Slovenské národné obrodenie

18. stor. hospodárska kríza v Uhorsku. Mária Terézia podporuje obchod a modernizáciu poľnohospodárstva, chce podmieniť záujem o zvyšovanie výroby. Jozef II pokračuje v snahách matky: tolerančný patent, zrušenie nevoľníctva, reformácia školstva, zrušenie rozjímavých reholí, zrušenie cenzúry. Nepriamo sa vytvárajú podmienky pre formovanie národného povedomia Slovákov. Národ ak spĺňa jeden z troch znakov – národné hranice, štátne hranice, národný jazyk (spisovný). Národní buditelia sa zoskupovali z kňazov a učiteľov, zväčša ľudového pôvodu.

V období slovenského národného obrodenia (1780 – 1850 "Osvetou k slobode!") sa slovenská vzdelanosť delí na tri fázy:
1) 1780- 1820 - osvietenské a národnobuditeľské obdobie
2) 1820- 1835 - obdobie všeslovanských ideí
1834 – Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešti (predsedom bol Ján Kollár, prvý pokus o zjednotenie vzdelancov, vydávali almanach Zora)
Predstavitelia: Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, Ján Hollý, Ján Chalupka
3) 1835- 1849 - štúrovské revolučné obdobie - v tomto období sa vyriešila otázka spisovného jazyka (1843), v rokoch 1848-1849 pokus o riešenie národných a politických otázok (revolúcia).

Osvietenské a národnobuditeľské obdobie
Snaha o uzákonenie spisovnej slovenčiny, starostlivosť o povznesenie slovenského ľudu vydávaním ľudovýchovných diel a časopisov:
1783 – 1787 Prešpurské noviny (Bratislava)
1785 – 1786 Staré noviny literárního umění (Banská Bystrica)
1812 – 1818 Týdeňík (Juraj Palkovič),
Zakladanie spolkov a vydavateľstiev:
1792 – Slovenské učené tovarišstvo (Trnava bernolákovci- katolíci)
1808 – Učená spoločnosť malohontská (evanjelici)
1810 – Učená spoločnosť banského okolia (Banská Štiavnica- evanjelici)
1803 – Katedra reči a literatúry československej na evanjelickom lýceu v Bratislave
Predstavitelia: Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly, Anton Bernolák, Juraj Palkovič

Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836)
"Já první ke knihám slováckym lud lámal"
Katolícky kňaz, podstatná časť jeho tvorby vznikla v Dolnom Dubovom, kde pracoval ako farár. Mal dosť konfliktnú povahu. Do konfliktu sa dostával aj so samotnými bernolákovcami, ale aj s vyššou cirkevnou hierarchiou, ktorú neustále kritizoval. Považoval sa za prvého tvorcu spisovnej slovenčiny. Je autorom prvého slovenského románu – René mládenca, príhody a skúsenosti (1784-85). Je napísaný západoslovenským nárečím s množstvom slov prebratých z češtiny a nemčiny a použil gramatiku a pravopis, ktorý sám vytvoril. Táto gramatika a pravopis sa nezakladali na pevných pravidlách, nevytvoril ucelený pravopisný a gramatický systém, nepodporil svoje dielo jazykovou prácou. Prvý diel vyšiel, druhý diel cirkev zakázala a vyšiel až v rokoch 1955-1970. Je to dobrodružno- výchovný román, rozprávačom je autor, používa retrospektívny postup. René je syn benátskeho kupca, jeho učiteľom je Van Stiphant. Miesto deja: Turecko, Egypt, Taliansko a nakoniec sa cez Viedeň dostáva na Slovensko. V druhom dieli René spoznáva život na Slovensku. Tento diel je kritikou cirkvi. Bajza napísal aj viacero náboženskovýchovných prác, písal aj epigramy (krátke satirické básne), v ktorých pranieroval morálne nedostatky vtedajšej spoločnosti – Slovenské dvojnásobné slovenské epigramata, jednako- konco- hlasne a zvuko- mírné (1794).
Juraj Fándly (1750 – 1811)
Bernolákov verný spolupracovník, ktorý ako prvý použil bernolákovčinu ako literárny jazyk. Zástanca reforiem Jozefa II., pôsobil v Naháči. Jeho dielo je ukážkou osvietenskej buditeľskej práce. Jednoduchým jazykom napísané knihy ako súhrn poľnohospodárskych vedomostí mali slúžiť na zlepšenie života sedliakov a roľníkov a na zvýšenie vzdelanostnej úrovne slovenského národa. Vydával rôzne osvetové práce, v ktorých poúčal ľud ako majú obrábať pôdu ako sa majú zbierať liečivé rastliny, aký význam má včelárstvo napr.: Slovenský zelinkár, Slovenský včelár, Piľní domajší a poľní hospodár, O úhoroch a včelách...
Napísal aj spis, v ktorom reaguje na zrušenie žobravých a rozjímavých reholí – Dúverná zmlúva medzi mňíchom a ďáblom (1789). Je to rozhovor medzi mníchom Atanáziom a diablom Titinillom, kde diabol kritizuje kláštorný systém v Uhorsku. Paradoxné je, že autor – osvietenský farár – hovorí ústami diabla.

Anton Bernolák (1762 Slanica na Orave – 1813 Nové Zámky)
Slováci sa snažili vyriešiť otázku spisovného jazyka a tak roku 1787 Anton Bernolák kodifikuje spisovnú slovenčinu na základe hovorovej reči trnavských vzdelancov a doplnil ju prvkami s rodného oravského nárečia.(de te ne le, a dvojhlásky). Bernolákovu slovenčinu prijali len katolíci. Evanjelici používali ďalej biblickú češtinu. Anton Bernolák odôvodnil potrebu vzniku spisovnej slovenčiny v spise Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách. Jazyk kodifikoval v knihe Gramatica slavica (Slovenská gramatika). Svoje jazykovedné práce podporil šesťzväzkovým slovníkom: Slovár slovenský – česko – latinsko – nemecko – uherský.

Idea všeslovanskej vzájomnosti
V 20 a 30 rokoch devätnásteho storočia vchádza národné obrodenie do svojej druhej fázy. V literatúre sa udomácňuje klasicizmus, rieši sa otázka Slovanstva. Katolícke krídlo vzdelancov pokračuje v snahách bernolákovcov (Ján Hollý). Evanjelici riešia otázku Slovanstva a prichádzajú s myšlienkou slovanskej vzájomnosti: Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik. Prvýkrát sa objavujú pojmy ako slovanofilectvo, panslavizmus.
Idea všeslovanskej vzájomnosti vychádza z posilnenia pozície cárskeho Ruska po porazení Napoleona v roku 1812. Prejavuje sa vedeckým záujmom o slovanstvo, štúdiom slovanských jazykov, literatúry a dejín Slovanov. Opiera sa o teóriu nemeckého filozofa Herdera, ktorý veril v budúcnosť Slovanov v Európe. Idea všeslovanskej vzájomnosti mala tri znaky:
1) snaha o zjednotenie malých slovanských národov do jedného štátu
2) oporou slovanských národov sa stáva Rusko ako najsilnejší a najväčší slovanský štát
3) idea je podporovaná teóriou o autochtónnosti Slovanov v Európe.

Pavol Jozef Šafárik (1795 Gemer - Kobeliarovo – 1861 Praha)
Slovanské národy považoval za súčasť jednotného slovanského národa, ich jazyky boli nárečiami jednotného slovanského jazyka. Spočiatku považoval slovenčinu za rovnocenné nárečie jednotného jazyka, neskôr zaradil slovenčinu ako nárečie češtiny.
Tvorba:
- básnická zbierka Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814)
- teoretické diela: Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí (1826), Slovanské starožitnosti (1837), Slovanský národopis (1842)
- zbierka ľudových piesní Písně světské lidu slovenského v Uhřích.

Ján Kollár ( 1793 Mošovce v Turci – 1892 Pešť ?)
"Národ tak považuj, jediné jako nádobu lidství a vždy, voláš li Slovan, nechť se ti ozve člověk" (Horlič)
Je predstaviteľom klasicizmu v slovenskej literatúre. Študoval v Bratislave a evanjelickú teológiu v Jene, čo malo preňho osobný i životný význam. Zoznámil sa tu s Vilhelmínou Frederikou Schmidtovou (po 16 rokoch sa vzali), zarmútil ho osud slovanských kmeňov v Polabí, s ktorým sa oboznámil pri študovaní dejín a jazykov Slovanov. Po štúdiách pôsobil v Pešti ako evanjelický kňaz, na sklonku života bol vymenovaný za univerzitného profesora. V 40. rokoch sa stal stúpencom austroslavizmu, v rámci ktorého sa usiloval o zblíženie Slovanov v Habsburskej ríši.
Tvorba:
- 1821 Básne Jána Kollára – ľúbostné sonety, v ktorých sa vyznáva z lásky k Míne. Klasický štýl dokazujú časté citovania božstiev. Posledná časť zbierky sú epigramy, v ktorých prejavuje svoje vlastenectvo (napr. Horlič).
- 1824 neúplná verzia Slávy dcéry, 1832 vyšla kompletná
- 1834-35 Národnje spievanky (Kollárom zozbierané ľudové piesne)
- 1836 teoretická práca O literárni vzájomnosti mezi kmeny a nářečími slavskými, v ktorej uznáva len štyri nárečia: ruské, poľské srbochorvátske a československé.

Slávy dcéra
1824 vyšla prvá verzia - 150 sonetov, 106 veršový Předspěv.
Předspěv je napísaný elegickým distichom (grécke dvojveršie: hexameter a pentameter, nevyužíva rým, je príznačný pre časomerný prozodický systém. Časomiera je založená na striedaní krátkych a dlhých slabík). Žiali nad slovanským utrpením v minulosti odhaľuje odvekého slovanského nepriateľa výbojné germánstvo a pranieruje odrodilstvo. Záchranu Slovanov vidí v ruskom národe a vo vlastnej práci. Odsúdil násilné odnárodňovanie, protestuje proti hrozbe ponemčovania.

Slovanov predstavuje ako mierumilovné národy, vyzdvihol ideály spravodlivosti, slobody a ľudskosti. Pôvodne sa Slávy dcéra skladala z troch spevov (Sála, Labe, Dunaj) nazvaných podľa riek v jednotlivých krajoch. V nich smúti nad tým, že Slovania na území Nemecka sa odnárodnili a vyzýva slovanské národy, aby verili v lepšiu budúcnosť. Tieto sonety spája motív putovania po krajoch vyhynutých Slovanov a utláčaných Čechov a Slovákov.
Neskôr ju rozšíril na päť spevov:
1) Sála (Lužickí Srbi)
2) Labe -Rín- Vltava (Česi)
3) Dunaj (Slováci)
4) Léthé (slovanské nebo)
5) Acheron ( slovanské peklo).

Všetkými krajinami ho sprevádza jeho milá Mína (Frederika Schmitová a v posledných dvoch sa mu zjavuje mŕtva Mína a posiela mu svoje zážitky zo slovanského neba a pekla.
Ján Hollý (1785 Borský Mikuláš – 1849 Dobrá Voda)
Bol predstaviteľom klasicizmu, kvalitu bernolákovčiny dokázal preložením antických diel (Homér, Vergílius, Ovídius), lebo tie sa v období klasicizmu pokladali za vrchol umenia. Písal vyššie žánre – eposy, elégie a ódy. Pochádzal z roľníckej rodiny, z Borského Mikuláša, študoval v Skalici, v Bratislave a teológiu v Trnave, tu rozvíjal svoju činnosť v rámci Slovenského tovarišstva. Pôsobil ako katolícky kňaz v Maduniciach, kde po požiare v roku 1843 oslepol. Na rozdiel od Jána Kollára chcel vo svojich dielach upriamiť svoju pozornosť na tie obdobia slovenskej histórie, ktoré poukazovali na to, že Slováci ako Slovania sú národom s bohatou históriou. Takým obdobím bolo preňho obdobie Veľkej Moravy

Napísal 3 eposy:
Svätopluk
Cyrilometodiáda
Sláv
Žalospevy: Plač matky Slávy nad synmi Svätoplukovými
Plač matky Slávy nad synmi odrodilých. Vyjadruje v nich smútok nad osudom vyhynutých slovanských národov, nad zradou a nejednotnosťou, ktorú spôsobil pád Veľkej Moravy. Prechod medzi lyrikou a epikou tvoria Selanky – súbor 21 menších básni ospevujúcich prírodu, prácu, spev, slovenských pastierov (Jaroslav, Polislav, Pasy, Vyvolávaní jary...). Písal aj ódy: Na krásnu záhradu...

Svätopluk
Prvý veľký epos z obdobia Veľkej Moravy, vznikol podľa vzoru antických eposov. Opisuje boj Slovanov proti Východofranskej ríši, dej sa zakladá na základe skutočných udalostí v 9.storočí. Nevykresľuje Svätopluka presne podľa historických prameňov, ale si túto postavu prispôsobuje – osnovou eposu urobil Svätoplukovo väznenie Nemcami, jeho ťaženie proti vlastným, prechod na stranu Slovanov a keď sa ako vodca slovanských vojsk postavil proti Nemcom, bol úspešný.
Epos sa skladá z 12 spevov, najdôležitejšie sú 1.,5. a 12. spev.

Má klasickú kompozíciu:
1) Propozícia-  "Spívám jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel vojnu..."
2) Invokácia - "Umko milá..."
3) in medias res

Na začiatku každého spevu je naznačený krátky obsah nasledujúceho spevu, dejiny rozvíja do šírky. Základom eposu je niekoľko myšlienok:
1) idea slobody (Zemižíznova reč na sneme - za slobodu sú ochotní bojovať aj zomrieť, Svätopluk stojí na strane Nemcov- 5. spev)
2) idea národnej hrdosti (na hostine u Karolmana rozpráva Svätopluk báj o príchode z Indie- 6. spev)
- idea mierumilovnosti, priateľskosti
- idea vernosti svojím "sedliskám" a vlasti
- idea seberovnosti
- idea rodov (žili v rodoch, na čele náčelník)
3) idea humanitnosti
Autor chcel podporiť národné povedomie Slovákov, epos je písaný v bernolákovčine časomierou - iba hexameter. Využíva myšlienkový presah, ktorý využil neskôr až Hviezdoslav.