Bol obdivovaný, milovaný, ale cisár ho pošle do vyhnanstva, pretože vysvitlo, že cisárova vnučka sa pod vplyvom jeho poézie morálne skazila.

METAMORFÓZY

ORFEUS A EURIDIKA

V odeve ohnivej farby sa odtiaľ poberie Hymen
blankytnou výšinou nebies a zamieri ku brehom Hebra,
kde ho Orfeus vzýval a o šťastie prosil, no darmo.
Svadba sa slávila síce , lež nikto s veselou tvárou
nespieval svadobné piesne, nič dobré boh neveštil páru.
Ešte i fakle, hoc mávali nimi, len prskali stále,
čmudili štipľavým dymom a nechceli plameňom vzbĺknuť.
Koniec bol horší, než veštili znamenia: nedávno iba
vydanej žene, keď lúkami blúdila s družinou najád,
vbodla zub do členka zmija a ona sa zrútila mŕtva.

Keď sa rodopský spevec dosť naprosil kvôli nej v slzách
nebeských bohov, tainarskou bránou sa osmelí vkročiť
na brehy Styxu a prosbami obmäkčiť nebohých ríšu.
Zásupmi beztelých postáv, čo mali už na svete pohreb,
zájde až k pane a pánovi chmúrneho kráľovstva mŕtvych,
uderí do strún a takto sa obom prevráva piesňou:

"Bohovia ríše ukrytej v zemi, do ktrej znova
upadá všetko, čo ako smrteľné prichodí na svet,
akže tu možno bez klamných rečí a úskočných okľúk
hovoriť pravdu, nie preto som zostúpil do tohto sveta,
aby som uvidel pochmúrny Tartar, čiaby som spútal
ohavnú obludu s trojitým hrdlom, čo ježí sa hadmi.

Príčinou cesty je žena: jed vstrekla jej do tela zmija,
na ktorú šliapla, a život jej pretrhla v najkrajších rokoch.
Nebudem tajiť, že skúšal som znášať bolestnú stratu,
ale ma premohla láska. To božstvo je na svete známe,
neviem, čije aj tuná, no myslím, že znáte ho dobre:
ak nie je výmyslom chýr, čo o dávnom únose vraví,
spojila ľúbosť i vás. Tu pri týchto končinách hrôzy,
pri týchto temnotách pustých a ozrutnom kráľovstve ticha
prosím vás, nadviažte manželke znova niť preťatých rokov!
So všetkým činom sme poddaní vám a po krátkej púti,
skôr a či neskôr, sa všetci náhlime na jedno miesto.
Každý sa poberá sem, veď to je náš posledný domov,
zo všetkých bohov vy najdlhšie vládnete ľudskému rodu.
A tak i táto, keď dospeje do rokov súdených ľuďom,
vám bude patriť: ja o nájom prosím, nie o stálu držbu.
Akže jej osud odoprie milosť, vedzte, že nechcem
vrátiť sa z tohoto sveta a tešte sa zo smrti oboch!"

Kým sa im privrával takto a strunami sprevádzal slová,
plakali nebohých duše: kráľ Tantalos, neskúšal načrieť
miznúcej vody a Ixionovo koleso stálo,
synovi Zeme vták nezobral pečeň, Bélove vnučky
dali z rúk vedrá a Sizyfos na svojom balvane sedel.
Dojala žalostná pieseň i Fúrie, ktorým vraj líca
po prvé slzami zvlhli. A neodolá tým prosbám
kráľova manželka, ba ani kráľ, čo podsvetiu vládne:
dajú si zavolať Euridiku. Uprostred nových
nebohých stála a pre ranu kráčala opmalým krokom.
Orfeus trácky si pod jednou podmienkou odvádza ženu:
dozadu nesmie obrátiť zrak, kým z priehlbín hádu
nevyjde na svet, bo inač ten darúnok odznove stratí.

Krajinou nemého ticha ich vedie stúpavý chodník,
pochmúrny, prutký a novôkol hustou čierňavou krytý.
Už sa blížili k povrchu zeme, keď Orfeus tŕpnuc,
či za ním manželka vládze, a zmáranýtúžbou ju uzrieť,
vrhne späť túžobný pohľad a ona mu zmizne v tej chvíli:
vystiera ruky, aby si mohli v náručie padnúť,
ale zachytá, chudák, len vánok, čo uniká pred ním.
A hoc jej prichodí druhý raz umrieť, jediným slovom
neviní muža (či mohla mu vyčítať iné než lásku?).
Riekla mu posledné "zbohom", no Orfeus takmer už sluchom
nestačil zachytiť pozdrav, a podsvetie strhlo ju naspäť.
Nad druhou záhubou ženy tak strašne Orfeus stuhol,
ako keď s hrôzou ktos´ uvidí Kerbera s trojitým hrdlom
(na strednom visí mu reťaz) a úžasu nevie sa zbaviť,
kým jeho podstata ľudská sa nezmení na číru skalu.

Orfeus prosil, no modlikal márne, aby ho Cháron
previezol na druhú stranu.