Kniha Starec a more, napísaná rukou Ernesta Hemingwaya, amerického spisovateľa, ktorého zaraďujeme do obdobia svetovej medzivojnovej literatúry, je o starom mužovi, Santiagovi, a jeho čistej láske k moru. Každý deň vyrážal na more čo je jeho obživou. Za posledných 84 dní nechytil jedinú rybku. Osemdesiaty – piaty deň vyrazil na more, ale to ešte netušil, že nasledujúce dni zmenia celý jeho život. Nahodil návnady, ryba zabrala a viedol úmorný súboj z obrovskou rybou tri dni a dve noci. Heminhway často porovnával Santiága s mladšími rybármi na základe rozdielneho pohľadu na krásy mora. Tu sa dozvedáme o hlbokej láske a úcte, akú Santiágo cítil k tomuto svetu ticha, krásy a nekonečnej voľnosti. V pribehu opisu prvého rána, kedy Santiago vyráža na more, Hemingway vkladá nespočetné množstvo detailov, ktorými nás oboznamuje s miestom deja (Kuba) a spôsobom života vtedajších ľudí.

Niektoré z detailov slúžia k informovaní čitateľa ako starý muž miloval oceán. Jedna zo spôsobov, akými Hemingway ukazuje Santiágovú lásku k moru, je meno, akým oslovuje more – „V ducu oslovoval more v ženskom rode, teda ako La mar, tak to totiž robia španiely, veď ho milujú.“ (27) Mladí rybári ho volajú El mar – „Ale niektorí mladší rybári, ktorí majú na lanách namiesto plavákov bóje a brázdia vody na motorových člnoch, kúpených vtedy, keď žraločia pečeň mala cenu zlata, menujú ho el mar, používajú teda mužský rod.“ (27-28) Toto oslovenie v mužskom rode neznamená krásu alebo hodnotu more, ale predstavuje peňažný výnos, ktorý z neho majú.

Iné úseky sú Hemingwayom využívané tak, aby nám, čitateľom, ukázali Santiágovú samotu – „Na staré kolená by nemal byť nikto sám, pomyslel si. Ale proti tomu niet pomoci.“ (44) Autor vytvoril obrázok, že oceán je prakticky starcovým domovom. Pokiaľ bol Santiágo na mori, často si želal aby mal pri sebe chlapca, Manolina – „Mať tak pri sebe chlapca! Aspoň by mi pomohol a všetko toto videl.“ (44) Manolin je jediná osoba, ktorá má rada starého Santiága a ten je mu ako otec – „Spite sladko, starký.“ (23)

I keď príbeh končí smutne, lebo starcov krásny úlovok bol zožratý svorkou žralokov a zostala z neho len kostra – „Videl bielu, obnaženú líniu jej chrbtice a tmavú masu hlavy s vytrčeným mečom a medzi tým prázdny priestor.“ (111), Santiago chytil najväčší úlovok vo svojom živote a bol na to patrične hrdý.

Dielo nie je veľmi dejovo zaujímavé, ale je plné zaujímavých a obsiahlych opisov, ktoré nás vťahujú do pocitov hlavného hrdinu. Prežívame s ním jeho starosti, únavu a beznádej, ale aj radosť s pocitu slobody a mieru, ktoré mu more poskytuje. Neprestajné opakovanie jednej myšlienky nás utvrdzuje v názore na dielo, ale ten už si musí každý spraviť sám. /+ vlastný názor na dielo/