A v neposlednom rade túto skupinu tvoria aj profesionalizmy, ktoré predstavujú spoločensky, funkčne a profesionálne vymedzené výrazové prostriedky, ktoré sa používajú v bežnom pracovnom styku odborníkov, a postupne strácajú nádych nespisovnosti a expresívnosti a včleňujú sa do spisovnej lexiky. Významné miesto majú aj tzv. prevzaté slová, označované aj ako cudzie slová. Sú to slová, ktoré sú pôvodom neslovenské, no v reči sa používajú ako všetky ostatné slová. Ich spoločným znakom je len to, že svojím pôvodom sú neslovenské. Niektoré z nich už tak zrástli so slovenčinou, že sa ich cudzosť v reči vôbec neuvedomuje. Iné sú zasa také, ktoré doteraz s jazykom nezrástli a v každej situácii sa pociťujú ako importované prvky. V poslednom čase sú to najmä anglicizmy a amerikanizmy. Osobitné miesto majú slová utvorené z gréckych alebo latinských koreňov. Z historického hľadiska je dôležité spomenúť aj vzájomný vzťah slovenčiny a češtiny, a teda výskyt bohemizmov v slovenčine. Slovenčina a čeština existujú vedľa seba a popri sebe od tých čias, čo sa začali uvedomovať ako samostatné jazyky. Slovenčina a čeština patria do západoslovanskej jazykovej skupiny, sú si teda veľmi blízke, no existujú medzi nimi aj rozdiely. Slovenčina prebrala z češtiny niektoré lexikálne prostriedky, potrebné napr. pre odbornú terminológiu. Oba jazyky sú štýlovo a štylisticky diferencované, ale táto vnútorná diferenciácia nie je rovnaká. Najviac zhodných vyjadrovacích prostriedkov možno nájsť v náučnom a publicistickom štýle. Mnohé české slangové slová veľmi ľahko prenikajú aj do slovenského slangu, napr. oháknout se = oháknuť sa, kočka = kočka /nie mačka/.

Lexikálne bohatstvo národného jazyka, všetkých jeho foriem a útvarov, zachytávajú výkladové slovníky, v ktorých sa vysvetľujú významy slov. Jednotlivé slová sú charakterizované z hľadiska spisovnosti – nespisovnosti a za pomoci štylistických kvalifikátorov vymedzujú aj ich štylistickú platnosť, ich štýlové a žánrové určenie. Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky schválila Národná rada Slovenskej republiky 15. novembra 1995. Účinnosť nadobudol 1. januára 1996.
Schválením tohto zákona nejde o to, že spisovná forma národného jazyka má byť výlučným dorozumievacím prostriedkom občanov Slovenskej republiky, ale že budú žiť, rozvíjať sa a komunikačne uplatňovať všetky formy národného jazyka, zacieliť sa na rozvíjanie, kultivovanie a kreovanie jazykového vedomia vo vzťahu k národnému jazyku. Použitá literatúra:
Horecký,J.: Základy jazykovedy. SPN, Bratislava 1978.
Horecký,J.: Slovenčina v našom živote. SPN, Bratislava 1988.
Findra,J.: Jazyk, reč, človek. Vydavateľstvo Q111, Bratislava 1998.
Mistrík,J.: Jazyk a reč. Mladé letá, Bratislava 1984.
Mistrík,J.: Kapitolky zo štylistiky. Obzor, Bratislava 1977.