lex.jednotka stala v jaz. prejave dostatočne významovo určenou (môže ním byť aj 2-slovné syntagm. spojenie: streliť z pušky, streliť gól, streliť zaucho),
• situačný – utvára ho súhrn mimojazykových činiteľov, za ktorých sa uskutočňuje jaz. komunikácia (podaj mi tamto, jeden do prvého...),
• typické kontexty – každá jaz. jednotka sa realizuje v istých k-och, niektoré z nich sú frekventovanejšie, štandardné situácie, štandard. ľud. potreby – štandard. príznaky (dobrý otec, dobrá voda, dobré pero, dobrý lekár) – konvenčne prijaté príznaky ako základ hodnotenia)
  
  Podmienky kontextovej spájateľnosti:
• sémantické činitele – okrem spoloč. špecifik. sém musia mať 2 slová aspoň jednu spoločnú klasifikačnú a identifikač. sému, aby sa mohli zmysluplne spojiť, resp. nesmú mať sémy, ktoré by sa vzájomne vylučovali (mlieko / sypať),
• gramatické činitele – podmieňujú spájateľnosť slov, ktorých prvoradá funkcia je vetotovorná (napr. intencia sloves. deja),
• pragmatické činitele – konotácia: pozitívna – negatívna, expresivita, štylistická hodnota (bez)príznakovosť, tradícia použitia slova.

Vzťah medzi slovom a kontextom je dialektický: kontext pôsobí na slovo a opačne.

Paradigmatické vzťahy
Vzťahy jednotky k jej možným premenám, k jej alternatívam v rovnakej pozícii.

POLYSÉMIA

inherentný jav každého prirodz. jazyka – v opozícii k synonymii
/P/– dotýka sa jednej lex. jednotky = 2 al. viac rozdielnych, no navzájom súvisiacich významov = sémantické spektrum (sémantická a genetická súvislosť jednotl. významových použití /lexie/ hyperlexémy), ekonomizácia jazyka: 4/5 slov z najfrekvent., ale v SJ je viac monosémic. jednotiek
Polysémické slovo /polysémant/ - jeho jednotu zabezpečuje okrem spoločnej lex. formy obsahová súvislosť medzi významami.

Významy sú obsahovo späté:

• a)radiálna P – keď má slovo viac ako 2 významy, význ. môžu byť zviazané tak, že všetky majú spoločnú zložku /viažu sa na základ, prvý význam, tzv. súradné odvodzovanie: metaforicky (similačný vzťah – líška, zmija, parazit=zviera (organizmus)+človek, lekvár=potravina+človek, koza, kôň =zviera+telocv. náradie) al. metonymicky (implikačný vzťah – kakao = prášok+nápoj, hruška = strom+plod),
• b)reťazová P – keď 2-hý význ. je odvodený od základného, prvého V, 3-tí V sa viaže na druhý atď. (kontinuálne významy),...(ľan=poľnoh. rastlina, vlákno, tkanina)
• c)radiálno-reťazová P – predpokladom polysémie je, aby minimálne dva významy mali zhodnú zložku (čelo=časť hlavy, sprievodu, vedúce miesto)

Polysémické slová – významy sú hierarchicky usporiadané:

1. primárny, základný motivujúci iné významy. Jeho klasifikačné a identifikačné sémy sú spoločné so sémami ostat. významov, tie sa však odlišujú špecifikačnými sémami (klbko guľovitý útvar vzniknutý vinutím),
2. odvodený – ide tu o použitie slova na označenie inej predstavy (klbko ľudí skupinka),
3. osobitný význam – istá lexéma sa realizuje nezvyčajným slovom: klbko smútku, úlomky slov.

Polysémia vzniká:

lexikalizáciou kontextových posunov,
tvorbou prenesených pomenovaní (radiálna p.)

HOMONYMIA (H)

funkcia: rozširovanie SZ
- hranica medzi P a H nie je ostrá. Polysémia a homonymia sa v kontexte odstraňuje.

homonymizácia – pokračujúci proces polysemizácie: zo synchr. hľad.- motivačný vzťah sa stratí, nastáva rozpad polysémie (bernardín = mních, pes)

opačný proces : dehomonymizácia →vznikajú paronymá=slová formálne, obyčajne foneticky podobné, avšak významovo odlišné
príklady: kánon – kanón, prút – prúd, história – hystéria

H– vzťahuje sa na 2 al. viac lex. jednotiek = totožnosť formy, odlišnosť významov

Vlastnosti H:

• a)odlišné V nie sú synchrónne usúvzťažnené, geneticky nesúvisia
• b)totožná forma
• c)spravidla zhodné morfol. vlastnosti
• d)často odlišné deriv. reťazce odvodené od homonymných deriv. základov
• e)čiastočne zhodné syntakt. vlastnosti

Klasifikácia H:

1. podľa uplatnenia vlastnosti H:
   a)úplné (lexikálne, vlastné) – zhoda grafic. a zvukovej formy, rovnaký SD a GK (zhodujú sa v celej paradigme): čelo, atlas, zámok,
   b)neúplné (čiastočné) – odlišná slovnodruhová prísl.: večer – subst./adverb., mať – subst /verb., ráno – subst/adverb., okolo - predl./ čast./adverb., odlišné GK: niekedy rozdiel v kat. rodu, životnosti: kura (tá/to), druh (druha) a druh (druhu), župan (osoba+vec), čistička, umývačka: osoba – zariad. (univerb.); niekedy sa od nich odvodzujú slová rôznymi slovotv. prostriedkami: cifra – dvojciferný, ciferník; cifra – cifrovať, vycifrovať, nadrobiť – nad+robiť, na+drobiť,
2. bežné a terminolog. – takt „ohľaduplnosť“ – takt, hud. „pravidelne sa opakujúca rytm. jednotka“,
3. protiklad apelatívnej a propriálnej lexiky: Dunaj „rieka“ – Dunaj „obch. dom“,
4. spis. J vs. iné útvary národ. jazyka: basista „kto hrá na kontrabase“ - basista, slang „kto je väznený v base“
5. slovnodruhová prísl: substantívne, verbálne, adjektívne /pólový/, zriedkavo pri iných sl. druhoch.

Nepravé homonymá

1. homografy = formálne zhodné, zvukovo odlišné: panický – panický, krásne – krásne,
2. homofóny = formálne odlišné, zvukovo zhodné: bidlo – bydlo, tip –typ, mi – my, pekný – pekní,
3. homoformy = odlišný SD, formálne i zvukovo zhodné: tri – tri!, soľ –soľ! váha – váha, (príklady v bode 1.b),

Homonymá (Horecký, 1980):

1. lexikálne (vlastné): formálne vo všetkých tvaroch i zvukovo zhodné: čelo, zámok,
2. morfologické = homoformy, formálne zhodné: zľava, otcov,
3. fonetické = homofóny, formálne odlišné, zvukovo zhodné: prúd – prút, plod – plot

H v rámci jedného jazyka -

1.interná /nekontaktová/:

• A)homogénna – rozčlenenie pôvodne polysémickej lexémy na 2/3 významy, začnú sa označovať odlišné denotáty (lexie s rovnakým etymologickým pôvodom): - hranica“nahromadené drevo“ a hranica „myslené al. osobitne označené pásmo vymedzujúce určité územie“ – zo súč. pohľadu už nemajú nijaký spoločný význ. prvok,: hranica, mesiac,
• B) heterogénna – rôzne slová podľa pôvodu: vyzrieť, raziť, vlna,
  - pri vývine jazyka splynú 2 od pôvodu odlišné domáce slová: dozrieť, hody,

V slovotvorbe – 1 slovo sa zmenou základu a odlišnou, no vo výsledku zhodnou deriváciou rozčlení na 2 (3) lexémy: letáčik (letáč = 1. doštička, 2. demin. agitač. tlačivo).

• medzisystémová: balast – lexia z bežnej slovnej zásoby v priamom a prenesenom V „zbytočná, bezvýznamná vec“ ; termín: „účelné zaťaženie plavidla na dosiahnutie jeho stabilnosti“
• terminologická – elipsa: geom. „uzavretá krivka“, lingv. „výpustka“

2. kontaktová: ako dôsledok jaz. kontaktov s inými jazykmi:

• A) externá heterogénna – lexie s rozličným etymolog. pôvodom (prevzatím 2 al. viacerých foriem cudzích slov): angl. „port“ – prístav a „port“ – portské, legenda (lit. útvar, vysvetlivky), box, boxer, lokál, raketa, šach
• B) externo-interná – cudzia a domáca (koincidenciou= formálnym zjednotením cudzích a domácich slov): čelo, bylina, rum, banka, kvas, paša, čača

H sa prejavuje aj v iných lex. subsystémoch a jaz. rovinách: slovotvor. prostriedky: -ník, -ár/-iar,-ie (názvy osôb i vecí), morfol.: G/A sg, pl – mask. subst., adj., kategórií (pekného chlapca – pekných chlapcov), morfol. paradigmy sa však niekedy úplne nezhodujú (1.b).

KOSÉMIA = nepravá polysémia, nepravá mnohovýznamovosť bez odvodzovacieho vzťahu medzi významami (Dolník, 1989, s. 323)
– prechodný lex. jav medzi polysémiou a homonymiou – koexistencia 2 V-ov nespojených sémantickým derivačným vzťahom, ide o paralelnú /navzájom relatívne nezávislú/ nomináciu, paralelný výskyt, koexistenciu významov bez kauzálnej spätosti

Príklady:
desiatka 1. číslo desať, 2. beh na 10 km, 3. desaťčlenná skupina, 4. dopravný prostriedok /električka, autobus/ č. 10, 5. 10° pivo,... – významový komponent – séméma lexie /1./, zaraďujú sa tu i prípady formálnej zhody prechýlených ženských názvov a pomenovaní, kt. vznikli univerbizáciou, napr. umývačka /osoba/ - umývačka /zariadenie/; vylučujú sa z nej však prípady, keď sa pri jednotlivých významoch diferencuje morfol. tvar slova, napr. volič /človek/ - volič /prístroj/
- nejednoznačnosť predpôn: napíliť, narezať, nakrájať, dopísať, preleštiť

SYNONYMIA (polylexia)

-univerzálny jaz. jav uplatňujúci sa vo viacerých jaz. rovinách (synon. morfol.významy, morfémy, syntakt. konštrukcie), v lexikál. rovine: synon. slovotvor. prostriedky, najviac v obohacovaní SZ
Synonymia sa dotýka schopnosti komunikanta jazykovo rozlične vyjadriť istú utváranú myšlienku, t.j. logicko-sémantickú štruktúru. Predstavu o logicko-sémantickej štruktúre si možno utvoriť porovnávaním synonymných výrazov.
Z hľadiska jazykovej praxe je S dôležitá pri rozvíjaní schopnosti primerane realizovať rečovú intenciu, vyjadrovať sa tak, aby sa dosiahol očakávaný komunikačný efekt.
Všeobecná predstava o S – vzťahuje sa na r o v n o z n a č n o s ť v ý r a z o v.

Def. S v Malom s-om slovníku: Synonymá sú slová, kt. vyjadrujú ten istý pojem, majú zhodný alebo blízky význam a odlišujú sa od seba významovými al. štylistickými odtienkami.
Na základe toho sa rozlišujú pojmové (ideografické) a štylistické synonymá.

Synonymá – LJ-y toho istého slov. druhu, príp. s tou istou syntakt. funkciou a so zhodnou al. variantnou intenziou a distribúciou (musi mať v istej situácii a v istom kontexte rovnaký zmysel - Filipec).
Synonymická dvojica: smelý (neutr.) – chrabrý (knižn.)
Synonymický rad = štruktúrovaný útvar, ktorý spája sémant. zhoda alebo blízkosť, všeobecným zjednocujúcim činiteľom je spoločný významový základ (jadro), ktorý najpresnejšie vyjadruje základný člen radu = dominanta.
Základné znaky dominanty: neutrálnosť, nocionálnosť, všeobecný význam

1. úplná S = homosémia, významová zhoda, totožnosť všetkých sémant. príznakov (sém) príslušných LJ: častá medzi dvojicami medzinár. termínov a ich domácich paralel=lexikálne dubletá: lingvistika/jazykoveda, vokál/samohláska, fraktúra/zlomenina, džínsy/texasky, rajčina/paradajka, iba/len, utekať/bežať (tu ide o zhodu štylistic. a expresív. príznakov, avšak môže ísť aj o rozdiel v štylistic. a expresív. príznakoch: pozerať – kukať, hnevať sa – srdiť sa, najesť sa – napratať sa),
2. neúplná S – zhoda v pojmovej zložke + rozdiely v sekundárnych sémant. príznakoch + sprievodný jav: zhoda al. rozdiel v štylistic. príznakoch.
   Podľa charakteru sekundárnych sémant. príznakov:
   a)ideografické – diferenčná pojmová zložka má charakter význam. odtienka podmieneného rozlič. prístupom k danej skutočnosti: závažný/dôležitý/významný, oslniť/opojiť/uchvátiť,
   b)špecifikačné – rodovo-druhový rozdiel (všeobecné vs. zvláštne): cesta/autostráda, vietor/víchor,
   c)intenzifikačné – diferenčný sémant. príznak vyj. rozdielny stupeň zákl. významu: kričať/revať, pekný/krásny/nádherný,
   d)čiastočné = denotačné, pseudo(kvázi)synonymá – významový rozdiel zasahuje zákl. pojmovú zložku: topiť/taviť, zjazd/konferencia.
3. Slovotvorné syn. - synonym. vzťah sa realizuje:
   A) rozlič. formálnymi prostriedkami:
   - odlišným koreňom: ľúbiť-milovať, hrdý – pyšný – sebavedomý; chyba – kaz – nedostatok,
   - rovnakým slovotv. formantom: obšúchaný – obnosený – obdratý
   - spoloč. koreňom + rozdiel. afixom: oblievačka – polievačka, gombík – gombička, preveriť – overiť, prezradiť – vyzradiť,
   - rozdiel. časťami kompozít: veľavravný – mnohovravný, hrôzostrašný – hrôzyplný,
   B) viacslov. LJ-ami:
   - viacslovnými spojeniami: mať strach – báť sa,
   - produktívnym typom multiverbizač. spojení typu: nájsť uplatnenie, byť dôkazom, robiť rozhodnutie a
   - frazeolog. jednotkami: hrať si do karát – nahrávať si, ujsť – vziať nohy na plecia, rezignovanosť – hodiť flintu do žita, piť krv niekomu – ležať v žalúdku niekomu.
4. Distribučné syn. - synonym. vzťah sa rozdielne uplatňuje vzhľadom na kontextovú spájateľnosť/ nespájateľnosť, zameniteľnosť/ nezameniteľnosť. Vydeľujú sa:
   a) S-á so zhodnou spájateľnosťou: kozmos – vesmír,
   b) S-á s čiastočne rozdielnou spájateľnosťou: pokoj – mier: želať si na zemi pokoj/mier, ALE nezameniteľné: duševný pokoj, boj za mier, smelý názor – udatný (?) názor, mesiac (v roku) – luna (?)

Vznik synoným:

1. intralingválne S: vplyv odbor. j. na bežný j., nespisovné LJ (dialektizmy, slang) cez umelecký štýl do spis. j., pohyb na časovej osi – archaické, historické, zastarané, zastarávajúce, neologizmy: väznica (neutr.), temnica (zastar.), árešt (náreč.), basa (hovor.expr.), kriminál (hovor.), lapák (slang),
2. interlingválne S: prílev z cudzích jazykov (kalkovaním): zemepis – geografia, omilostenie – amnestia; neodborník – laik – amatér.

S-á prejavujú silnú tendenciu po významovej diferenciácii. Diferencujúci prvok môže byť natoľko odlišný, že môže dôjsť k rozpadu synonym. vzťahu.
Príklad: v syn. rade gazdovať – hospodáriť – šafáriť v súč. jazyku nadobúda pejorat. odtienok „zle hospodáriť“.
S –ia je závažným faktorom pri sémantic. a štylistic. diferenciácii SZ.

ANTONYMÁ (OPOZITÁ)
antonymum = slovo s protikladným významom k inému slovu

Určujúce vlastnosti antonymného vzťahu:

1. kontrastnosť významov
2. interdependencia čiže vzájomná závislosť prejavujúca sa ako vzájomné predpokladanie a vzájomná určenosť
3. disjunkcia čiže vzájomné vylučovanie
4. vzájomná negácia čiže vzájomné /krajné/ popieranie

Základné typy tzv. pravej an-ie:

1. polárna (graduálna, z hľad. logiky kontrárna): mladý – starý
2. komplementárna (dopĺňajúca sa, z hľad. logiky kontradiktorická): muž – žena, ženatý – neženatý, široký – úzky, dobrý – zlý, mnoho – málo .

Polárna a.:

• a)členy a. dvojice nepokrývajú celý nadradený pojem, predstavujú póly, medzi kt. je ešte prechodový stupeň: mladý – ani, mladý, ani starý//stredného veku – starý, začiatok – prostriedok – koniec,
• b)ich význam je gradovateľný: blízky – bližší – najbližší,
• c)spája ich vzťah kontrárnosti (protirečivosti, protikladnosti) – platnosť jedného člena implikuje popieranie druhého, popieranie člena však platnosť druhého neimplikuje: XY je mladý, teda nie je starý, ale ak nie je XY mladý, neznamená, že musí byť starý.

Komplementárna a.:

• a)členy a. dvojice pokrývajú celý nadradený (rodový) pojem, prechodový stupeň nejestvuje,
• b)ich význam nie je gradovateľný: živý – mŕtvy, vidiaci – slepý, spája ich vzťah kontradikcie – platnosť jedného člena implikuje popieranie druhého a zároveň platnosť jedného člena implikuje popretie člena druhého: ak XY je živý, nie je mŕtvy, ak XY nie je mŕtvy, musí byť živý.

Klasifikácia antoným z formálno-významového hľadiska:

• a)základné – lexikálne majú rozličný koreň: sem – tam, včera – dnes, deň – noc, plač – smiech, vojna – mier,
• b)odvodené – majú spoločný koreň: novovek – starovek, legálny – ilegálny, správny – nesprávny, zdravý – nezdravý, známy – neznámy, farebný –bezfarebný.

!!! Ak prefix ne- vyjadruje holú negáciu, nejde o antonymum: Slovák – Neslovák, učiť –neučiť
Použitie antoným:
V poézii emocionálno-estetická funkcia, metaforické pomenovanie negatívnej vlastnosti: Ty si mi len pekný vtáčik.

ENANTIOSÉMIA

- zláštny typ an., tzv. vnútorná antonymia
Príklady: obieliť, dostať (dar - bitku), prenajať, dobiť

Medzi LJ-ami existujú stupňovito štruktúrované, hierarchicky usporiadané vzťahy:

HYPERONYMIA – nadradenosť
HYPONYMIA – podradenosť,
KOHYPONYMIA – súradnosť,
TAUTONYMIA – istá lexéma v rozličných oblastiach vyjadruje odlišné významy, napr. nárečová lexika: žito = pšenica (ZS, juhostredoslov. dialekty), raž (Orava, Liptov, VS), mladý porast oziminy (Turiec)
KONVERZIA: komplementárne pojmy, kt. sa súčasne vylučujú, pohľad opačných hľadísk, napr.: A kúpil x od B
B predal x osobe A
SLOVNÁ ZÁSOBA (lexikón)
= systém systémov, prepojenosť v realizácii reči.

centrum, jadro = sféra, v ktorej sú slová späté s inými jednotkami, vo frenkvenčných slovníkoch sa uvádzajú na vysokom stupni frekvenčného rangu:

• bohatá polysémia, rozvinuté sémantické vzťahy
• v SJ asi 500 slov, ktoré vyčerpávajú asi 73% akéhokoľvek textu
• patria sem slová: - s bohatou polysémiou
• s rozvinutými sémantickými vzťahmi
• s mnohočlennými slovotvornými čeľaďami
• s rozsiahlou oblasťou kontextového využitia
• štylisticky zväčša bezpríznakové

prechodná sféra:- najpestrejšia, zahŕňa štýlovo a kontextovo obmedzené lexikálne jednotky
-lexikálne jednotky s pomerne bohato štruktúrovaným významom, ale s obmedzenými slovotvornými možnosťami

periféria:- slová s minimálne rozvinutými vzťahmi k iným jednotkám

• slová napospol jednovýznamové, bez vzťahov po línii polylexie
• ich kontextové využitie sa redukuje na niekoľko málo typických spojení
• sú štylisticky príznakové (úzko odborné termíny, slangové slová a pod.)
• nízka frekvencia
• všetky tri sféry lexikálneho systému sú dynamické. Je v nich neustály pohyb, slová z prechodnej sféry sa môžu dostať do centra alebo naopak na perifériu či z periférie do prechodnej sféry.

OBOHACOVANIE SLOVNEJ ZÁSOBY (ONOMAZIOLÓGIA)

SZ – najpremenlivejšia zložka jazyka, sústavne sa prispôsobuje novým pomenúvacím a vyjadrovacím potrebám komunikantov – ide o potreby ako: pomenúvanie nových javov a pojmov, inovácia vyjadrovacích prostriedkov a prispôsobovanie jestvujúcich výrazov variabilite komun. potrieb.
Procesy obohacovania SZ:

1. Tvorenie nových pomenúvacích J-iek:
   A.Jednoslovné pomenovania, v rámci kt. sa uplatňujú isté slovotvorné postupy:
   a)derivácia /odvodzovanie/, kt. zahŕňa prefixálny, sufixálny, prefixálno-sufixálny (kombinovaný konfixálny), bezafixálny postup,
   b)kompozícia /skladanie/ - uplatňuje sa buď spájanie dvoch plnovýzn. slov, pri kt. sa eliminuje gramatická morféma prvej časti zloženiny a veľmi často sa vyskytuje spájacia morféma, alebo spájanie so zachovaním gram. morfémy v tejto časti kompozita /tieto útvary sa nazývajú juxtapozitá/
   B.Tvorenie združených pomenovaní
   
   
2. Sémantická derivácia /nazývaná aj semaziologicko-onomaziologická/ so 4 postupmi:
   a) metaforizácia, kt. základom je similácia
   b) metonymizácia, kt. sa zakladá na kontinguite /vecnej súvislosti/
   c) špecifikácia, t.j. obohacovanie jestvujúceho V-u o ďalší určujúci komponent
   d) generalizácia, t.j. odstránenie určujúceho komponentu z V-u
   
   
3. Pretvorenie (modifikovanie) jestvujúcich LXJ-iek, kt. zahŕňa:
   a) abreviáciu, kt. výsledkom sú skratky a značky, ako aj skratk. a značkové slová,
   b) univerbizáciu, t.j. nahradenie viacslovných pomen. jednoslovným,
   c) multiverbizácia /pluriverbizácia, polyverbizácia/- nahradenie jednoslov. pomenovaní viacslovnými.
   
   
4. Prehodnotenie jestvujúcich slov
   -na základe slovnodruhových prechodov /konverzia/, teda bez zmeny tvaroslovnej formy, t.j. slovnodruhová homonymia plnovýz. a neplnovýz. slov.,
   -transflexia – nehomonymné tvorenie slov bezafixálnym spôsobom (postupom), pričom prostriedkom odvodzovania je zmena morfologickej charakteristiky (zmena tvaroslovnej paradigmy). Úlohu slovotvor. formantu v odvodenom slove tvorí gramatická morféma. Zmenou GM sa mení aj paradigma a často aj slovnodruhová charakteristika odvodeného slova (nakupovať – nákup-0, strác-ať, previs-0, záhrad-a, strídž-a, pekn-e)
   
   
5. Preberanie cudzích LXJ-iek, ktorého výsledkom sú:
   a) citát. slová a slovné spojenia (neadaptované alebo len minimálne foneticky: adaptované – ex offo, a priori, persona non grata, exotizmy – názvy cudzích reálií – harakiri, pončo, kuli, tomahavk, toreador,
   b) prevzaté slová a slovné spojenia – lexikálne výpožičky (adapt. v rozličnej miere, a to fonologické, morfolog., slovotvorné, syntaktické, pragmatické aj pravopisné – trojstupňová adaptácia: 1. výslovnostná, 2. grafická, 3. morfologická: design/ dizajn, jeep/džíp,
   c) kalky, resp. polokalky - doslovné preklady, nepreberajú sa slová alebo slovné spojenia, ale slovotv. al. sémant. motivácia:
   1. gramatické k. – kopírujú morfematickú štruktúru preberaného slova: sú-cit/con-scientia, vý-raz/Aus-druck,
   2. sémantické k. – slovo existujúce v jazyku získa ďalší význam podľa cudzej predlohy: myš/mouse v AJ má oba významy,
   3. frazeologické k., v preklade kopírujú štruktúru frazémy: ide o.../ es geth um..., živý záujem/ lebhaftes Interesse.
   Kalkovanie je produktívnym spôsobom obohacovania SZ, najmä v odbornej terminológii: subjekt, substantívum, memory.
   Prevzaté slová sú preberané do SZ priamo alebo prostredníctvom iného jazyka: latinizmy (advokát, disciplína, kandidát, privilégium, senátor), germanizmy (cibuľa, cech, fara, farba, fľaša, golier, jarmok, musieť, pančuchy, verbovať), rumunské – valašská kolonizácia (geleta, bryndza, koliba, salaš, valach), hungarizmy (guláš, čardáš, čižma, dereš, klobása, koč, šiator), rusizmy (blahodarný, iskrenný, rozkol, vesna, sloh, úspech, vzduch), romanizmy (garáž, blamáž, aféra, detail, repríza), anglicizmy (športové termíny), amerikanizmy (enter, čip, repovať, skener).

1.TVORENIE NOVÝCH SLOV

LJ – A) nemotivované (značkové, arbitrárne)
B) motivované

Typy motivácie lexikálnych jednotiek

• zvuková (imitatívna) – kauzálny vzťah medzi fonet.-fonol. formou a denotač. významom,
  uplatňuje sa pri pomerne úzkej skupine slov onomatopoického a expresívneho charakteru, vychádza z napodobňovania mimojazykových zvukov spätých s označovaným javom: kukučka kuká, kikiríkať, chrápať, vŕzgať, ...
• sémantická (transpozičná) – vzťah medzi V-om a iným V toho istého lex. výrazu, vzniká metaforickým alebo metonymickým prenášaním významu: koza, kôň ako druhy telocvičného náradia, kniha ako časť zažívacieho ústrojenstva prežúvavcov. SM – závažný činiteľ pre konštiuovanie i vývin významovej štruktúry slov, prejavuje sa ale iba na úrovni obsahu, formálne nie je naznačená,
• slovotvorná (tradične, ale nepresne nazývaná morfologická) – štruktúrna m., založená na morfematicko-sémantickej korešpondencii slov, slovo formálnou štruktúrou naznačuje svoj význam (chodiť – chodník, loď – lodiar, hrať sa, hravý), strata slovotvornej motivovanosti vedie k vzniku značkových slov, pri ktorých už len etymologický rozbor odhalí ich pôvodnú motiváciu (koryto, utorok, motúz, zrkadlo), najvýznamnejší typ – 65% SZ, umožňuje, aby sa slovo prostredníctvom svojich morfematických zložiek začlenilo do viac alebo menej uzavretých systémovo usporiadaných skupín:
  slovotvorného hniezda (chodiť – chodník, chodec, chodníček, prichodiť, príchod, dochádzať, dochádzka)
   slovotvorného typu (chodec, plavec, jazdec, letec)

falošná motivácia – motivačný príznak pomenovania protirečí vedec. poznaniu predmetu: veľryba nie je ryba, ale cicavec
Motivácia je historický jav, može zaniknúť, zmeniť sa (požiarnik - hasič), druhotne sa pretvoriť (križantína - chryzantéma).
Strata sémant. motivovanosti vedie ku vzniku homoným: pero – pero – pero,
Strata slovotvor. motivovanosti = demotivácia, vedie k vzniku značkových slov: utorok, koryto, motúz, zrkadlo...

DERIVATOLÓGIA – náuka o slovotv. motivácii

Tvorenie nových slov (nových pomenovacích jednotiek) je spojené so s l o v o t v o r n o u m o t i v á c i o u
- kauzálny /príčinne podmienený/ vzťah medzi formálnou a významovou stránkou LXJ-y.
To značí, že pri motivovaných LXJ-ách sa dá odpovedať na otázku, prečo práve daná forma vyjadruje daný význam a to bez toho, aby sme skúmali etymológiu slova.

Pri odovodeninách, zloženinách a viacslovných pomenovaniach sa m o t i v á c i a
prejavuje ako ich štruktúrno-lexikálna vlastnosť, prostriedok, ktorým si môžeme uvedomiť kauzálnosť.
Odvodené slovo je prostredníctvom tejto vlastnosti spojené s triedou slov s rovnakou slovotvornou štruktúrou, slovotvor. významom a so slovom, kt. sa premieta do jeho slovotvorného základu.
Slovotvorná motivácia derivátu je jednotou štruktúrnej a lexikálnej m o t i v á c i e .

Pr.:
učiteľ: slovotv. formou uči-teľ je tento derivát spätý s triedou slov vychovávateľ, prekladateľ, overovateľ..., vzťah k tejto triede tvorí jeho šturktúrnu MT, slovotv. základom uči- je spätý so slovom učiť – tento vzťah tvorí LX-u motiváciu.
LX-a MT:
slovo učiteľka je motivované nielen vzťahom k slovu učiť /učiteľka = žena, kt. učí/, ale aj vzťahom k slovu učiteľ /učiteľka = ženský náprotivok slova učiteľ/
nosáň – motivované slovom nos /nosáň = kto má veľký nos/ a slovom nosatý /nosáň = nosatý človek/
Isté deriváty môžu mať viac ako jednu motivačnú súvislosť – lexikálna polymotivácia, resp. paralelná motivácia slova = jeden motivát /motivované slovo/ môže mať niekoľko motivantov /motivačných slov/; motivanty nie sú spravidla rovnocenné, o hodnote motivantu rozhoduje hl. jeho významová blízkosť s motivátom -- bližší k motivátu je ten motivant, kt. s ním má viac spoloč. V-ových čŕt. (učiteľka je silnejšie motiv. slovom učiteľ, nosáň slovom nosatý,...)
Úlohu motivanta môžu plniť aj viacslovné pomenovania – ide o univerbizačnú motiváciu: nákladné auto - nákladiak, zasadacia sieň - zasadača, zubný lekár - zubár,... = ide o prípad tzv. kondenzačnej M, ku kt. patrí aj M voľným slovným spojením /čierne vlasy - čiernovláska/, ale i predložkovým spojením /pri zemi - prízemie/.

Slovotvorná motivácia má v lexikálnej zásobe 4 základné funkcie:

1. systemizačnú (zoskupovanie slov do skupín, typov, kategórií),
2. integračnú – súvisí s prvou, každé slovo sa zaraďuje do SZ na základe motivačných vzťahov, do slovotvor. hniezda, s. typu, s. kategórie,
3. kondenzačnú – uplatňuje sa pri tvorbe LJ – frazém a združ. a voľných pomenovaní, pri univerbizácii,
4. adaptačnú – pri internacionalizácii SZ, pri prevzatých slovách 1. stupňom je morfolog. adaptácia, vyšším tvorba derivátov od prevzatého slova a utváranie slovotvor. hniezd.

ZÁKLADNÉ JEDNOTKY SLOVOTVORNÉHO SYSTÉMU

zákl. jednotka – derivatéma = LJ, kt. je súčasťou vzťahov slovotv. motivácie
motivant = východisková, motivujúca jednotka
motivát = výsledok motivácie, motivovaná jednotka

Typy derivatém (podľa Furdíka, 2004):
v širšom zmysle: motivanty +motiváty
v užšom zmysle: motiváty

derivatéma:

1. motivanty:
   1-slovné – nemotivované (kufor) + motivované (učiteľ, nikto)
    viacslovné – združ. pomenovania (študijné oddelenie→ študijné) +frazémy (mať 7 slivák→sedmoslivkár) + voľné syntagmy (bosé nohy → bosonohý)
2. motiváty:
   deriváty
   kompozitá
   1.slovotvorné prostriedky – slovotvorné základy, slovotvorné formanty
   2.slovotvorné postupy - odvodzovanie, skladanie, transflexia, reflexivizácia
   3.slovotvorné útvary – slovotvorný rad, slovotvorná paradigma, slovotvorný typ, slovotvorné hniezdo, slovotvorná kategória

1. SLOVOTVORNÉ PROSTRIEDKY

predstavujú materiálnu časť slovotvorného systému
slovotvorný základ (SZ) - nositeľ onomaziologického príznaku, časť slova významovo a formálne zhodná s tvarotvor. základom motivanta (hláskové alternácie v ňom sú vyvolané stykom SZ a SF na morfemat. švíku: mlad-ý, mláď-ež, mládz-a). SZ – koreň slova vyhlasovať, celé slovo – veľryba, autoklampiar, celý slovný tvar – akémusi

slovotvorný formant (SF) - časť odvod. slova, kt. sa pripája k SZ, nositeľ onomaziologickej bázy, významovo a funkčne modifikuje SZ (220 pre subs., 30 slovesných a adjektív), inventár SF nie je stály: -uch, -vo,-an, -eň (kožuch, pivo, hrtan, rezeň) na periférii, nové SF: etno-, hyper-, video-, -fil, -man a i.
fonolog. varianty SF:
-ák/-iak Lipták – ušiak, -ík/-ik vlastník – básnik, -núť/nuť risknúť – páchnuť
bez-/bezo- bezlistý – bezodnývy-/vý- vysekať – výsek

(SF) – príklady:
prefix: od-písaťsufix: stol-čeksúbor GM: lov-0
kombinácia P+S: ná-byt-okP+GM: pred-mest-ie

2. SLOVOTVORNÉ POSTUPY:

slovotvorný postup=proces utvorenia motivov. slova pomocou spojenia SZ + SF alebo viacerých SZ

ODVODZOVANIE /DERIVÁCIA/

-najproduktívnejší slovotvor. spôsob (80% slovotv. motivov. slov)
= utváranie slova z jestvujúcej, základovej pomenovacej jednotky zmenou jej morfémovej stavby, a to pripájaním slovotvorného formantu (afixu) ku kmeňu základového slova:

• A) syntetické:
  - prefixácia – pripájanie predpony : od-písať, vy-pustiť, pra-otec
  - sufixácia - pripájanie prípony: pracov-ník, stol-ček,
  - konfixácia – (kombinovaný postup) predpona aj prípona súčasne: ná-mor-ník, ná-byt-ok,
  pod-voz-ok, na-sprost-astý, o-čipk-ovať, za-vzduš-niť
  - postfix: aký-si, čo-si, aký-že, ktorý-koľvek
  - transflexia (bezafixálny postup, konverzia v širokom zmysle) – prechod do iného ohýbania, pričom nezáleží na tom, či ide o zmenu SD. Úlohu formantu plní gramatická (relačná) morféma, kt.tu má synkretickú povahu: aj slovotvornú funkciu, takže odvodzovanie sa zakladá na zmene tvaroslovnej paradigmy a aj SD-zmene motivátu:
  zelený – zelen - /ý/ - zeleň-0 loviť – lov-/iť/ - lov-0kmotor-0 – kmotr-a
  zostaviť - zostav-/iť/ - zostav-apekn -/ý/ -evystúp-iť – výstup-0
  - prefixálno-transflexný postup (kombinovaný postup: prefix+GM): ú-zem-ie, prí-mor-ie,
  ne-rozhodn-e,z-havran-ieť, s-červen-ať, do-hol-a, po rusk-y (analyt. tvar)
• B) analytické:
  - reflexivizácia, príp. dereflexivizácia (samostat. deriv. morféma sa/si) – vyskytuje sa samostatne topiť – topiť sa, hnať- hnať sa al. v kombinácii s iným postupom (vo funkcii slovotvor. formantu vystupuje zmena paradigmy odvod. slova vzhľadom na odvodzujúce slovo).
  kombinované postupy:
  sufix+reflex.: lesk-núť sa, sánk-ovať sa
  prefix+reflex.:pre-jesť sa, roz-kričať sa, na-robiť sa, vy-rozprávať sa...
  transflex.+reflex.: priatel-iť sa, pochab-iť sa
  prefix.+ transflex, +reflex.:u-skromn-iť sa, z-myš-iť sa,
  prefix.+ sufix.+reflex.:do-žad-ovať sa, z-večer-ievať sa
  dereflexivizácia: lyžovať sa – lyžovať

Nevyhranené slovotvorné prvky (niekedy nazývané radixoidy)

Pri slovách ako vyložiť, zapojiť, premokať, odprevadiť, zatvoriť, privrieť, privykať si – sa stretávame s viazaným slovotvorným základom – základy sa dajú zreteľne vyčleniť, ale samostatne nejestvujú, záväzne sa viažu s predponami /v príp. ako -tvoriť, -vrieť, -vykať ide o homonymiu so samostatne jestvujúcimi slovami/. Sú jasným lex. základom slovies. Ale nemajú povahu vyhranených koreňových morfém /typu vyliečiť, pretlmočiť,.../

Afixoidy = prefixoidy (poloprefixy, kváziprefixy i relatívne prefixy = predpony morfematicky nevyhranené) a sufixoidy (polosufixy). Rozsiahlu oblasť výskytu prefixoidov a sufixoidov tvoria tzv. hybridné slová, kt. sú utvorené kombináciou cudzích a domácich prvkov a slová utvorené z cudzích prvkov:

1. spojenia typu adjektívum - substantívum: fotografický papier – fotopapier, fotogr. súťaž – fotosúťaž, fotoamatér, fotokópia, fotoreportér, fotomontáž, fotomodelka,...
2. z prevzatých slov, kt. jestvujú v slovenčine ako samostatné slová: auto, rádio: autodoprava, autokoĺóna, autoškola, autosalón, rádiotechnika, rádioamatér,...
3. z prevzatých slov obsahujúcich internacionálne morfémy: mikro-, aero-, tele-, video-, disko-, euro-, hifi-,...: mikrosvet, mikroklíma, mikroorganizmus, aeroklub, aerotaxi, aerolínia, videohra,
4. domáce: malo-, rýchlo-, spolu-, veľ-: malovýroba, rýchlodráha, spoluréžia, veľtrh

sufixoidy: -man, -fil: kleptoman, kameraman, bibliofil, ...
domáce: -vod, -mer, -pis, -slovie: vodovod, vodomer, čistopis, tvaroslovie
-tvorný: slovotvorný

Prefixoidy a sufixoidy tvoria teda prechodný jav medzi koreňovou a prefixálnou (sufixálnou) morfémou. – tzv. kvázikompozitá, príslušné slová sú na rozhraní zložených a odvodených slov.

SKLADANIE (KOMPOZÍCIA)

- spájanie lexikálnych morfém do jednoslovného pomenovacieho útvaru /sklad minimálne 2 slov, pričom to môžu byť nezávislé LJ-y alebo členy slovného spojenia.

15% slovotvorne motivov. slov, v súčasnosti len subst. a adj.
tvorenie slovies typu blahorečiť, zlorečiť je neproduktívne

I tu nevyhranené segmenty, a to viazané základy, ako napr.: plynovod, cestopis, dvojstup, kt. pripomínajú sufixoidy (pozri vyššie).
Z morfol. hľad je zloženina charakterizovaná tým, že koncový člen si zachováva svoju formu aj svoj gramatický význam, zatiaľ čo predný člen /členy/ je amorfný.

• A)Vlastná kompozícia - členy kompozita sú spravidla spojené submorfou -o-, -e-, -i-, -0-(segmentom, kt. nemá V, ale spájaciu funkciu): jazyk-o-vedec, zem-e-guľa, lom-i-kameň, vlak-0-vedúci.
• B)Nevlastná kompozícia - juxtapozícia, kt. spočíva v tom, že sa zo slovného spojenia (bez spájacej morfémy) utvorí pomenovanie, v kt. sa zachováva morfémová stavba tohto spojenia (zrazeniny, zrasty).

Od základových slovných spojení sa juxtapozitá líšia tým, že majú jeden hlavný prízvuk a pevné poradie svojich zložiek:

1. nevlastné zloženiny (zrasty):naničhodný, ozembuch, vždyzelený, prepánajána
2. tvarové zloženiny: obranyschopný, trestuhodný, strastiplný, kníhkupec, pravdepodobný, mäsožravý.

Prehľad zákl. typov kompozít určených podľa sémant. vzťahu medzi jeho zložkami:
Čisté kompozitá (vlastné k., kmeňové zloženiny):

1. priraďovacie /koordinačné/ zloženiny: členy kompozita sú v súradnom vzťahu: hluchonemý, lesopark, severovýchod, čierno-biely, anglicko-slovenský...zdvojené zloženiny (špecifický druh): šírošíry, svätosväte,
2. podraďovacie /subordinačné/ zloženiny
   a)determinačné: koncový člen je modifikovaný predným členom: čiernozem = čierna zem , t.j. veľmi úrodná humusová pôda tmavej farby, veľkomesto, snehobiely
   b)mutačné: predný člen nemodifikuje, ale včleňuje význam koncového člena ako jeden z určujúcich komponentov zloženej determinačnej časti V-ovej štrukt. kompozita /lomidrevo – nie je drevo, kt. sa láme, ale mohutný a mocný človek/,

Osobitný typ – tzv. posesívne zloženiny, kt. vyj., že istý jav má vlastnosť vyjadrenú viacslovným pomenovaním v základe: čiernovláska, holobriadok, dlhoprstý, krátkozraký

Kompozično-derivačné tvorenie slov – skladanie je sprievodným javom derivácie, a to sufixálnej al. bezafixálnej: rúbať drevo – kto rúbe drevo = drev-o-rub-ač, variť lieh – miesto, kde sa varí lieh = lieh-o-var-0, much-o-lap-ka, sto-roč-ie, ďalek-o-hľad-0.

Osobitné spôsoby tvorenia slov:

• abreviácia, akronymizácia
• univerbizácia
• multiverbizácia (pozri nižšie)

TVORENIE ZDRUŽENÝCH POMENOVANÍ

ZP vzniká spojením 2 a viacerých slov na označenie jedného pojmu, jedného intelektuálneho významu. Plnia funkciu lexikálnej jednotky, fungujú ako jednoslovné pomenovanie. Majú povahu lexikalizovaných (ustálených) slovných spojení.
2 druhy:

1. základným (určeným) členom je substantívum: stará mama, kryštálový cukor, vysoká škola, ovocný strom, farebný kov,
2. základným (určeným) členom je sloveso: dávať pozor, mať argumenty, robiť výskum, konať zbierku.
   Rozdiely medzi ZP a voľnými spojeniami:
   ZP - nemožno rozvíjať ako celok príslovkou a ani jeho dominantný (základný) člen
   Pr.: veľmi ľahká atletika, ľahká svetová atletika.
   ZP sa využívajú ako nomenklatúrne termíny v botanike, v biológii – inverzný slovosled (pásavka zemiaková), nie sú expresívne.
   Niektoré ZP vystupujú v dvojakej funkcii: ako voľné i ustálené (prenesené) slov. spojenia – žeravý uhlík, ľadová sprcha, mať zviazané ruky, dostať po nose...

3. SLOVOTVORNÉ ÚTVARY

Slovotvorne motivované slová sa spájajú na základe istých spoločných vlastností a vzájom. vzťahov do čiastkových paradigmat. formácií – slovotvor. útvarov:

– slovotvorný rad, slovotvorná paradigma, slovotvorný typ, slovotvorné hniezdo, slovotvorná kategória
slovotvorný rad –postupnosť motivovaných slov, z ktorých nasledujúce je motivované predchádzajúcim:
písať→za-písať → zapis-ovať → zapisova-teľ→ zapisovateľ-ka→ zapisovateľk-in
(písať má 26 ním bezprostredne motivovaných derivátov)

slovotvorná paradigma – usporiadaný súbor bezprostredných motivátov daného motivanta v rámci slovotvor. hniezda, pričom komotiváty navzájom nie sú motivované:
škola →škol-áknáš → naš-ský
→ škol-ník svoj →svoj-ský
→ škôl-ka
→ škol-stvo
→ škol-ička
V slovotvornej paradigme sú zjednotené všetky slová, kt. sú synchrónne odvodené z jedného základu.
Slovotvorné hniezdo – usporiadaný súbor slov s tým istým koreňom, medzi kt. sú reálne vzťahy odvodenosti (=slovotv. rad+ slovotvorná paradigma). Koreňovej morféme v rovine obsahu zodpovedá totožný onomaziologický príznak. Princíp hniezdovania sa využíva v lexikografii pri tvorbe hesiel. V slovotvor. hniezde sa sústreďujú slovotvorne motivované slová s rovnakým onomaziologickým príznakom a odlišnými onomaziol. bázami. (ryba, ryb-ár, rybár-ka, rybár-stvo, rybár-sky.., napr. slovo voda má vyše 80-členné hniezdo)

Slovotvorný typ

-množina motivovaných slov, kt. je určená jednotou 3 zložiek:

1. rovnakým typom slovotvorného základu (rovnakým SD motivanta, rovnakou sémant. skupinou v rámci SD),
2. rovnakým slovotv. príponou (formantom- môže sa realizovať vo variantoch: piat-ak/štvrt-ák),
3. rovnakým štruktúrnym /slovotv./ významom (onomaziolog. štruktúrou).

Príkl. ST:

1. slovesný slovotv. zákl. + formant - ník
   „osoba vykonávajúca činnosť vyjadrenú slovotvorným základom“: bojovník, pracovník, tlmočník, úradník..., učiteľka, študentka, lekárka, ministerka,
2. adjektívny slovotvorný základ + formant -iť: „robiť takým, ako označuje príd. meno v slovotv. základe“: bieliť, kypriť, kriviť, ostriť...

Slová toho istého ST sa teda vyznačujú tým, že:

1. majú slovotv. zákl. rovnakej slovnodruhovej príslušnosti,
2. sú utvorené rovnakým slovotv. postupom pomocou rovnakého formantu,
3. majú zhodný zovšeobecnený V, kt. vyplýva zo vzťahu medzi formantom a slovotv. základom.
   Slúžia ako modely tvorenia slov.

Slovotvorná kategória
- je všeobecnejší pojem ako pojem slovotvorný typ, je určená 2 vlastnosťami:

1. slovnodruhovým typom slovotv. základu,
2. vzťahovým V, kt. je zovšeobecnením štruktúrnych V-ov príslušných slovotv. typov.

SK sa odlišuje od ST tým, že sa pri nej abstrahuje od formantu.
Pr. SK:

• názvy nositeľov vlastností odvodených od príd. mien /(deadjektívne názvy nositeľov vlastností): dlháň, hlupák, horľavina, materčina
• názvy nositeľov predmetného vzťahu odvodené od podst. mien: záhradník, mínometčík, hrnčiar, bábkar,...

ONOMAZIOLOGICKÁ ŠTRUKTÚRA

• sémantická štruktúra slovotvorne motivovaného slova
• najvšeobecnejší pojem, ktorý je výsledkom abstrahovania od špecifických slovotv. príznakov a je určený vzťahom onomaziologickej bázy (OB) a onomaziologického príznaku (OP).

OB-e na úrovni formy zodpovedá SF
OP-u na úrovni formy zodpovedá SZ

derivatéma = bilaterálna jednotka
onomaziologická štruktúra:
SZ――― –SFforma
rybár

OP――― OBobsah
ryby (chytá)osoba muž. pohlavia
(OS-onomaziologický spoj- na formálnej úrovni nemá pendant)

del -o- strel – ecOBOSOP
OPOSOB[niekto, kto] [strieľa] z[dela]

OP=onomaziolog. príznak – určujúci prvok onomaziolog. štruktúry motivátu, konkretizujúci, jav sa zaraďuje do istej pojmovej triedy, napr. triedy substancií, vlastností, dejov, okolností

OB = onomaziolog. báza – určovaná časť onomaziolog. štruktúry motivátu, ktorá má klasifikačnú funkciu, zaraďuje motivát do istej triedy slov, veľmi všeobecný, abstraktný pojem, kt. je určovaný onomaz. príznakom.

Onomaziologická kategória – súbor x slov. typov, zjednotených rovnakým slovotvor. významom, onomaziologickou štruktúrou (rovnaký typ SZ a rovnaký typ SF).
Medzi slovotvornými typmi patriacimi do 1 OK je vzťah synonymie.
Pri OK sa abstrahuje od SF a do úvahy sa berie:

• rovnaký typ SZ
• rovnaký slovotvor. význam.

Napr. Všetky slová pomenúvajúce osobu. kt. vykonáva dej vyjadrený sloves. SZ, sú súčasťou OK-e činiteľských názvov: učiteľ – ten, kto učí....
uči-teľ (cviči-teľ, niči-teľ)
holi-č (vodi-č, pokrýva-č)
pracov-ník (poľov-ník, príživ-ník)slová s formál. štruktúrou
dar-ca (kup-ca, výher-ca)SZ verbum + SFsubst.
plav-ec (let-ec, chod-ec)(slovesný SZ, substantívny SF)
div-ák (spev-ák, vandr-ák)a so zhodným slovotvor. významom
mont-ér (diskut-ér, sabot-ér)„ten, kto V mot“
štud-ent (absolv-ent, korešpod-ent)
babr-oš (dudr-oš, čapt-oš)
fidlik-ant (matur-ant, emigr-ant)

Typy onomaziologických kategórií
- podľa toho, s akým účelom sa motiv. slovo utvorí – zmena V, obmena V, zmena syntakt. funkcie

1. mutačný typ (syntakticko-sémantická derivácia) – substancia /vlastnosť, dej, okolnostné určenie/ je charakterizovaná vzťahom k inej alebo tej istej pojmovej kategórii, produktom je derivát so zmeneným LV vzhľadom na význam motivanta, k SD zmene môže, ale nemusí prísť, napr. mlieko → derivát mliekareň, nápoj vs. → výrobňa, ryba → rybár, osoba je charakterizovaná ostrým vzťahom k rybám, rýchly → zrýchliť dej je charakterizovaný vzťahom k vlastnosti, čítať (dej) → čitateľ (osoba, kt. vykonáva dej pomenovaný motivantom)...
   
   
2. transpozičný typ (abstrakčný, syntaktická derivácia) - výsledkom nie je slovo s odlišným LV, ale len transponovanosť /prenesenie/ základového slova do inej slovnodruhovej kategórie.
   Vlastnosti, deju alebo určeniu príznaku sa pripisuje samostatná existencia /abstrahuje sa od ich nositeľov/, napr. vlastnosť „usilovnosť“, dej „hra“, určenie príznaku „horný“,... Výsledkom derivácie je len zmena gramatickej (kategoriálnej) príslušnosti, zmena na gramatickej úrovni (zmena SD), ide o slovnodruhový presun: pekný → pekne, skočiť→ skok, odviezť →odvoz, prechýlené názvy feminín: sused → suseda
   
   
3. modifikačný t. (sémantická derivácia) – obsah istého pojmu sa obohacuje (modifikuje) istým doplnkovým sémantickým príznakom: pr. kľúčik (malý kľúč), domček, stromisko (veľký strom), chlapisko, dávny → pradávny (veľmi starý), krátky → kratučký, Mišo → Miša, hus→ húsa, plieskať → plesknúť (1x plieskať) ... (v rámci toho istého slov. druhu)
   
   Podľa týchto 3 typov OK hovoríme o mutačnej čiže lexikálnej, transpozičnej čiže syntaktickej a modifikačnej derivácii.(Dolník)
   O deriváciu v pravom zmysle slova ide pri prvom type – utvárajú sa LXJ, ktorých LV sa výrazne odlišuje od LV fundujúcich slov.
   
   Furdík (2004)
4. osobitný typ v rámci slovies – reprodukčný typ OK: nastáva zmena SD a významová zmena sa realizuje metajazykovo, motivov. slovom reprodukujeme istý jaz. výraz (hovoriť to, čo vyj. motivant): jaj →jajkať, ty→tykať, oni→onikať od slov vyjadrujúcich hovorenie: bohovať, dušovať sa
   
   
5. pri tzv. priraďov. kompozitách – integračný typ, nenastáva zmena SD, významovú zmenu možno naznačiť formulou A+B (oba SZ sú nositeľmi onomaziolog. bázy): štrkopiesok, severozápad, čierno-biely, teoreticko-praktický

typ onomaziolog. kategórieSD zmenavýznamová zmena
Mutácia+ –+
transpozícia+–
modifikácia –+ –
reprodukč. typ+„+ –„
integračný typ– (a+b)

3.NEPRIAMA NOMINÁCIA

• prenesené pomenúvanie, sémantické alebo semaziologicko-onomaziologické tvorenie
  Vznik týchto pomenovaní nesprevádzajú formálne zmeny motivanta, ale iba významové zmeny. Pomenúvacími postupmi pri tvorbe prenes. pomenovaní sú metafora a metonymia (v poetike patria medzi trópy – nepriame obrazné pomenovanie nejakej veci menom inej veci na základe určitej príbuznosti alebo zhody).

METAFORA

Prenášanie významu na základe vonkajšej podobnosti denotátov týkajúce sa tvaru (zub píly), farby (kriedová tvár), umiestnenia (čelo sprievodu), rozsahu (kvapka šťastia), funkcie (hlava rodiny.) Každá met. je založená na similačnom vzťahu, ale nie každý simil. vzťah je metaforou. Opotrebované m. sa stávajú neúčinným klišé.

Druhy:

• obrazné (aktuálne) – vznikajú priamo pri komunikácii, sú výsledkom jaz. pohotovosti, tvorivosti (ruka šmátralka)
• lexikalizované (uzuálne) – majú celospoločen hodnotu či platnosť (zdvihnúť ceny, mapovať niečo, dávať zelenú, prašivá ovca, svetlo pravdy)
• z formálnej stránky - jednoslovné (brucho- lode, hrdlo – fľaše, baran - tvrdohlavec a iné metaforické derivácie pomenovaní) a viacslovné.
  Produktívny podtyp – apelativizované propriá pomenúvajúce ľudské vlastnosti: herkules, judáš, škót, madona, venuša, dora, kubo.

METONYMIA

Prenášanie významu na základe vnútornej súvislosti (čítať Timravu, počúvať Mozarta = štruktúrna met.). Na rozdiel od metafory nemá spoločná vlastnosť v metonymii povahu tzv. tertia comparationis – tretieho člena prirovnania, spoloč. znaku tvoriaceho základ prirovnania 2 vecí.

Meton. vzťah je aj napr.: fakulta 1. inštitúcia, 2. budova, 3. študenti a zamest. f.
Frekventované je meton. prenášanie významu pri podtype činnosť – výsledok činnosti: balet (tanec, tanečný výtvor, ilustrácia – činnosť, obrázok), predmet – subjekt (husle, basa – nástroj, hráč)

Typy metonymie:

Synekdocha – kvantitatívny druh m. pars pro toto – žiť pod otcovskou strechou – v dome, mladosť má odvahu – mladí ľudia
Symbol – označenie konkrétneho predmetu je konvenčným znakom abstraktného pojmu (kotva – nádej, polmesiac – islam, kosák a kladivo, kalich - husitstvo)

4.PRETVORENIE (MODIFIKOVANIE) JESTVUJÚCICH LXJ-iek

ABREVIÁCIA

-skracovanie slov a slovných spojení – typický prejav ekonomizácie jazykového prejavu (redukujeme slová al. slovné spojenia na hlásky/písmená/ al. skupinu hlások prof., a i., foťák, Tina). Mnohé skratky nadobúdajú povahu samostatného slova a fungujú ako skratkové slová.
Skratky – grafické, graficko-fónické a fónické
grafické – v pís. prejavoch, pri ich zvukovej reprodukcii sa zachovávajú neskrátené útvary - tu patria napr. značky /m, l, 220 V,../
graficko-fónické - iniciálové skrátené tvary, kt. vznikajú zo začiatočných písmen jednotlivých slov slovných spojení a kt. sa čítajú ako písmená alebo ako neskrátené slovné spojenia: OSN, MDŽ, HBO, USA...
Prechodný jav medzi graf-fón. a fón. skratkami predstavujú akronymá – iniciálové skratky, kt. hlásková podoba umožňuje ich fónickú realizáciu podobnú výslovnosti slov daného jazyka /AMU, SĽUK, SAS,.../
fónické skratky – fungujú zo zvuk. aj gramat. hľadiska ako bežné slová, majú teda povahu skratkových slov TANAP, ZÁRES = Záhradnícke a rekultivačné služby,../, iné reprezentujú typické fónické skratky: Rempo /remeselnícke potreby/, smog /smoke fog/,...

UNIVERBIZÁCIA

• takisto požiadavka ekonomizácie, kondenzácie
• nahrádzanie viacslovných pomenovaní jednoslovným a jednak skracovanie, akronymizácia

Univerbizáciu určujeme ako nahrádzanie viacslovného pomenovania jednoslovným na základe transformácie spočívajúcej v operácii s lexik. morfémami /t.j. koreň., derivač. morf./.
Pri abreviácii (mechanickom skracovaní) operujeme s hláskami /písmenami/ a slabikami, univerbizácia sa dotýka morfém (sémantická redukcia).
U-ia je formálne spätá s tvorením slov (lebo netvoríme slová ako nové lex.-sémant. J-ky) alebo prebieha len na základe eliminácie časti/í viacslovného pomenovania:

1. slovotvorná U
   a)derivačná – slovotv. formant nahrádza lexikálnu časť viacslovného pomenovania - zasadačka, presilovka, náklaďák,..
   b)kompozično-derivačná: kompozícia je sprievodným javom derivácie: prvoligista – hráč prvej ligy
2. eliminačná U
   a)substantivizačná: triedny učiteľ – triedny
   b)synekdochická: beh cez prekážky – prekážky
   c)kontextová: vláda SR – vláda
   U-slová vznikajú najčastejšie v profesijnej a záujmovej sfére /spočiatku slangové/, ale mnohé prenikajú do hovorov. štýlu a niektoré sa stávajú štylisticky neutrálnymi.

MULTIVERBIZÁCIA /pluriverbizácia/

• opak U, na rozdiel od nej sa uplatňuje hlavne v odbornom, publicistickom a administr. štýle.

Je to náhrada jednoslovného pomenovania viacslovným.
Multiverbizácia je zdôvodnená úsilím o explicitné a diferencované vyjadrovanie.

Prípady M:

• A)verbonominálne spojenia ako rozložený slovesný význam: uvedomiť si – brať na vedomie, navštíviť – vykonať návštevu, analyzovať – podrobiť analýze,..
• B)spojenia adjektívum – substantívm - rozložený význam podst. mena: drevo – drevná hmota, byt – bytová jednotka, ľud – ľudové masy,..
• C)spojenia spona – adjektívum ako náhrada slovesa: prekvapiť – byť prekvapujúci, zarážať – byť zarážajúci, postačiť – byť dostačujúci
• D)spojenia byť, mať – bezpredložkové al. predložkové podst. mená: garantovať – byť garantom, odrážať – byť odrazom, vplývať – mať vplyv, podieľať sa – mať podiel,..
• E)adverbiálne spojenia: zaujímavo – zaujímavým spôsobom, pomaly – pomalým tempom, nečestne – nečestným spôsobom,...

Mnohé multiverb. jednotky a ich jednoslovné pendanty nie sú sémant. rovnocenné, iné sa zasa odlišujú štylisticky.

5. PREBERANIE LEX. J-iek

• preberanie z jednotlivých konkrét. jazykov, a to priamo alebo spostredkovane, ale v hojnej miere sa preberajú aj jednotky, kt. sú spoločné niekoľkým jazykom, tj. internacionalizmy,
• preberanie je spojené s adaptáciou, kt. spočíva v tom, že sa cudzie jednotky prispôsobujú
  domácim jednotkám, a to foneticky, pravopisne, tvaroslovne, sémanticky aj slovotvorne.

Miera adaptovanosti je však odlišná a podľa toho rozlišujeme:

• a)citátové LX-e jednotky – zachovávajú si pôvodné vlastnosti a iba niektoré sa čiastočne prispôsobujú domácej výslovnosti, pr. show, science fiction, chargé d´affaires, de facto,...
• b)prevzaté LXJ- už zdomácneli alebo pri nich práve prebieha proces adaptácie: tím /team/, bekhend /backhand/, bít /beat/, dabing /dubbing/, dizajn /design/,...
• c)zdomácnené LXJ – prispôsobili sa domácim LSJ: traktor, formulár, cirkus, revolúcia, televízor, džús, džez,...

Kalkovanie – nepreberá sa slovo, resp. slovné spojenie, ale jeho motivácia, slovotvorná alebo sémantická.:

1. slovotvorné kalky: geo-graphia – zeme-pis, bio-graphia – životo-pis, computer network – počítačová sieť, tele-skop – ďaleko-hľad,...
2. sémantické kalky: brigáda – sémant. motivácia z ruštiny, pionier, memory – pamäť /počítača/, radix /Wurzel/ - koreň /slova/
   a)apelativizácia = „zovšeobecnenie“, zapelativizovanie pôvodného VLM (judáš –zradca)