Gréci tak stratili nádej, že dobyjú Tróju.

SAPFO (628-568 PK)

ÓDA NA AFRODITU

Afrodita, ktorá v nádhere tróniš,
večná dcéra Dia, majstryňa v lesti,
kráľovná, nedolám mi srdce smútkom,
prosím ťa vrúcne.

Príď radšej vypočuť ďaleký hlas môj,
tak ako často som vídala teba
zostúpiť z otcovho príbytku dolu
na zlatom koči,

ťahanom oblohou krídlami vrabcov,
éterom bezmračnej modroty šumiac,
ponad zem schádzala ku mne si, pani,
splniť mi prosby.

Za chvíľu bola si pri cieli, pri mne,
úsmev sa na tvojej trblietal tvári,
keď si sa pýtala na moje túžby,
na bolesť duše,

hovoriac : "Treba sú ti moje čary?
Povedz mi, koho ti mám v náruč vlákať,
to je ten, ktorý ti, poraniac srdce,
ublížil, Sapfo?

Pohŕda tvojimi darmi? Vedz, skoro
on bude darcom sám, a ak ťa nechce
milovať, želaj si, a bude musieť
i proti vôli!"

Príď teda, žiaľu a trápenia zbav ma
tým, že sa stane tak, ako ja túžim,
poď moja bohyňa, prehovor ku mne,
pomoc mi daruj!

HOMÉR (9.-8.str. PK)

ÍLIAS

Hrdinský epos, ktorý obsahuje takmer 16 000 veršov napísaných v hexametroch a rozdelených do 24 spevov. Opisuje posledných 51 dní vojny medzi Trójou a Spartou. Kompozícia je založená na konflokte osobného citu a vlasteneckej povinnosti. Hrdinovia (Achilles, Patrokles, Hektor) sú hrdí, smelí vlastneci, ktorí prekonávajú nebezpečenstvá. Do konania ľudí zasahujú aj bohovia (Zeus, Afrodita). Svojou šírkou a hutnosťou predstavuje epos encyklopédiu života starých Grékov.

Takto to hrdina riekol a meč svoj vytasil ostrý;
meč to bol veľký a pevný a visel mu povedľa boku.
Skrčiac sa vrhol sa naňho sťa vysoko letiaci orol,
ktorý sa z výšiny cez temné oblaky ku zemi spúšťa,
chcejúc buď jahniatko útle, buď plachého zajaca lapiť.
Podobne vyrazil Hektor a ostrým sa zaháňal mečom.
Ale aj Achilleus vyrazil vpred a srdce si divým
naplnilsrdom, a štítom, tým prekrásne zdobeným dielom,
vpredu si zakryl prsia a na hlave neprestaj kýval
prilbicou s hrebeňmi štyrmi a na nej viali mu zlaté
srsti, čo Héfaistos posplietal v chochole vo veľkom počte.
Ako sa na nebi jagá, keď vychádza v temnote nočnej
večerná hviezda, tá zo všetkých najkrajšia hviezda,
podobne žiarilo kopije ostrie, čo v pravici svojej
Achilleus držal, keď synovi Priama záhubu chystal,
hľadajúc na tele miesto, kde ostrie by najlepšie vniklo.
Telo mu totiž úplne chránila bronzová výzbroj,
krásna, čo z mocného Patrokla zvliekol, keď zabil ho v boji.
Iba tam bolo ho vidieť, kde od pliec kľúčnica delí
šiju a hrdlo a kadiaľ sa najskôr život dá zničiť.
Tam, kde sa na neho rútil, mu Achilleus kopiju vrazil.
Ostrie mu rovno a skrz-naskrz preniklo mäkučkou šijou,
jaseň s kovaním z bronzu však predsa mu nepreťal hrtan,
takže mu v niekoľkých slovách i odpoveď ešte dať mohol.
Do prachu padol a božský Achilleus povedal pyšne :
"Myslel si, Hektor, keď Patrokla druha si z výzbroje zvliekal,
že si už istý, no so mnou si nerátal, vzdialeným z boja.
Hlupák! No ďaleko od teba Pri dutých koráboch čakal
obranca lepší. Ten zostal v úzadí v osobe mojej.
Ten ti doničil údy.