Výraznejší rozvoj zaznamenal slovenský román až v období romantizmu (18.-19. storočie) definitívnou kodifikáciou slovenského jazyka Ľ. Štúrom. Tento fakt nie je až taký prekvapujúci, keď si uvedomíme, že názov romantizmus má korene v slove román a znamená „románový, dobrodružný ako v románe”. Napriek tomu sa na slovenskej pôde ujala skôr romantická poézia ako románová tvorba. V tomto období autori, ovplyvnení dobovým nacionalizmom, siahajú po historicko-národnostnej tematike, ktorá je najvýznamnejšiou črtou slovenskej romantickej literatúry. Ďalšou charakteristikou je taktiež nadnesený konflikt medzi „srdcom a svetom”, ktorý je riešený tromi rozličnými formami. Niektorí hľadajú východisko v metafyzike, v iluzórnych únikoch do fantastického sveta. Iní sa prikláňajú k národu a ľudu ako jediným pozitívným hodnotám. Tretí prúd východisko nenachádza, iba vyjadruje konflikt pomocou kozmického pesimizmu.

V tomto období vzniká prvý slovenský historický román, Knieža liptovské, napísané Jánom Kalinčiakom. Dej už je rozvetvený epizódami, celkový dojem románu je však zoslabený autorovým zdĺhavým zobrazovaním politických intríg. Hodnotnejšie je Kalinčiakovo dielo Reštavrácia, v ktorom dokonca anticipuje realistickú prózu, použitím (miestami až predimenzovaným) ľudovej slovesnosti k parodovaniu vtedajšej spoločnosti.

Prechod romantizmu k realizmu tvorí dielo Ľudovíta Kubányho, konkrétne jeho historický román Valgatha. V ňom opisuje panovanie Jána Jiskru na Slovensku v 15. storočí. Jeho protivníkom je Ján Hunyadi. Typicky romantickou časťou je opis vzťahu medzi Jiskrovou dcérou a Hunyadiho synom, ich tajomné schôdzky a intrigy. Realistický nádych má Kubányho kresba vojenských postáv a života na hradoch. Je živá a plastická.

Realizmus ako literárny smer sa na Slovensku začal rozvíjať neskôr ako v ostatnej Európe, čo súviselo s národnostným útlakom, ekonomickou zaostalosťou Slovenska a nedostatkom kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Autori, ktorí začali tvoriť na začiatku 80-tych rokov 19. storočia, nadväzovali na idei štúrovcov (národnobuditeľské snahy), ale v zobrazovaní života sa dostali ďalej. V centre pozornosti neboli historické témy, ale súčasná národná a sociálna problematika. V tomto období sa slovenský román rozvíja už naplno. Jeho hlavnými charakteristikami sú postavy pochádzajúce zo všetkých spoločenských vrstiev, na rozdiel od predchádzajúcich období, kedy boli zobrazované zväčša vrstvy vyššie. Hojne sa začína využívať i ľudová slovesnosť a regionálne nárečia, profesionálny žargón. Tak sa román stáva populárnym medzi širokými ľudovými masami, nie je už výlučne čítaním aristokracie. Obľúbenou témou autorov tohto obdobia je rozpad patriarchálnej rodiny a hlavne problematika návratu zemianstva k slovenskému národu.
Typickým predstaviteľom slovenských realistických začiatokov je román Suchá ratolesť od Svetozára Hurbana Vajanského. Ústredným problémom je otázka vedúcich síl v národnobuditeľskom boji. Autor verí, že vzdelaní zemania, zatiaľ “suchá ratolesť národa”, sa stanú vedúcou silou v boji za národnú slobodu. Symbolom tejto premeny je zeman Stanislav Rudopoľský, ktorý sa po dlhšom čase vracia na Slovensko. Je skeptický voči slovenským kvalitám a snahám národovcov, jeho názory sa však menia pod vplyvom Slovákov z jeho okolia.